Dzurillovi chodil po pivo, Štrougalovi z neho hustla polievka

Viedeň vonia jarou a pravidelne, takmer vždy po desiatich rokoch, aj hokejom. Odkedy tam postavili Stadthalle, nasťahovali sa do nej na dva týždne najlepší hráči sveta už po piatykrát. A každá Viedeň je pre náš hokej čímsi pamätná. Že sme tam v roku 1967 (prvý viedenský šampionát) ´vyfasovali´ (prepáčte mi to neslušné slovko, ale v športovom žargóne sa hádam dá zniesť) prvý raz v histórii od Fínov s ´naším´ Bubníkom, že sme tam o desať rokov neskôr tretím titulom majstrov sveta zavŕšili vari najkrajšiu dekádu česko-slovenského hokeja, že pred deviatimi rokmi tam Slovensko prvý raz tancovalo valčík bez toho, aby ho niekto po ´ľadovom´ parkete viedol za ručičku...

Vo Viedni je vždy krásny šampionát. Bol aj pre košickú hokejovú legendu, Vincenta Lukáča, ktorý sa odtiaľ v roku 1977 vracal so zlatou medailou na krku. Nezaškodí trošku si s ním na tú slávu pospomínať, aj keď už dávno prachom zapadla. Sovietska ´zborná´ udivovala fanúšikov stále svojím strojovým hokejom, po dlhých rokoch izolácie sa na svetovú scénu vracali (hneď s profíkmi) kanadské javorové listy a my sme mali mančaft, aký sa urodí iba raz za niekoľko generácií...

"Pre mňa to bol veľký sen, byť v jednom mužstve s takými hráčmi ako Hlinka, Martinec, Nový, Ebermann, Šťastný, Pospíšil, Machač, Dzurilla či Holeček," dostal dvadsaťtriročný Košičan pozvánku na prvé majstrovstvá sveta v kariére. "Mal som vtedy za sebou veľmi dobrú sezónu v klube, aj keď sa už nepamätám, koľko gólov som za VSŽ v tom ligovom ročníku nastrieľal. Pred odchodom do Viedne sme sa ešte v Prahe dvakrát stretli s Kanadou, jeden zápas sme vyhrali 3:1 a ja som dal dva góly," presvedčil Vinco Lukáč trénerov Guta a Staršieho, že urobili dobre, keď ho napísali na súpisku obhajcov svetového zlata z Katovíc.

"Bol som ako v siedmom nebi, pre mňa to bolo neuveriteľné, že som išiel prvý raz na majstrovstvá sveta. Išli sme len tuto do Viedne, ale mne to pripadalo, akoby sme cestovali z Prahy do Ameriky. Aj keď to bolo vlastne iba za kopcom, išli sme predsa na Západ, za železnú oponu, kde sa chodilo len na doložky..." A to ubytovanie! "Bola to paráda, bývali sme pri Schönbrunne, v hoteli Kaiser Park."

Vincovým spolubývajúcim bol nezabudnuteľný gólman Slovana Vladimír Dzurilla. "Sám si ma vybral, lebo sme boli Slováci a vtedy ich bolo v nároďáku málo. Vlado mal rád pokoj a potreboval k sebe mladého chlapca, čo mu bude chodiť po pivo. A veru, že som mu nosil plechovky, keď mal smäd, ale nebol zas z tých čo to s pivom preháňajú. Aj Kanaďania mu pivo nosili na izbu, veď to už bolo po tom Kanadskom pohári, keď ich v Montreale vychytal," vyrovnal sa mladý Košičan s úlohou bažanta v národnom mužstve. "Vo Viedni som bol mlaďas, hlava uletená, veď medzi mnou a Vladom bolo minimálne desať rokov. Na ľad som sa nedostával v každom zápase, preto si ani nepripisujem taký podiel na titule majstrov sveta ako ostatní, ale predsa, bol som hrdý na to, že som si zahral s takými legendami nášho hokeja. Bol to začiatok mojej reprezentačnej kariéry a ja som túžil po tom, že raz budem takým pilierom národného mužstva ako oni. Keď ma tréneri pustili na ľad, väčšinou to bolo v útoku s Hlinkom a Ebermannom. Dal som i nejaký gól, aj keď nebol dôležitý, tuším proti Rumunom. Bol som vždy veľmi nervózny, ale keď rozhodca hodil buly, bolo po všetkom. No počas celého šampionátu som bol doslova v šoku, tak som to prežíval. Keď som stál zoči-voči ruskému obrancovi Vasilievovi, rozmýšľal som, či radšej neujsť pred ním na tribúnu, sadnúť si do tretej rady a byť radšej divákom..." netají sa V. Lukáč, že vždy ho fascinoval ruský hokej.

