Júlia sa akýmsi božím zázrakom nenarodila bez rúk a bez nôh

Pred 19 rokmi, 26. apríla 1986, sa pár stoviek kilometrov od našich hraníc udiala najväčšia nukleárna katastrofa v dejinách ľudstva. ČERNOBYĽ. V čase výbuchu žili okolo ukrajinskej jadrovej elektrárne milióny ľudí. Aj rodina Martyšovcov, ktorých domček stál v mestečku Rovno, iba 60 km od epicentra výbuchu. Teraz žijú na Slovensku, v Košiciach.

Sedíme v pekne zariadenej obývačke v jednom z bytov na Sídlisku Ťahanovce s pani Annou Martyšovou. Má výrazný ruský prízvuk, ale slovenčina jej nerobí problémy. Dcéra Júlia zatiaľ nie je doma, otec Martyš sa práve vrátil z roboty. Ale "zašil" sa v kuchyni, a ostane v nej. Syn Vitalij kdesi lieta s kamarátmi.

"Sme tu ôsmy rok, ale za Ukrajinou sa nám stále cnie. Ťažké je odísť preč z rodného domu. Je to strašný pocit, tu, okolo srdca..." hovorí matka 18-ročnej Júlie a deviataka Vitalija. "Ale nemám čas na to, aby som, ako sa hovorí, skučala. Stále robota, z roboty domov, domácnosť, znova robota... Pracujem ako krajčírka v jednom závode."

Manžel je Slovák, ale ešte za socializmu šiel s milovanou ženou do Rovna. Keď sa atómový reaktor vymkol spod kontroly, Martyšovci prežívali medové týždne. "Bola som čerstvo vydatá," spomína Anna na apríl 1986. "V ten deň, viete si to predstaviť, aká panika to bola? V televízii oznámili, že hľadajú dobrovoľníkov. Aby sa muži aj ženy hlásili a ihneď šli do Černobyľu! Prečo, to nik nepovedal. Šírili sa všelijaké reči. Mali sme strach. Pravdu sme sa dozvedeli o niekoľko dní po výbuchu."

Ukrajinské médiá museli s pravdou von. Také niečo sa tajiť za žiadnych okolností nedalo. Ľudia aj na sebe cítili, že sa deje voľačo desivé, tajomné. "Keď zapršalo a spravili sa mláky, po odparení vody ostali výrazné žlté kruhy. Raz sme šli do lesa na čučoriedky. Jedna bola zelená, druhá úplne žltá. Všade kopa mŕtvych zvierat. Niečo také sme nikdy nevideli..."

Dcéra malala zdravotné problémy

Martyšovci boli zamestnaní a mali rodinný dom. Nevedeli si predstaviť život inde. Keď Černobyľ vybuchol, Slováci, ktorí žili tam, sa mohli vrátiť na Slovensko. Sprvoti o tom neuvažovali, no rokmi vážne chorých pribúdalo a veľa ľudí umieralo. "V Rovne ľudia umierali jeden za druhým. Aj v našej rodine. No a na koho v takých strašných chvíľach najviac myslíte? Na deti. Julka i Vitalij boli ešte maličkí, bolo to ťažké rozhodovanie..."

Otec Martyš netlačil manželku k odchodu, hoci na Slovensku mal príbuzných. "Skôr som bola iniciatívna ja," vraví pani Anna. "Dôkladne sme sa o tom porozprávali. Šli sme do nezmáma. Julka bola v tom čase tretiačka, Vitalík prváčik." Na Slovensku čakala rodičov nová práca a ich deti neznáma škola, kde sa navyše učilo v slovenčine. "Prvý deň v novej škole si pamätám. Raz plakalo jedno dieťa a keď som ho utíšila, rozrevalo sa druhé..." smeje sa pani Martyšová. "Aj mne sa neraz spustili slzy. Hovorila som si - panebože, čo som to urobila? Nemala som radšej ostať na Ukrajine...?!"

