Zbraň hromadného ničenia svojej doby
Utajovaný guľomet, ktorý sa neosvedčil
Stojí vystavený v poslednej expozičnej miestnosti Východoslovenského múzea, v susedstve busty Ľudovíta Štúra a olejomaľby cisára pána Františka Jozefa. Bežný návštevník si prechádzajúc okolo neho pomyslí: Hľa kanón. A on naozaj na prvý pohľad ako starý kanón vyzerá. Má drevenú lafetu, veľké kolesá, hlaveň čo vyzerá minimálne na ráž 100 milimetrov a pancierový štít chrániaci obsluhu. Lenže kanón to nie je, čo si uvedomí každý, kto sa pozornejšie prizrie jeho hlavni. Tu ho čaká prekvapenie, pretože "lauf" má až tridsaťsedem vývrtov puškovej ráže. Je to zbraň u nás takmer neznáma, mechanický guľomet, vôbec prvý, ktorý prijala do výzbroje rakúsko uhorská armáda.
PRAVEK GUĽOMETOV
Habsburská monarchia bývala v minulosti automaticky podávaná ako zahnívajúci štátny útvar, "žalár národov", kde panovala neschonosť a apatia. Až časom, a povedzme si, že relatívne nedávno, si mnohí ľudia, ktorí sa o tento štátny útvar hlbšie začali zaujímať, uvedomili, že v niektorých ohľadoch to bol moderný štát, plne na úrovni doby. Platí to hlavne o výzbroji jej armády, ktorá koncom 19. storočia predstavovala svetovú špičku. Viackrát odvážne zaviedla aj dovtedy nevyskúšané typy zbraní, ako napríklad mechanický guľomet, o ktorom dnes bude reč. Svojho času bol považovaný div že nie za zbraň hromadného ničenia, ktorá by mala rozhodnúť každý konflikt, do ktorého ju nasadia. Dnes je to už iba rarita múzejných zbierok.
Aby sme lepšie pochopili, ako vojenskí konštruktéri k takejto zbrani dospeli, musíme si stručne načrtnúť líniu vývoja rýchlopalných zbraní. Už od najstarších počiatkov existencie palných zbraní sa ich konštruktéri snažili vyhotoviť čosi, čo by zmnohonásobilo svoj bojový účinok tým, že by vystrelilo nie jednu, ale celú spŕšku striel, ktoré by "kosili" v radoch nepriateľského vojska. Vyriešili to tak, že na spoločnú lafetu inštalovali viacej hlavní /niekedy aj niekoľko desiatok/, zväčša vedľa seba, inokedy vo zväzkoch. Z takýchto zbraní sa skutočne dala vystreliť salva, alebo dávka, no mali aj svoje nevýhody. Boli ťažké a nemotorné ako kanón, zdĺhavo sa nabíjali a nepohodlne obsluhovali. Len pre zaujímavosť, dve podobné zbrane sú v súpise mestskej výzbroje Košíc z roku 1577.
Týmto predchodcom guľometov sa v strednej Európe hovorilo kvôli ich vzhľadu organové delo po nemecky Orgelschütz, alebo tiež delo vrhajúce krupobitie Hagelgeschütz. V románskych krajinách sa však už v tejto dobe vžil francúzsky názov "mitrailleuse". Podstatné meno "mitraille" znamená spŕšku či dážď guliek a sloveso "mitrailler" zase zasypávať, či ostreľovať guľkami. Taliančina má na to slová "mitragliatrice" a príslušné odvodeniny. Prvá zmienka o použití organového dela je z roku 1467, existovali a používali sa však určite aj skôr. V 16. a 17. storočí to boli bežné zbrane všetkých európskych armád, potom však razom zanikli, pretože ich z bojíšť vytlačilo oveľa jednoduchšie používanie delostreleckých kartáčových nábojov.
GATLING A MONTIGNY
Myšlienka na guľomet však nezanikla celkom a súbežne s tým, ako postupovala úroveň techniky, snažili sa rôzni konštruktéri zbraní vyvinúť mechanickú zbraň strieľajúcu dávkou, ktorá by bola predsa len ľahšia a lacnejšia, ako poľné delo. Snáď najznámejším bol londýnsky puškár James Puckle so svojim "guľometom" z roku 1718. Skutočným prevratom pre konštrukciu guľometov sa však stalo až zavádzanie jednotných nábojov s kovovou nábojnicou vo všetkých armádach, čo prebiehalo začiatkom druhej polovice 19. storočia. Tu nastala doba konštruktérskych úspechov Richarda Gatlinga v USA a Josepha Montignyho v Európe.
Tvorcom prvého skutočne spoľahlivého a vo svete rozšíreného mechanického guľometu bol Američan Richard Jordan Gatling /12. 9. 1818 26. 2. 1903/. Jeho mechanický guľomet vyrábaný od roku 1862 bol založený na rotujúcom zväzku hlavní, ktoré sa postupne nabíjali, strieľali a vybíjali. Poháňaný bol kľukou, ktorou "kurbľoval" strelec, a veru pri väčších rážach sa "namakal". Gatlingove gľomety sa prvýkrát bojovo nasadili v americkej občianskej vojne /1861 1865/ a časom sa v mnohých prevedeniach /šesť až desať hlavní/ a rážach rozšírili okrem armády USA aj do Ruska, Japonska, Číny, Turecka, Egypta a Tunisu. Najlepšie verzie Gatlingov strieľali s kadenciou až 600 rán za minútu, mali však aj značnú váhu, okolo 150 kilogramov, takže sa prepravovali konským záprahom.
Európski konštruktéri však postupovali inou cestou a do použiteľného štádia dospel už v roku 1851 belgický konštruktér, inžinier Fafchamps. Ten predal svoj vynález inému Belgičanovi, majiteľovi zbrojovky Josephovi Montignymu. Montigny konštrukciu zlepšil a začal od roku 1857 vyrábať pre belgické pevnosti. V roku 1859 sa francúzsky cisár rozhodol zaviesť túto konštrukciu aj vo Francúzsku. Montignyho patent odkúpili a nechali zlepšiť kapitánom de Reffye. Výroba potom prebiehala v arzenáli Meudon. Fafchampsova konštrukcia guľometu je dnes paradoxne známa pod troma rôznymi menami /Montigny, de Reffye, Meudon/, ale nie pod menom skutočného tvorcu.
KOŠICKÝ MONTIGNY
Mechanický guľomet de Reffye, či Meudon, sa vo francúzskej armáde objavil až po náročných skúškach v roku 1867 ako silne utajovaná "zázračná" zbraň "Mitrailleuse Montigny". V tej dobe sa o tento guľomet začala zaujímať aj výzbrojná správa habsburskej monarchie a v roku 1869 odkúpila licenciu na vylepšenú konštrukciu Montignyho guľometu, ktorý začala pod názvom "Mitrailleur Montigny M 1869" vyrábať vo viedenskom arzenáli. Pôvodný fracúzsky guľomet mal zväzok 25 hlavní ráže 13 x 87R /náboj mal papierovú nábojnicu a pripomínal súčasné brokové náboje/, strieľal s kadenciou 150 výstrelov /šesť sálv po 25 rán/ za minútu a vážil 1485 kilogramov.
Rakúsky Montigny mal hlavní 37, tie mali ráž zhodnú s puškou pechoty, teda 11,3 x 41R Werndl. To bol oveľa modernejší náboj, než aký vtedy používali Francúzi i Prusi. Mal kovovú nábojnicu a modernú olovenú "mastenú" strelu, na rozdiel od z papiera "ušúľaných" nábojov so zastaralými žaluďovými guľami do pušiek ihloviek, uvedených mocností! Kadencia streľby mi nie je známa, keďže všetky údaje o guľometoch sa vtedy prísne tajili. Keby však platila rýchlosť nabíjania zhodná s francúzskym modelom, potom by šesť sálv za minútu predstavovalo 222 rán. Práve tento mechanický guľomet vzor 69, pre ktorý sa časom vžil aj nemecký názov "Kugelspritz" /doslova guľostrek/, je vystavený v košickom Východoslovenskom múzeu.
Náš Montigny bol vyrobený vo Viedenskom arzenáli v roku 1871, zrejme pre maďarské honvédske vojsko, keďže má maďarský nápis Bécs /Viedeň/ na záverovom bloku. Rok výroby tejto zbrane je zároveň aj rokom porážky Francúzska Prusmi. Prusko francúzska vojna bola pritom osudovým momentom pre Montignyho mechanické guľomety. V skutočnom boji vraj úplne zlyhali, aj keď dnes vojenskí odborníci tvrdia, že zlyhala hlavne taktika ich nasadenia a nevycvičené francúzske obsluhy. V niektorých ojedinelých prípadoch totiž dokázali tieto zbrane vystrieľať nemecké jednotky takmer do chlapa. V každom prípade sa na tieto zbrane zanevrelo a stiahli ich z výzbroje.
Podobne zareagovala aj rakúsko uhorská armáda. Môžeme teda konštatovať, že guľomety Montigny mali extrémne krátku služobnú kariéru. V monarchii ich nikdy nepoužili v skutočnom ostrom konflikte. Našťastie sa ministerstvo obrany zbavilo jednej z týchto zbaní tak, že ju so všetkým príslušenstvom podarovalo Hornouhorskému múzeu. Tu sa "zázračná zbraň" Montignyho dožila dnešných dní.
AKO TO FUNGOVALO
Základom Montignyho guľometu je masívny hlavňový zväzok valcového tvaru, pripomínajúci delovú hlaveň, dlhý mm 845 a s priemerom 166 mm. Vo zväzku je vyvrtaných 37 hlavní ráže 11 milimetrov, ktoré sú usporiadané v siedmych stĺpcoch po 4, 5, 6, 7, 6, 5, a 4 hlavniach /vývrty vytvárajú šesťuholníkový obrazec/. Za nábojovými komorami zväzku vedú dozadu dve masívne bočnice, v ktorých je uložený veľký záverový blok guľometu. Ten je z bronzu a je spoločný pre všetkých 37 hlavní. Má 37 otvorov pre 37 nezávislých zápalníkov. Vovnútri záverového bloku je hodinový strojček, ktorý postupne v kratučkých časových intervaloch uvoľní zápalníky a tak dôjde k odpáleniu salvy 37 nábojov. Neplechou systému je, že keď ho raz spustíte, už sa to nedá zastaviť takže sa vtedy nedalo veliť "krátkou dávkou".
Záverový blok sa pohybuje dopredu /pre uzamknutie a streľbu/ a dozadu /pre odomknutie, vybitie a nabitie zbrane/ v drážkach bočníc pomocou masívnej zalomenej páky, kinematicky previazanej so sýstémom kĺbov a uzamykacej páky. Všetko je to skonštruované tak, že pri uzavretí záverového bloku sú kĺby a uzamykacia páka v jednej priamke a tvoria tak takzvaný "mŕtvy uhol", ktorý spätný ráz vystreľovaných nábojov nie je schopný prekonať. Pri zodvihnutí zalomenej páky sa tento uhol poruší a záverový blok sa dá odtiahnúť.
Náboje ráže 11,3 x 41R Werndl /od roku 1877 sa používala zlepšená ráž 11 x 58R Werndl/ sa pred streľbou najprv uložili do nabíjacej platne /ladungplatte/. To bola platnička zo železa silná asi 7 mm, s 37 otvormi, do ktorých sa pozasúvali náboje. Platnička sa potom vložila do drážok odsunutého záverového bloku, kde zastala presne v polohe, aby jednotlivé náboje mierili do nábojových komôr. Stlačením zalomenej páky dole sa záverový blok prisunúl k hlavňovému bloku, uzamkol a automaticky sa spustil hodinový strojček ktorý vystrelil salvu. Potom sa zalomená páka otočila hore, záverový blok sa odtiahol, nabíjacia platňa s vystrelenými nábojnicami sa vytiahla, nahradila nabitou platňou a cyklus sa zopakoval. Montignyho guľomet niesol so sebou dve skrinky na strelivo, upevnené na pancierovom štíte chrániacom posádku. Obsahovali palebný priemer dvadsať nabíjacích platní po 37 nábojov, čiže 740 striel.