"Pre mňa boli, sú a budú Rusi najlepšími hokejistami na svete. A som rád, že som sa stretol prakticky s najlepšími generáciami hráčov, či to bol útok Michajlov - Petrov - Charlamov, neskôr Žluktov - Balderis - Chomutov, alebo potom Makarov - Krutov - Larionov. Vždy som chcel hrať tak ako oni. Vôbec nebola pravda, čo sa hovorí, že sme mali krvou podliate oči, keď sme proti sebe nastúpili. Totálna blbosť bola i tá, že nám niekto prikazoval - musíte s nimi prehrať!"

No vo Viedni, pred tými dvadsiatimiôsmimi rokmi spôsobili najväčší rozruch Kanaďania. Dlho váhali vrátiť sa opäť na majstrovstvá sveta, ale keď svetová hokejová federácia dostala konečne rozum a povolila štart profíkom, vyslali za more hneď elitné mužstvo, na čele so slávnym Espositom. "Dávali všade najavo, v hale i mimo nej, že sú nejaké hviezdy. Aj boli. Hrali sme s nimi v záverečný deň turnaja o titul majstra sveta. Keby sme vyhrali, tak ho máme. Lenže Kanaďania nám dali facku, výsledkom i doslova. Nabili nás 8:3 a od Esposita sa ušla aj naozajstná facka nášmu trénerovi Staršiemu, vylepil mu ju, keď korčuľoval okolo našej striedačky..." neostávalo iné, ako sa zmieriť s tým, že domov sa vrátime bez zlata. "Bolo to veľké sklamanie, pred zápasom prišiel do kabíny šéf ČSZTV Antonín Himl, aby povedal, čo budeme mať za titul..."

No po súboji s Kanadou už ani nebola chuť vidieť posledný duel šampionátu, v ktorom boli Švédi proti Sovietom príliš veľkým outsiderom, aby ich porazili a pomohli nám tak titulu majstrov sveta. Čechoslováci sa pobrali do hotela, pobaliť si veci na cestu domov. "Uspokojili sme sa s tým, že odmeny sú fuč. Ale keď sme počuli, ako sa zápas v Stadthalle vyvíja, vrátili sme sa na poslednú tretinu. Švédi vyhrali senzačne 3:1, dobre sa pamätám, že Nilsson dal všetky tri góly. Počítali sme posledné sekundy nahlas, ako malé deti," prepukla medzi našimi hráčmi nečakaná radosť.

"Dostali sme smiešnych päťdesiattisíc korún, o osem rokov neskôr, v Prahe, stotisíc. Môžem sa len zasmiať nad tým, čo je za titul majstrov sveta teraz." Ale stranícki papaláši ich nosili na rukách, keď sa domov z Viedne vrátili. "To bola nádhera, odviezli nás autobusom na hrad, k Husákovi a Štrougalovi. Patril som medzi jeho obľúbencov, mal rád šport i vtipy, ktoré som mu rozprával. Od smiechu sa váľal po stole, tak sa rehotal, že mu okuliare spadli do polievky," zapadol košický ostrostrelec do národného mužstva. "Len doma ma nikto nevítal, ani nevedeli, že som už v Košiciach. Samozrejme, potom bolo aj tu prijatí a ocenení neúrekom," rád spomína Vincent Lukáč na svoj prvý, a hneď zlatý, svetový šampionát.

Bohuš MATIA

Autor: Koze budú nosiť šalát

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári