* Hákovnice vo vojenskej minulosti Košíc
Zavítali k nám s bratríkmi, odišli s kniežaťom Rákoczim
Je to typicky stredoeurópska palná zbraň svojej doby. Na scénu dejín sa vynorila okolo roku 1410 v Čechách a strednom Nemecku. Česi sú dokonca toho názoru, že tento vynález pochádza od nich a pre nedostatok iných argumentov nám neostáva nič iné, iba im veriť. Táto veľkorážna masívna a trochu neohrabaná palná zbraň strieľajúca olovené gule vážiace štyri až osem lótov olova, sa medzi mešťanmi pozdnostredovekých Košíc uchytila s prekvapujúcim úspechom. Údaje zo 16. storočia uvádzajú, že v obrannom arzenáli mesta ich bývalo niekoľko sto. Naviac sa pužívala aj na akýsi druh športovej streľby, a tak sa patrilo, aby každý dobrý mešťan bol aj dobrým strelcom z nej. Iste ste už pochopili, že reč je o dávno zabudnutej predchodkyni pušky, o hákovnici.
PRAPOČIATKY
Strelné zbrane využívaúce energiu pušného prachu, teda zbrane palné, sa vo svojich najstarších počiatkoch nepodobali príliš ani na pušky, ani na delá. Skôr to boli akési kovové džbány vrhajúce oheň, dym a šípové strely. Po čase sa to však zmenilo a výrobcovia zbraní začali vyrábať viac a viac špecializované palné zbrane pušky. Ano! Výraz puška bol voľakedy spoločný pre delo i ručnú palnú zbraň. Vývoj delostreleckej techniky nás dnes nebude zaujímať, no o to viac sa sústredíme na vývoj ručných palných zbraní. Tie prišli na svet tesne pred vypuknutím husitského hnutia a s ním sa čoskoro masovo rozšírili.
Najstarším členom tejto rodiny bola krátkohlavňová ručná palná zbraň zvaná kvôli svojmu tvaru "píšťala", ktorá sa postupne vyvinula na pištoľu. Slovný prazáklad názvu je myslím viac, než zrejmý. Predlžovaním hlavní píšťal vznikli ťažšie zbrane s výraznejším spätným rázom pri výstrele, ktoré kvôli tomu museli mať osobitné pomocné zariadenie hák, ktorým sa zachytili o niečo pevné. Najčastejšie to bývala hrana múra, bočnica vojenského voza, či osobitný štít s podperami, zvaný taras. Práve kvôli tomuto háku sa pre tento typ palnej zbrane vžil názov hákovnica.
Píšťala i hákovnica mali zhruba rovnakú ráž od 20 do 30 milimetrov. Takéto stanovenie ráže, ktoré môžete nájsť v celom rade moderných knižiek o vojenstve, strelných zbraniach, či husitoch, však nie je historicky celkom správne, aj keď pre súčasného človeka zrozumiteľné. V skutočnosti sa svojho času udávala ráž palných zbraní váhou gule, ktorú vystrelila. A keďže sa na výrobu gulí používal rôzny materiál, existovala ráž kameňa, ráž železa /obe prevažne pre delá/, či ráž olova. Tá posledná platí aj pre hákovnice, ktorých ráž bola v minulosti udávaná ako 2, 4 až 8 lótov olova.
Lót je stará váhová jednotka, tridsiata druhá časť libry. Viedenská libra mávala 560 gramov, takže viedenský lót mal 17,5 gramu. V časoch vzniku hákovníc však malo každé významnejšie mesto vlastné miery a váhy, takže nemusíme pochybovať, že existovala košická libra a košický lót samozrejme neveľmi odlišné od tých viedenských. Uvedené ráže tak predstavovali olovené gule vážiace 35, 70 až 140 gramov /guľka do Mauserovej pušky ráže 8 mm vážila pre porovnanie rovných 10 gramov/. Priemer týchto gulí by mal byť 18 mm, 22,7 mm a 28,7 mm. Predstavujú tri základné druhy hákovníc: normálnu štvorlótovú hákovnicu, polovičnú dvojlótovú a dvojitú osemlótovú. Z tej polovičnej sa časom vyvinula ďalšia strelná zbraň arkebuza, z tej mušketa a z tej klasická vojenská puška.
HÁKOVNICE V KOŠICIACH
Do našeho mesta sa tieto zbrane dostali relatívne skoro, za čo môžeme ďakovať Jánovi Jiskrovi a jeho českým žoldnierom. Bolo to teda už na začiatku štyridsiatych rokov 15. storočia. Pravdepodobne už vtedy sa tu začali aj vyrábať, nie je však jasné, kedy tieto zbrane úplne zdomácneli medzi tunajším obyvateľstvom. Je známych pomerne veľa kusov originálnych husitských, či bratríckych hákovníc, nepodobajú sa však na tie zbrane, ktoré má vo svojich zbierkach Východoslovenské múzeum. Tie naše, väčšie a veľkorážnejšie, sú pravdepodobne vykované na prelome 15. a 16. storočia. To bol ten pravý zlatý vek hákovníc.
Tunajšie prostredie prekvapivo pozmenilo názov hákovníc. Pôvodné české slovo hákovnice znelo v dobovej nemčine ako "Hackenbüchse", a z neho odvodený půlhák a tuplhák ako "Halbhacken", či "Toppelhacken". Túto nemeckú terminológiu nepochybne používali aj košickí mešťania, vtedy ešte väčšinou Nemci. Lenže ľud český i slovenský si vytvoril aj iný názov. Kvôli charakteristickému háku na spodku ústia hlavne nazval túto zbraň "bradatá puška", či "bradatica". V tejto podobe to prevzala maďarčina ako "szakálos puska", no dokonca aj latinčina v podobe "pyxis barbata".
Rondelové hradby, ktoré sa začali stavať na sklonku vlády Mateja Košrvína začiatkom roku 1484, majú už takzvané kľúčové strielne, aké sa inštalovali na opevneniach práve v dôsledku masového používania palných zbraní. To je jasný dôkaz, že v tej dobe už boli hákovnice bežnou zbraňou košického mešťana a ža ich tu muselo byť k dispozícii veľké množstvo. Pravdepodobne už vtedy niekoľko sto. Zaujímavým detailom na vykopávkami odkrytých strielňach barbakanu Dolnej brány /úprava vznikla asi v roku 1554/ bolo drevené brvno vmurované do ich spodnej hrany. Oň sa opierala hákovnica a brvno tlmilo jej spätný ráz nedrobilo sa murivo strielne.
Prvý presný súčet počtu mestských hákovníc pochádza z roku 1556. Urobili ho po katastrofálnom požiari mesta a napočítali, že k dispozícii je celkom 576 hákovníc, z toho 164 uložených na radnici a 200 v cechovej veži kováčov /stála na mieste domu Hrnčiarska 15/. Všimnime si bližšie tieto čísla. Celkový počet zbraní je o niečo väčší, ako celkový počet vtedajších domácností mesta v hradbách. Znamená to, že na každú domácnosť pripadla minimálne jedna hákovnica, no a boli tu aj zbrane pre prípadných najatých žoldnierov /asi sto kusov/.
Fakt, že časť hákovníc bola uložená na radnici, je vtedajšou normou. Hákovnice a muníciu k nim totiž vlastnili buď jednotlivé cechy /tie boli skladované v cechových vežiach/, alebo mesto samo /to sú tie radničné/. Počet hákovníc v cechovej veži kováčov je však príliš veľký obvykle ich vo vežiach bývalo 15 až 20 kusov. Buď je to chyba zapisovateľa, alebo je to výnimočný stav, keď tam po požiari uložili aj zbrane z ostatných ohňom zničených veží.
STAGNÁCIA A ÚPADOK
Hneď v nasledujúcom roku 1557 konala v požiarom zasiahnutých Košiciach inšpekciu výzbroje cisárom Ferdinandom I. poverená komisia, ktorú viedol František Thurzo. Jeho Inventárium napočítalo v meste 586 hákovníc a 4965 gúľ pre ne. Je to síce najvyšší známy počet disponibilných hákovníc v meste, no počet streliva je nápadne malý, iba 8 až 9 gúľ na zbraň, čo by dlho nevydržalo. Mesto si však v prípade ohrozenia dokázalo v krátkom čase odliať veľké množstvo streliva, ak pravda malo zásoby olova. O dvadsať rokov bola situácia nasledovná: 439 hákovníc a 96 644 gúľ pre ne. Pohotovostný palebný priemer je teda 220 gúľ na jednu zbraň. Počet hákovníc však klesol o 147. Časy ich najväčšieho rozšírenia postupne odchádzali.
Pri spisovaní opevnenia a výzbroje mesta v roku 1604 narobili páni cisárski komisári poiadne zmätky. Pri obchôdzke hradobných cechových veží napočítali 62 hákovníc, no na inom mieste, pri popise výzbroje cechov, ich uvádzajú 121, prípadne 123. Táto čudná nepresnosť je dôsledkom formulácie, podľa ktorej má cech vreckárov a súkenníkov 12 až 14 hákovníc. V tomto opise sú všetky košické hákovnice uvádzané termínom "Toppelhackhen", čo by v presnom preklade bola "dupľovaná hákovnica", no v praxi by asi bolo lepšie povedať "veľkorážna hákovnica". Celkový počet zbraní je tu nápadne malý a zdá sa, že mešťania pred komisármi ich časť utajili.
Pri súpise vežovej výzbroje konanom v roku 1658 je síce počet hákovníc o niečo väčší celkom 158 kusov, no ich postupný úbytok je zrejmý. Naviac sa v tomto súpise už objavuje vo výzbroji cechových veží spolu s hákovnicou nový typ palnej zbrane mušketa. Pri pojednávaní o hákovniciach nesmieme zabúdať, že síce v dobe, keď sa v meste začali vyrábať a používať, si zabezpečovali svoju obranu v prvom rade sami Košičania, no postupom času táto úloha prechádzala stále viac na cisárske /prípadne okupačné/ vojenské posádky.
Tie boli najmä od prelomu 16. a 17. storočia vyzbrojené zďaleka modernejšími palnými zbraňami a tak sa hákovnica stávala zastaralou výzbrojou "civilov", s ktorými sa vážne pri bojoch už ani nepočítalo. Cechy síce stále mali povinnosť obsadiť a brániť svoje veže v čase nebezpečenstva, ale boli tu už viacmenej ako tylové, strážne a poriadkové jednotky. V polovici 17. storočia sa z hákovnice stala športová zbraň, slúžiaca ako panská kratochvíľa pre košických mešťanov.
DEFINITÍVNY KONIEC
V roku 1665 navštívil Košice nemecký hudobník, vojak a cestovateľ Daniel Spehr a to čo tu videl a skúsil opísal v knižke nazvanej Uhorský simplicissimus /znamená to doslova najjednoduchší, najprostejší človek, ale tiež čosi ako sprostáčik/. Pri popise dómu svätej Alžbety uvádza toto: Na kostolnú terasu sa vmestí niekoľko sto, ba aj tisíc dvojhlavňovými puškami ozbrojených mužov. Nie je mi celkom jasné, prečo si na ochodzi dómu predstavoval Spehr práve strelcov /iba v jednom smere by hákovnica z tejto polohy dokázala prestreliť poza mestskú hradbu smerom na juh/, no zaujímavý je tu preklad v podobe "dvojhlavňové pušky". V tej dobe žiadne dupľovky neexistovali. Hlavne boli príliš ťažké takže takúto zbraň by chlap neuniesol. Nepochybne ide o chybný preklad nemeckého termínu "Toppelhackhen" veľkorážna hákovnica
Simplicissimus prináša aj ďalšie údaje o hákovniciach: V lete sa mešťania cvičia v streľbe z veľkorážnych hákovníc /v origináli je samozrejme uvedené dvojhlavňových pušiek/, z ktorých strieľajú aj čiastočne za chodu, držiac pušku na ramene. Keď sa potom vracajú v poriadku z cvičenia do mesta, musia ešte dvakrát vypáliť na múriku cintorína, ktorý sa podobá ochrannej poprsnej hradbe, pričom bubeník robí pri tomto výstupe strašlivý rachot, aby tým streľbu ešte zosilnil. Tento popis sa dobre hodí na streľbu z hákovníc, aj keď streľba z tejto zbrane za chodu musela byť odvážnym športovým výkonom. "Tuplhák" totiž vážil aj s pažbou okolo 25 kíl a strelec či chcel, alebo nie, ho pri výstrele musel o niečo zaprieť a hlavne oprieť. Musel mať teda pomocníka so stojanom, zásobou prachu a gúľ a hlavne nabijákom hlavne.
Ani "športové" obdobie košických hákovníc však netrvalo večne. Stále viac a viac ich končilo v starom železe veď tvorili kvalitný zdroj strategickej suroviny. Sto hákovníc predstavovalo okolo dvoch ton čistého kovu, čo vtedy pre kováča predstavovalo malé bohatstvo. Napriek všetkému bola služobná kariéra týchto prababičiek dnešných pušiek úctyhodne dlhá. Keď sa na jeseň roku 1704 vzdali Košice Rákocziho generálovi Šimonovi Forgáčovi, vykonali kuruci aj súpis ukoristenej výzbroje. Figurovalo v ňom napodiv aj 34 "bradatých pušiek", našich starých známych hákovníc. Pravdepodobne už neboli použité v skutočnom boji bola to vtedy predsa len príliš zastaralá palná zbraň, ale povážte pozná niekto z vás typ pušky, ktorý by vydržal vo výzbroji plných 260 rokov?
* HISTORICKÁ PERLIČKA
Hákovnice nezmizli úplne bojovali aj v 20. storočí!
To čo tvrdí titulok sa vám síce nemusí pozdávať, ale je to pravda. Tou zatiaľ poslednou používanou hákovnicou nie je nič iné, ako nemecké samopaly MPi 38 a MPi 40 vyvinuté firmou ERMA /Erfurter Maschinenfabrik/, používané v druhej svetovej vojne a notoricky známe zo všetkých vojnových filmov. Každý, kto ho už niekedy mal v rukách vie, že pod hlavňou má akýsi hrebeň s výstupkom, ktorý slúžil na zakliesnenie zbrane pri streľbe z okna, dverí, strieľne opevnenia, okraja obrneného transportéru a podobne. V podstate to teda bola moderná hákovnica strieľajúca dávkou!
Text a fotografie: Jozef Duchoň
Nabudúce: Dokončíme rozprávanie o hákovniciach a hradobniciach
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