Vitalij rýchlo "zapadol" rýchlo do kolektívu, citlivá Julka nie. A keď spolužiaci vycítili, že má zdravotné problémy, spôsobené tým, čo sa udialo v Černobyle, dávali jej najavo, že je iná. Odstrkovali ju, posmievali sa. "Mávala často závrate, bolela ju hlava. Keď sme s ňou šli k lekárovi, urobili jej kopu všelijakých vyšetrení. No lekári boli bezradní. Keď na Julku teraz pozerám, vravím si že to bol boží zázrak. Že je zdravá krásna slečna. Nie nadarmo sa hovorí - čas všetko vylieči..." a rozplače sa.

Slovenskí lekári sa snažili dievčaťu pomôcť. Skúšali množstvo rôznych liekov. Tušili, že Julka mohla dostať v Rovne dávku rádioaktivity. To má zhubný vplyv na celý krehký organizmus. Veď po výbuchu sa na Ukrajine rodili stovky znetvorených detí. "Julka rástla, veľa na sebe pracovala. Ako sa hovorí - človek je sám sebe najlepším lekárom. Doktori mu niekedy nepomôžu, ak sám nechce..."

Pre pani Annu akoby neexistoval neriešiteľný problém. Po príchode na Slovensko potrebovala rýchle prácu. "Po mesiaci som ju mala. Prvá z celej skupiny, čo sme prišli sem." Otec Martyš, napriek slovenskému pôvodu, získal trvalé zamestnanie až po dvoch rokoch!

Do izby odrazu nakukne hlava so svetlými vlasmi. Júlia. Zaregistruje nás, pozdraví a odbieha sa upraviť. "Celé tehotenstvo s Julkou bolo v poriadku," spomína mama. "Aj pôrod bol bez problémov. Bola normálne zdravé dieťa. Až keď mala sedem rokov, začala byť chorá. Neviem prečo. Tak sme sa odsťahovali do Košíc. Dnes vieme, že to bolo múdre rozhodnutie. Máme to za sebou, prekonali sme to. Už sa dívame dopredu, lebo Julka sa z toho dostala. Dodnes celkom dobre nechápem, čo jej bolo. Viete, to sú veci medzi nebom a zemou..."

Odstrkovali ju žiaci i učitelia

Taktovku preberá Júlia a mamu takmer nepustí k slovu. Škola? Spolužiaci? Choroba? Všetko si ľahúčko vybavuje v pamäti aj s detailami. "Bolo to dávno, ale pre mňa je to ako včera," spomína na prvú hodinu v škole. "Pred tým, ako sme prišli do triedy, mi pani učiteľka hovorila, aby som sa pozdravila ´ahoj!´. Prišla som do triedy, ona mi povedala ´ahoj, Julka´ a celá trieda mi tiež povedala ´ahoj´. Hodina prešla a ja som celý čas iba pozerala. Každý mal ruky tak a nohy tak, všetci sedeli ako chceli. Jednej spolužiačke spadla ceruzka a poprosila ma, aby som ju zdvihla. A ja jej - v žiadnom prípade. Bála som sa. U nás na Ukrajine to bolo v škole oveľa prísnejšie. Aj nás bili po rukách..." usmeje sa pri dávnej spomienke.

"Prišla prestávka a ja som začala plakať. Keď sa skončilo vyučovanie, stratila som sa. Bola to obrovská škola, Bruselská. Šla som domov, a netrafila som do nášho vchodu. Omylom som vošla do dvadsaťsedmičky, my sme bývali vedľa. Zaklopala som a otvoril mi nejaký ujo. Pozerám, byt je ináč zariadený, než ten náš." Teraz to Júlia opisuje zvesela, jej rozprávanie prerušuje smiech. No vtedy to bolo pre školáčku traumatizujúce. "Zo začiatku sa mi na Slovensku všetko páčilo. Noví ľudia, zážitky. No na rozdiel od ostatných ukrajinských detí, mne bolo veľmi smutno za vlasťou. Tým som sa výrazne odlišovala od ostatných spolužiakov, rovesníkov. Veľmi rýchlo som dospela..."