Už sme uviedli, že Mechanický guľomet dostalo múzeum darom od ministerstva obrany. Ktovie, kde ho múzeum skladovalo zdá sa, že len tak, pod holým nebom, no určite ho nevystavovalo. Začiatkom sedemdesiatych rokov 20. storočia z neho zostala už len žalostná troska. Vtedy sa však stal zázrak a zbraň prešla v rokoch 1973/74 reštaurovaním. Tej sa zhostil pán Michalowski, zamestnanec Štátnych reštaurátorských ateliérov poľského pôvodu, žijúci v Moldave nad Bodvou. Pod jeho "zlatými rukami" sa "mitraljeza", ako jej hovoril, doslova znovuzrodila. V roku 1982 bola nakoniec vystavená v historickej budove Východoslovenského múzea. Neuveriteľnou zhodou osudu som bol svojho času pri jej reštaurovaní, nevediac ešte, že raz to bude mnou spravovaná múzejná zbierka.
* Pozoruhodná koncepcia rotujúcich hlavní žne úspech aj dnes
Zmŕtvychvstanie gatlingovej zbrane
Osud Montignyho mechanického guľometu bol krátky a neslávny. Ukázalo sa, že to bola slepá ulička vývoja rýchlopalných zbraní. Dlho sa zdalo, že podobným spôsobom svet zabudne aj na konkurenčnú zbraň, Gatlingov guľomet. Ten síce vydržal vo výzbroji americkej armády až do roku 1911, ale to bolo hlavne vďaka faktu, že tento štát bol izolovaný od horúcich svetových bojísk tej doby. Naviac už od osemdesiatych rokov 19. storočia začali svetové armády postupne zavádzať oveľa perspektívnejšie guľomety vynálezcov zhodou okolností opäť Američanov Hirama Stevensa Maxima a Johna Mosesa Browninga. U tých zabezpečoval opakovanie výstrelu krátky spätný pohyb hlavne. Tieto guľomety boli neporovnateľne ľahšie a výkonnejšie, ako mechanické guľomety Gatling, či Montigny.
Ubehlo niekoľko desaťročí a konštruktéri guľometov sa dostali na medzu, kam sa ešte vývoj guľometu dal doviesť. Úroveň metalurgie a fyzikálne zákony ani dnes nedovolia skonštruovať automatickú zbraň, ktorá môže dlhodobejšie strieľať rýchlosťou väčšou, ako je kadencia zhruba 1200 rán za minútu /u klasickej pušky by ste s takýmto výkonom prekročili po desiatich minútach streľby životnosť hlavne!/. Lenže leteckí konštruktéri vyžadovali oveľa výkonnejšie zbrane. Nielen čo do výkonu streliva, ale hlavne dosť rýchlopalné, aby dokázali vypáliť dostatok výstrelov na cieľ pohybujúci sa nadzvukovou rýchlosťou.
A vtedy si ktosi spomenul, že Gatling skonštruoval v roku 1893 variantu guľometu, kde sa kľukou "nekurbľovalo" ručne, ale otáčanie zväzku hlavní zabezpečoval elektromotor, čím sa dosiahla kadencia 3000 výstrelov za minútu! Túto zbraň vtedy vytiahli z múzea, mierne upravili, a s moderným elektropohonom dosiahli neuveriteľnú kadenciu 7000 až 8000 tisíc výstrelov za minútu. Mohli to hnať aj ďalej, ale obrazne povedané nebolo dosť nákladných áut na prívoz nového streliva. Na Gatlingovom princípe bol potom skonštruovaný rýchlopalný letecký kanón M 61, ktorým je dodnes vyzbrojená väčšina stíhacích lietadieľ US Air Force. Zbraní na Gatlingovom princípe sa dnes používa široká škála, no sú nesmierne "žravé" na strelivo.
Text a fotografie: Jozef Duchoň
Nabudúce: Hákovnice a hradobnice.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
