Policajtov doklady nezaujímali, trabantíka si chceli iba okukať
Niekto miluje rýchle moderné mašinky a je za ne ochotný zaplatiť stotisícové sumy. Iný síce tiež rád vdychuje vôňu benzínu, ale čím má autíčko v technickom preukaze napísaný starší dátum výroby, tým majiteľovo srdce viac plesá. Takí sú zberatelia historických vozidiel, ktorí si minulú sobotu dali rande v zámockom parku v Budimíre. Na akcii pod názvom "Keď cesty boli prašné", ktorú pripravili Antik bazár a LinArt, sme mali možnosť nakuknúť do ich vzťahu k autám a histórii.
Ladislav Košík st., ktorý je členom Veterán klubu Košice-Myslava, sa predstavil tudorom bojovým, rok výroby 1948. Keďže je to vojenská verzia, okrem typického kaky zafarbenia, má vojenskú výbavu. L. Košík vlastní aj policajnú verziu takéhoto vozidla, tiež z roku 1948, ktorá je modrej farby s bielym pásom naboku a nápisom VB. Vozidlá sa vyrábali pre armádu a vtedajšiu verejné bezpečnosť, takže pôvodne aj boli vo vlastníctve vojakov a policajtov.
"Či pomáhali aj priamo pri vypátraní nejakého páchateľa alebo vojenského nepriateľa, neviem. Nepodarilo sa mi to zistiť. Ja som sa k nim dostal podstatne neskôr. Keď armáda autá vyraďovala, najprv ich poskytla lesným závodom a poľnohospodárskym družstvám. Až keď ich už ani tie nechceli, mohli prísť k slovu súkromní záujemcovia," rozhovoril sa L. Košík st. o tom, ako autá získal.
Pri opravách si musia radiť a pomáhať
"Pred renováciou stojí takéto auto okolo 70-tisíc Sk, aspoň mňa tak stáli. Po obnove sa cena hneď vyšplhá podstatne vyššie. Aj na viac ako 200-tisíc Sk. Aspoň môj odhad je taký. Zničené boli viac ako veľmi, potrebovali toho dosť poopravovať." Úloha to ale nie je ľahká, pretože literatúra o vojenských vozidlách je prakticky nedostupná. Boli a sú to utajované fakty, takže len sa treba skontaktovať s inými zberateľmi. L. Košík st. má napríklad takéto partnersko-motoristické vzťahy v Kráľovskom Chlmci a Fiľakove, kde majú zberatelia podobné autá, a na nich rôzne poškodenia. A tak vzájomne porovnávajú, odkukávajú, odkresľujú, prípadne aj fotografie urobia a podľa toho potom opravujú.
"Členovia myslavského Veterán klubu sú väčšinou zruční ľudia: klampiari, automechanici, elektrikári, ktorí dokážu nejednu súčiastku sami vyrobiť. Inak by sme si neporadili. Vojenské vozidlá majú výhodu, nie sú na nich chrómované časti, o to je oprava jednoduchšia. Obe moje autá sú v stopercentnej bojovej pohotovosti a vo výbornom technickom stave. Stačí otočiť kľúčikom a ide sa." Jediným negatívom podľa L. Košíka st. je, že v aute je prievan, pretože nemá strechu, iba plachtu, a tá lieta hore-dolu.
Opel vymenil za "škodovku"
V otcových šľapajách kráča Vlado Košík, ktorý má v súčasnosti Škodu 1201. Slúžila ako sanitné vozidlo, pohrebné, aj v policajnom zbore. "Predtým som mal 8 rokov Opel z roku 1936, ale keďže sa našiel kupec, predal som ho. Teraz som si zadovážil túto ´škodovku´, ktorá je priestrannejšia, takže ak niekam ideme, možno do nej nabaliť veľa vecí. Výhodou tiež je, že sa na ňu ľahšie a lacnejšie zháňajú súčiastky ako na Opel či Mercedes. Auto je na vzhľad, aj po technickej stránke, v dobrom stave," pochválil V. Košík sám seba.
Keďže je vyučený karosár a brat lakárnik, nečudo, že auto dobre vyzerá a na cestách púta pozornosť okolojazdiacich, aj policajtov. "Renovácia jedného auta trvá asi rok a ak je človek šikovný, a veľa si sám urobí, vyjde ho asi na 100-tisíc Sk. Kto takéto práce nevie, dosť sa naplatí," tvrdí V. Košík, ktorý sa začal venovať historickým vozidlám vďaka otcovi. Páčilo sa mu, ako si oco pyšne sedí za volantom takého auta a ostatní sa za ním otáčajú. "Najprv som, to som mal asi 14 rokov, len sem-tam niečo podržal. Neskôr som začal skúšať opravovať sám, čo ma drží doteraz. Ešte viac ako úžitkové vozidlá lákajú ma vojenské, čiže také ako má otec. Zrejme sa čo nevidieť na ne preorientujem."
Na trabant i babu zláka
Do myslavského Veterán klubu patrí tiež Július Cako, ktorého záľuba sa začala úplne bežnou ľudskou potrebou. Zháňal pre seba nejaké lacné pojazdné auto. Z núdze sa postupne stala cnosť, keďže trabanťáckemu koníčku tak prepadol, že ich začal obháňať, opravovať, renovovať. Pre seba, aj kamarátov. "Trabant 600, ktorý mám, sa vyrábal len asi dva roky. K nám sa dovážal iba v roku 1964, takže to bol dosť ojedinelý model. Nakoniec mojimi rukami prešli štyri modely práve z roku 1964 a dva modely - limuzínu i combi - doteraz vlastním," priblížil svoju cestu k historickým vozidlám.
Limuzína, s ktorou sa v Budimíre predstavil, bola zrenovovaná presne podľa toho, ako vyzerala, keď opúšťala výrobnú halu. Ako jediný má tento trabant od Asociácie historických vozidiel osvedčenie o tom, že je veterán. "Autíčko sa páči nielen mne, ale aj policajtom. Už sa mi stalo, že mi aj drobnejší priestupok odpustili. Raz ma zastavili, ale neboli zvedaví na doklady, len s ospravedlnením vysvetlili, že si chcú trabantíka poobzerať."
Na Slovensku sú podľa j. Caka len dva aktívne, teda pojazdné Trabanty 600. Oba vlastní on. Drvivá väčšina ostatných sú v zlom technickom stave, nepojazdné a poodhlasované z dopravných inšpektorátov. "Jedno combíčko jazdí síce v Prešove, ale už asi nebude dlho, lebo čo viem, je v dosť zlom stave," dodal J. Cako. On nemá problém čosi zreparovať, pretože má vraj na to školu, strojnícku priemyslovku. A tiež ho táto činnosť baví, je to relax i zábava.
"Minulý rok som cestoval z Nitry domov. Išiel som v aute sám a asi stovkou, keďže cesta bola rovná a počasie dobré. Zrazu z ničoho nič trabant vypovedal poslušnosť. Zastal a koniec. Otvoril som kapotu, pod autom sa začala robiť veľká mláka benzínu. Rýchlo som odstaviť prívod ´šťavy´ a zistil som, že sa stala úplná drobnosť - zasekol sa plavák v komore karburátora." Na opravu stačilo jedno poklepanie prstom, všetko sa uviedlo do pôvodného stavu a stovkou v pohode dorazili do Košíc. Toto bola asi jedna z málo situácií, kedy trabant vypovedal službu.
"Stalo sa mi tiež, že na križovatke vedľa mňa zastalo nablýskané vozidlo so zahraničnou ŠPZ. Majiteľ mi naznačoval, aby som odstavil na boku cesty a tiež ukazoval prstami symboliku peňazí, na ktorých sa určite dohodneme. Nedohodli sme sa. Ponuky na odkúpenie síce sú, ale ja trabantíky zatiaľ nechcem predať. Niekto láka baby na moderné fára, ja na historické trabanty," s úsmevom vyslovil J. Cako jeden z dôvodov, prečo zatiaľ na podobné náznaky reaguje slovkom "nie".
Nedostalo sa za more, ale do Košíc
Dosť veľa zvedavcov sa v Budimíre točilo okolo krásneho modrého auta. Vrátane dámy, ktorá handrou leštila už aj tak bohato sa lesknúcu karosériu. "Manžel mi v prípade tohto autíčka dovolí ho len utierať. Inak nič. Je to jeho miláčik. Ale aj ja budem mať čo nevidieť svojho krásavca - Tatru Phaeton. Je to otvorené, kočíkové auto so sťahovacou strechou a len s predným sklom, bez bočných," predstavila svojho budúceho "chrobáčika" Renáta Vertaľová. Už v máji, na Dňoch Košíc, by sa malo predstaviť verejnosti na Hlavnej ulici. "Neviem si síce predstaviť, ako ho do centra mesta odšoférujem, keďže volant má na britský spôsob, čiže na pravej strane. Ale aspoň bude sranda." R. Vertaľová manželovi záľubu v historických autách schvaľuje a toleruje. Aj keď je okolo nich veľa práce, ktorá pohltí všetky voľné chvíle, vrátane sobôt a nediel. "Takže ja mu navarím, napečiem a jedlo nosím do garáže. Motoristický fanatizmus má v krvi."
S touto vetou Michal Šiňanský plne súhlasil, lebo každú voľnú minútu trávi pri autách. Je to už viac ako zábava. "Vyrastal som v košickej štvrti ´Malom tér´. Dnes neexistuje, dávno je zbúraná. Doteraz ale platí, že tam vyrastali veľmi zruční ľudia, ktorí sa vyznali v autách. Možno aj v každom dvore sa čosi opravovalo. Dnes by sa týmto mládencom hovorilo, že sú ´živly´, ale ja som medzi nimi žil, pravidelne k nim chodil a vďaka tomu sa dosť toho na mňa nalepilo. V tom mám výhodu voči dnešným mladým. K oprave nepotrebujem žiadne katalógy, stačí obnoviť spomienky."
M. Šiňanský za socializmu staval jachty, a zrejme už vtedy mu prischla prezývka chronický fušerák. "Asi to bude aj tým, že kým ostatní bedákali, ja som nesedel a nesťažoval sa, ale vždy som sa do nejakej roboty pustil." Výsledkom jeho zručnosti je auto Praha Picolo, séria 21 z roku 1932, ktoré v Budimíre po reparácii predviedol. Je špecifické tým, že v Česku malo prezývku "amerikán". Volalo sa tak preto, lebo pôvodne bolo určené pre Ameriku. Ale keďže v Česku nestíhali vyrobiť pre odberateľa dostatočné množstvo áut v dohodnutej cene, kontrakt padol. Ostalo ešte asi 400 vyrobených kusov, ktoré sa už za more nedostali. "Tie sa rozpredali do Nemecka i Maďarska a k jednému som sa aj ja dostal," dodal M. Šiňanský.
Motorka ako bytová dekorácia
V Budimíre mali návštevníci možnosť vidieť aj niekoľko motoriek. S jednou z nich sa predstavil Ján Brehový z Prešova. "Vyrobená bola v roku 1939. Motor je nemecký, rámy sa zhotovili v Česku, takže ja som kúpil už základnú kostru. Potom som sa pustil do práce. Vyznám sa aj v karosárčine, aj v motorických veciach. Pokiaľ niečo nemám a neviem zohnať, aj keď zohnať alebo vyrobiť sa dá dnes úplne všetko, len treba chcieť, určite si to urobím," priblížil J. Brehový spôsob zháňania vecí na motorku, ktorá pripomína skôr bicyklomotorku. Oprava jedného takéhoto dvojkolesového dopravného prostriedku trvá niekedy aj dva roky. Okrem nej má doma aj autá. Niektoré už pojazdné, niektoré zatiaľ v štádiu opráv.
"Táto konkrétna motorka mi slúži v izbe ako bytový doplnok. Dala by sa spojazdniť, ale mne sa viac páči ako dekorácia. Zatiaľ som sa na nej po ceste ešte nevozil. A asi už ani nebudem. Je na predaj." Peniaze, ktoré J. Brehový získa, chce investovať do iných opráv. Medzi majiteľmi historických vozidiel to vraj tak chodí. Niečo opravia a potom to predajú, aby mali na kúpu a opravu iného auta.
Medzi návštevníkmi sobotňajšej burzy sme objavili aj Jána Matisa, ktorý bol od roku 1953 do roku 1968 motocyklovým pretekárom. Okrem iného bol konkurenciou aj pre známeho Tibora Delimana. "Všetky stroje, čo sú tu, sa mi veľmi páčia. Pripomínajú mi mladosť a športovú kariéru. Dnešné továrenské motorky sú hotová báseň, len sadnúť a takmer samé idú. My sme sa museli trápiť, kým sme dali motocykel do prevádzkyschopného stavu. Po nociach sme robili, potom išli na preteky a po pretekoch riadne do práce, keďže sme boli zamestnaní. I preto ma na burze lákajú práve tieto historické ´hračky pre dospelých´," vyznal sa J. Matis.
Karol Linhart, organizátor búrz predtým v Čečejciach a teraz v Budimíre, okrem živej legendy J. Matisa pripravil návštevníkom sobotňajšieho rande historických vozidiel pravý návrat do minulosti. "Košice mali kedysi v motorizme dobrý zvuk. Doma i v zahraničí. Najmä motocyklový šport mal svojich vyznavačov i obdivovateľov. Chcel som podujatím prispieť k istému naplneniu nostalgických spomienok, a tiež pripomenúť, že vôňa benzínu je čosi nádherné," uviedol K. Linhart.
Pripojil i pozvánku na nedeľu, 1. mája, kedy sa v rámci Dňa mesta Košice 2005 uskutoční na Hlavnej ulici Cassovia Retro 2005. Prehliadka historických vozidiel a motocyklov, na ktorej budú určite aj niektorí v Budimíre prezentovaní krásavci.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