V škole s pribúdajúcimi mesiacmi deti začali Júliu odstrkovať. Navyše začala mať zdravotné problémy, ktoré zrejme súviseli s Černobyľom. Bolesti hlavy, závrate, šumenie v ušiach. Malé dievčatko sa toho zľakalo. Ešte šťastie, že pre otca a mamku bola dcérka vždy tá najdôležitejšia na svete. "Viete, nehovorí sa mi to ľahko. Ale aj medzi učiteľmi sa našli takí, ktorí ma odstrkovali. Bola jedna taká nepríjemná vec. Mamka šla za pánom riaditeľom, lebo si ju zavolali. A jedna pani učiteľka jej povedala - pani Martyšová, aj vaša dcéra je na vine, že ju deti nechcú. Je iná."

Júlia sa obšírnejšie rozhovorí. O svojej výchove, natureli. "Ja predsa nemôžem za to, že sa vždy pekne upravím, urobím si účes. Kým iné deti boli niekedy strapaté, špinavé. Aj keď ich za to neodsudzujem, božechráň. No tak ma viedli rodičia. Vždy som bola naučená na disciplínu a poriadok..." V očiach sa jej zalesknú slzy, keď si vybavuje, ako sa k nej chovali niektorí spolužiaci. "Najhoršie bolo, že ma vôbec nebrali. Dali mi najavo, že sa vraj vyvyšujem, že robím zo seba veľkú ženu. Radšej keby ma s prepáčením tresli po hlave, ako povedať mi také slová." V deň, kedy skončila deviaty ročník, zasa plakala. Od úľavy. "Dobre že som si nekľakla na schody a neďakovala Bohu, keď som vyšla vonu."

Chce byť herečka

Na strednej to bolo od prvého dňa diametrálne iné. Decká ju hneď vzali medzi seba a po čase si ju dokonca zvolili za predsedkyňu triedy. A ocenili, že sa nevyvyšuje, že sa s ňou dá pokecať takmer na každú tému. "Cítim sa medzi nimi krásne, rozumiem si s nimi perfektne. S chlapcami, ale hlavne s dievčatami. Veď viete, ako to medzi babami chodí," s oduševnením a radosťou opisuje prítomnosť.

O ďalších plánoch nič netají. Chcela by študovať herectvo. "Jednému pánovi som odniesla svoje básničky a prózy. Rada by som sa venovala aj spevu. Aj dnes som posielala do Prešova jednu báseň. Tam vychádza ukrajinský umelecký časopis, a dostala som ponuku hrať v tamojšom divadle. Potešilo ma to. No ja chcem hrať v ruštine, a potom neskôr v slovenčine. Čaká ma veľa práce. Keby som šla na dráhu herečky na Slovensku, bol by veľký problém s jazykom. Chcem sa vrátiť do Ruska a tam vyštudovať herectvo."

Mama len prevracia oči, aby vzápätí pyšne zahlásila: "Ona bola aj v SuperStar a dostala sa do druhého kola!"

No Júlia to vôbec nevidí tak nadšene ako mama. "Ďalej som nepostúpila. Totálne ma ignorovali a neakceptovali, že pochádzam z Ukrajiny. Porotcovia ma pourážali, no nebudem to konkretizovať. Načo? Dosť sa ma to dotklo a nechcem sa k tomu vracať..."

Potom Júlia pokračuje o svojich plánoch zasvätiť život umeniu. S nadšením mladého človeka hovorí o poézii, výtvarnom umení. Na naše naliehanie prinesie aj vlastné práce. Pani Martyšová ju pozoruje s hrdosťou mamy, ktorej sa deti vydarili. Raz určite dosiahnu viac než ich rodičia. Vitalij je niekde vonku s kamošmi, nemusí ani hlásiť, kam ide. A Júlia stojí pre nami, jemne gestikuluje s gracióznosťou baletky. Potom odíde do svojej izby uložiť si svoje "poklady" a mamka nám sprisahanecky šepká: "No nie je čarovná? Keď si uvedomím tú hrôzu, čo sme museli prežiť, som hrdá na našu rodinu. Vydržali sme to všetko, prekonali tú dlhú cestu. A sme stále spolu."

Sto miliónov Európanov jedlo rádioaktívne potraviny niekoľko mesiacov

Presne 26. apríla 1986 sa stala najtragickejšia havária v histórii jadrových elektrární. Po výbuchu jedného z reaktorov černobyľskej elektrárne uniklo veľké množstvo ionizujúceho žiarenia. Obrovské územia Ukrajiny a čiastočne aj Európy zasiahol rádioaktívny mrak. Metropola Ukrajiny Kyjev, domov 2,4 milióna ľudí, mala obrovské šťastie. Vietor vial smerom od mesta.

Všetky rádioaktívne izotopy predstavujú vážnu hrozbu. Jód 131 vzbudzoval tesne po explózii najväčšie obavy. Bol rozptýlený takmer po celej Európe, no keďže má poločas rozpadu iba osem dní, pôsobil krátko. Iné rádioaktívne prvky budú pôsobiť oveľa dlhšie. Cézium 137 má polčas rozpadu 30 rokov, stroncium 90 má 28 rokov a plutónium 239 hrozivých 24 tisíc rokov!

Cézium je biologicky aktívne, a navyše ho uniklo gigantické množstvo. Preto mali mnohé potraviny v prvých týždňoch po katastrofe úroveň rádioaktivity vysoko nad normami. Navyše dobytok, pasúci sa na kontaminovanej tráve, začal čoskoro produkovať rádioaktívne mlieko. Hygienici ho "zachytili" dokonca až vo Francúzsku, či Holandsku! Keďže európske vlády boli katastrofou zaskočené, zaviedli viacero protichodných opatrení. Odhaduje sa, že niekoľko mesiacov jedlo zasiahnuté potraviny až 100 miliónov Európanov.

Černobyľská havária bola najtragickejšia katastrofa v dejinách ľudstva. Na odstraňovanie jej následkov Sovietsky zväz vynaložil oficiálne priznané 3 miliardy USD, nezávislí ekonómovia hovoria o 5 miliardách.

Piloti záchranných vrtuľníkov, ktoré prileteli do Černobyľu, uviedli, že zo vzduchu videli obrovskú dieru v reaktorovej nádobe, aj roztavené jadro v jej vnútri. Reálne hrozilo, že obrovský požiar zasiahne aj ďalší reaktor elektrárne, umiestnený hneď vedľa.

Až 36 hodín trvala predstaviteľom ZSSR evakuácia 49 000 obyvateľov mesta Pripjať a ostatných ľudí z 10-kilometrovej zóny okolo elektrárne. O niekoľko týždňov bolo 80 km južnejšie, v Kyjeve, poslaných 250 000 školopovinných detí na predčasné letné prázdniny. Experti tvrdia, že sovieti vykonali evakuáciu efektívne a zachránili tisíce ďalších obetí...

Účinky černobyľského žiarenia na ľudský organizmus

Slováci majú šťastie, že naša krajina nebola citeľnejšie zasiahnutá. Rádioaktívny oblak smeroval "vďaka" vetru inam. Väčšina rádioaktívneho spádu smerovala nad Arktickým a Atlantickým a oceánom do škandinávskych krajín a západnej Európy, napríklad nad Francúzsko. Najťažšie následky mal a má výbuch na obyvateľov Ukrajiny. Prejavilo sa to v obrovskom náraste onkologických ochorení i ďalších zdravotných ťažkostí, spôsobených radiáciou.

Milióny ľudí na kontaminovaných územiach budú mať až do konca života zvýšené riziko vzniku rakoviny. Potravinový reťazec bude čiastočne kontaminovaný desiatky rokov. Samozrejme, každý organizmus sa po čase prispôsobí zmeneným podmienkam. Aj ľudský. Imunitný systém sa pri zvýšenom nebezpečí zmobilizuje, stopové množstvá rádioaktívnych prvkov vcelku spoľahlivo zneutralizuje.

Vedci i lekári sa zhodujú v názore, že najväčší počet úmrtí ľudí, vystavených výbuchu reaktora, bol zapríčinený vystavením živých tkanív ionizujúcemu žiareniu, ktoré ničí genetický materiál buniek. Preto po Ukrajine pobehovali metrové zajace a iné zmutované tvory. Velkému riziku boli vystavené ešte nenarodené plody gravídnych žien pretože dieťa je v prenatálnom štádiu mimoriadne zraniteľné. Príkladom boli deti, narodené bez končatín, s rázštepmi chrbtice i pier, či s leukémiou.

Marián BETÍK

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári