Z autobusu do Japonského mora skočili s mobilom i foťákom
Čo sa má stať, väčšinou sa aj stane. U Košičanky Mgr. Libuše Patkošovej to platí určite. Inak by sa neudialo to, že v našom meste a vtedy, keď má akurát zlú náladu, stretne na diskotéke niekoho takého, o kom jej pri prvom pohľade bude jasné: s týmto človekom budeme dvojica. Hoci toto krátke zhrnutie príbehu možno pripomína rozprávku, pred dvoma rokmi sa všetko presne takto stalo. Dnes je z toho nielen putovanie po Južnej Kórey, ale pomaly aj svadobné prípravy.
L. Patkošová si spomínaného mladého muža, o ktorom vtedy ešte nič nevedela, všimla na diskotéke hlavne preto, že kým ona bola bez nálady, on sa na všetkých usmieval.
"Spočiatku som sa hnevala na kamarátku, že ma na ´disku´ vytiahla," spomína Libuša. "Doma by mi bolo lepšie. Ten mladík, na ktorého mi padol zrak, bol oproti môjmu ´otráveniu´ plný života. Na prvý pohľad som videla, že sa cíti vynikajúco. Nejako postupne som aj ja začala byť akosi v pohode."
V ten večer sa dozvedela, že tento na prvý pohľad ´inostranec´ sa volá Bong-ho Shin. Keďže krstné meno Bong-ho sa jej zle vyslovovalo, skúsila to so "Šínom." V Soule študuje architektúru ekologických stavieb.
Z jedného dňa sa stal polrok
"Povedal mi, že cestuje po svete a cez Košice len prechádza. Ostane tu na jednu noc a na druhý deň pôjde ďalej, do Maďarska. Nakoniec v Košiciach ostal pol roka. To zakukanie sa bolo vzájomné. Od začiatku sme vedeli, že sme sa zrejme našli," opísala Libuša začiatky nekaždodenného vzťahu.
"On i jeho rodičia žijú v hlavnom meste Južnej Kórey, v Soule. Je to 15-miliónové veľkomesto, trikrát väčšie ako Slovensko, v ktorom by sa človek mohol aj stratiť. Ja som sa však nestratila, lebo tam je takých ľudí ako ja, málo," rozhovorila sa o mesačnom pobyte v tejto krajine, aj konkrétne v Soule, kde žijú ľudia rôznych národov, národností a farby pleti.
Keďže Šínko mal pár dní vlastné povinnosti, Libuška sa prechádzala po meste aj sama. Mala smolu, že mnohé obchodíky i smerové tabule boli označené len kórejsky, teda znakovým písmom. "Obrázky som sa nenaučila čítať. Musela som teda buď vojsť do obchodu, aby som zistila, čo kde ponúkajú alebo sa pýtať. Iné je to v obchodných reťazcoch, tam je všetko písané aj v angličtine. Ľudia sú však milí. Ak som potrebovala pomoc, neodmietli moju prosbu a ochotne ma usmernili."
Počas mesačného pobytu sa dvojica vybrala i k oceánu a boli aj v niekoľkých budhistických kláštoroch, kde ľudia chodia, aby si oddýchli. Mnohí cudzinci, aj domáci, tam prídu i na dva-tri mesiace, aby vypli z denného kolotoča problémov a oddávali sa len duchovnej očiste a relaxu. "Boli sme aj priamo na meditácii, čo bolo zaujímavé, no dosť skoro ma rozboleli nohy. Meditácia totiž trvá aj do štyroch hodín a celý čas musíte byť v tureckom sede, na čo my predsa len nie sme zvyknutí. Na meditácii sa môže zúčastniť úplne každý, kto ide okolo. Musí len dodržať niekoľko pravidiel, napríklad spomínaný turecký sed a byť ticho, nerušiť ostatných."
Kláštory sú zväčša na brehu mora, takže človek má naozaj obrovské možnosti relaxu. Keďže Libuša navštívila Južnú Kóreu v septembri, teda po skončení sezóny, počasie bolo celkom dobré, aj keď na ňu ešte stále teplé. Zato na pláži pohoda. Takmer nikde nikto. V niektoré dni boli široko-ďaleko jedinou oddychujúcou dvojicou. "More, teraz sa volá Japonské, ale Kórejčania chcú, aby znovu nieslo meno Kórejské more, keďže je ich, bolo čisté, udržiavané a tiché. Na pobyt sme sa so Šínkom veľmi tešili. Keď sme došli k moru, vybehli sme z autobusu a rovno do vĺn. Šínko aj s peniazmi, mobilom a fotoaparátom vo vreckách. Peniaze sme vysušili, foťák to prežil, ale mobil skončil v koši. Čo už s nami, keď sme boli ako malé deti...".
Kričal na celú letištnú halu
Libuškin partner je momentálne na vojne. Hoci študuje na vysokej škole, tam sa niečo také ako bola u nás modrá knižka pre tzv. chorých, alebo civilná služba, nedá vybaviť. Jednoducho si dva roky vojenčiny musí odkrútiť. Aj preto, že Južná Kórea je so Severnou Kóreou vo vojnovom stave, a tak má byť krajina na všetko pripravená. "Pritom táto situácia je pre bežných ľudí smutná. Kedysi jeden štát, podobne ako Nemecko, sú dnes rozdelené na dva a mnohé rodiny, hoci o vzájomnej existencii vedia, sa ešte ani jediný raz nevideli. Väčšina ľudí, aspoň z tých, s ktorými som sa rozprávala, aj napriek tomu, že Severná Kórea je ekonomicky chudobnejšia, by si veľmi priala spojenie."
Do Soulu letela Libuška z Prahy. Najprv do Moskvy a po poldňovom čakaní na ďalší let priamo do cieľa cesty. Keďže vo vzduchu bola okolo 12 hodín a k tomu 7-hodinový posun, bola pri príchode riadne unavená. Únava sa trošku miešala aj s rozpakmi zo stretnutia. Našťastie, keďže nemá problém s tým, že sa zbalí a niekam sa vyberie, zvládla, hoci s menším srdiečkom, aj to. "Môj príchod bol ešte krajší ako som si predstavovala. Šínko ma čakal na letisku aj rodičmi. Hoci som sa trošku obávala, či ho vôbec spoznám, keďže sme sa nevideli viac ako pol roka, bolo to super. Šínko tak nahlas kričal v letištnej hale moje meno, že som ho musela počuť. Jeho mamka i oco ma hneď vystískali. Bolo to krásne..."
Po krátkom oddychu sa mladí vybrali na prvú prechádzku Soulom. Na uliciach Libuška pociťovala takmer klaustrofóbiu. Cítila sa, ako keby bola v uzavretom priestore. Prečo? Človek sa po Soule môže pohybovať len tak, ako mu to dav dovolí. Ulice sú totiž prepchaté ľuďmi. "V tej chvíli mi bolo jasné, prečo sa Šínko v Košiciach rozplýval nad tým, že môže robiť dlhé kroky a rozmáhať rukami ako chce. V ich hlavnom meste, keď je špička, sa nemôžete ani ponáhľať. Pravda, ľudia sú ohľaduplní. Ak vás buchnú, ospravedlnia sa. I keď o chvíľu sa možno zrazíte s niekým ďalším. Šínkovi sa život u nás veľmi páči. Nielen kvôli poloprázdnym uliciam, ale i preto, že vraj máme menej uponáhľaný život."
Keď napríklad išli mladí v Košiciach po tretej popoludní po ulici, Šínkovi nedalo, prečo vidí toľko detí. Nechápal, že škola im skončila a majú voľno na hry. U nich sú deti zamestnané po vyučovaní niekedy i do ôsmej večer, pretože chodia na doučovanie, krúžky, rôzne aktivity. Na deti sa v Južnej Kórey kladú veľké nároky.
Kórejčania pestujú kult krásy
Prvý deň prechádzky po Soule mala Libuška trošku problém i s tým, že ľudia si ju dosť obzerali. Predsa len bola na tamtie pomery trošku exotikou. Nikdy to však neboli pohľady odpudzujúce, len prekvapené. Aj Šínkova babka sa na ňu veľmi skoro prišla pozrieť, lebo bieleho človeka poznala dovtedy len z fotiek v časopisoch a televíznej obrazovky. Ju si mohla uchytiť, podržať jej ruku vo svojej.
"Kórejčania sú veľmi dobrosrdeční ľudia. I keď vo všeobecnosti sa o nich hovorí, že úsmev je ako keby maska a pod ňou nedajú okoliu znať, čo skrývajú, aké myšlienky a pocity. U Šínka to neplatí. On je otvorený a keď sa mu niečo páči alebo nepáči, priamo to povie. Celkovo sa Kórejčania snažia ctiť si seba, aj cudzincov. Pravda, sú tam aj prejavy rasizmu, ktorý je namierený voči ľuďom tmavšej pleti. Čiže, ak si biely, je to super, ale čím je tvoja pleť tmavšia, tým je to nepríjemnejšie...," dotkla sa Libuška aj tejto citlivej témy.
Napriek tomu si vie predstaviť, že by mohla v tejto krajine žiť. Aj keď, úplne všetkým mladým by sa zrejme neprispôsobila. Nepotrpí si totiž na to, aby mala len samé značkové veci a bola super módna. "Kórejčania sú iní. Neupraveného človeka na ulici nestretnete. I keď má na sebe športové oblečenie, musí vyzerať ´in´. Výrazne tam vidieť západný štýl. Keď si predstavím, čo sa nosí u nás a tam, väčšina sme v porovnaní s nimi nič. V Soule sú zastúpené všetky odevné značky, takže niekedy som si na ulici pripadala ako sivá myška. Hoci väčšina dievčat ostáva pri tmavej farbe vlasov, na uliciach vidieť i brunetky, chemické blondíny. Podobne sa odfarbujú chlapci. Až som začala mať pocit, že v Soule je prehnaný kult krásy." Libuške sa tiež nepáčilo, že mladí sa podrobujú operáciam, aby mali viečka. Kórejčania sú totiž národ bez viečok, ale oni chcú mať veľké guľaté, jasne žiariace oči, preto idú pod skalpel. Pritom tieto operácie si nedávajú robiť len V.I.P. osobnosti, ale bežní ľudia.
Teší sa na kimono
Južná Kórea je tiež krajinou extrémov. Hoci technika je na vysokej úrovni, veľký priestor venujú Kórejčania duchovnej oblasti a návratom k podstate. Jazdia tam super autá a k tomu majú budhistické kláštory. I keď budhizmus je na ústupe, najväčšie zastúpenie začínajú mať protestanti. Stále sú však hrdí na svoju kultúru a na to, kto sú.
Libuške sa veľmi páčilo to, že rodina je v krajine pojem a dosť sa udržiavajú tradície. Nech sú syn alebo dcéra hoci aj dospelí, trebárs majú aj 30 rokov, s rodičmi a súrodencami udržiavajú dobré vzťahy. Neraz sa stretávajú, len aby boli spolu a hrajú sa spoločenské hry. "Dievčatá pritom nie sú žiadne ´sliepky´ a chlapci ´maznáčikovia´, ale snažia sa zakladať si na rodinných vzťahoch. V tom sú naši mladí iní, lebo keď majú pätnásť, už odmietajú ísť s rodičmi na dovolenku. S rodinnými tradíciami úzko súvisia svadobné. I keď sa mienime so Šínkom vziať, zatiaľ som tieto tradície nestihla spoznať. Pokiaľ to bude len trošku možné, veľmi by som sa im chcela vyhnúť, pretože nemám rada ceremónie. Ani u nás," priznala Libuška.
Ak sa nič nezmení, zrejme ju so Šínkom čaká vytvorenie manželského zväzku. Najradšej by mala svadbu v prírode a za prítomnosti skutočne len tých najbližších. "Svadbovať päť dní, ako je to v Soule zvykom, toho sa bojím. Jediné, na čo sa teším, je kimono, ktoré si oblečiem. Vzhľadom je podobné japonskému, ale zdá sa mi, že je krajšie. Už aj u nás som videla ženy, ktoré majú na šatách určité prvky a vzory z kórejského kimona. Ako to všetko ďalej bude, to si ale musíme dohodnúť osobne. Internet, telefón alebo SMS-ky predsa len nie sú pri prípravách na svadbu tým najlepším komunikačným prostriedkom," myslí si Libuška.
Zatiaľ je isté to, že Šínko by mal prísť v septembri do Banskej Bystrice, odkiaľ Libuška pochádza. "A potom sa uvidí," uzavrela Mgr. Libuša Patkošová svoje rozprávanie o priateľovi a krajine, v ktorej on i jeho rodina žijú.
Keďže zaujímavosti z jej mesačného pobytu z Južnej Kórei je veľmi veľa a všetky sme nestihli dostať do tohto pokračovania, na budúci týždeň prinášame druhú časť rozprávania o tom, čo všetko v tejto krajine zažila.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
