Lákavá cudzina

Dnešný svet nám ponúka množstvo možností, medzi nimi aj poznávanie cudzích krajín. Čoraz viac mladých ľudí cestuje do Spojených štátov amerických, buď za účelom zarobiť si alebo spoznať nám tak často médiami podávaný svet nablýskaných áut a superhviezd. Amerika bola lukratívnym miestom i pre našich predkov, avšak dostať sa do nej nebolo ani zďaleka tak jednoduché, ako dnes.

„Slovensko bolo v minulosti veľmi chudobnou krajinou. Mnohé rodiny boli ochotné vzdať sa svojich celoživotných úspor, len aby mohli odísť do Ameriky a zarobiť si tam peniaze. Túto skutočnosť si uvedomovali i vznikajúce spoločnosti, ktoré sprostredkúvali prácu v Amerike. Uvedomovali si, že je to veľmi dobrý druh podnikania, k čomu prispôsobovali i svoje propagačné materiály," tvrdí pán Vladimír Fľak, ktorý sa o vysťahovalectvo začal bližšie zaujímať po smrti starého otca. Ten sa narodil v Amerike. Jeho rodičia emigrovali do USA zarobiť si peniaze prenajímaním voľných izieb a poskytovaním stravy. Ubytovávali slovenských robotníkov, ktorí boli častokrát z ich obce alebo z obce blízko ich domova na Slovensku.

„V USA bolo v tej dobe toľko Slovákov, že v meste, kde bývali, bol dokonca i obchod so slovenským majiteľom. Práve k nemu chodila nakupovať moja prastará mama, až kým v jedno ráno obchod nevykradli. Po tejto udalosti sa môj prastarý otec rozhodol vrátiť s rodinou domou na Slovensko. Nechcel, aby sa z jeho detí stali zlodeji či gauneri. Môj starý otec mal vtedy 6 rokov. Prísť z moderného mesta na slovenskú dedinku bolo veľkým šokom," hovorí Vladimír, ktorý sa to dozvedel z rozprávania starého otca a jeho sestry.

Rozprával mu, ako si všetci mysleli, že je pomätený, keď chlapom v dedine hovoril o množstve áut na cestách Youngstownu. Neverili mu ani slovko, veď v tom čase po slovenskej dedinke prešiel tak maximálne jeden voz s koňmi. Vladov starý otec taktiež spomínal i častý plač, keď si na večeru pýtal steak, no na Slovensku ho nedostal.

MT: Cestovné agentúry lákajú rýchlym zárobkom

V. Fľaka však zaujímalo, ako sa jeho predkovia vôbec do Ameriky dostali, keď nevedeli písať, čítať a neovládali ani anglický jazyk. „Dnes sa len tak naslepo, bez znalosti jazyka nikto nevyberie do zahraničia. Naši predkovia boli ochotní veľa riskovať. Nevedeli, kde je Amerika. Netušili, čo bude, no i napriek tomu bola v 20. rokoch masová emigrácia. Vznikali 'cestovné agentúry' s dômyselným systémom prepravy a propagáciou. V tých rokoch fungovali asi štyri spoločnosti, predchodkyne dnešných cestovných agentúr," tvrdí P. Fľak.

Téma vysťahovalectva ho začala zaujímať čoraz viac. Navštevoval archívy, kde našiel systém organizovania celej cesty na Ďaleký západ. V prvom rade išlo o získanie záujemcov ochotných vydať sa na neznámu cestu. Jedným zo spôsobov bol ten, že do vidieckej krčmy vošiel uhladený pán v obleku, všetkým objednal a začal rozprávať, ako úžasne v Amerike zbohatol. Nalákať sa dali zvyčajne tí najchudobnejší, lebo nemali čo stratiť. Potom im už chýbali len peniaze, ktoré si požičali od príbuzných. Po zaplatení poplatku obdržali list s presne opísanou trasou cesty. „Ťuna vipisano jak še ma cestovacz do Hamburgu: Cala cesta zo Spiskej stolice do Ameriky cesz Hambudg. Zo Spiškej stolice najlepšie ceštovacz gu poštovej šife... Z Podolina o 4 tej hodiňe a 40 miňut popoledni, a pride človek do Poprád Felka na večer o 7 mej. Tam sebe človek vimeni kartku aš to Oderberku...," stojí napísané v jednom z informačných listov, ktoré mali i propagačnú úlohu.

Tieto „cestovné agentúry" oboznamovali zákazníkov, kedy a kde majú prísť. Na mieste čakal už človek z „agentúry". Jednému takémuto úradníkovi bol zadelený zákazník, ktorý mal v dave vykrikovať svoje meno. Akonáhle ho úradník zaregistroval, prišiel k nemu, vybral od neho časť peňazí a vymenil mu tzv. šifkartu.

„V Oderberku (Bohumíne) musicze barz pozor dacz, abi ste tam inše karetki nebrali lem do Hamburku, bo vtej minute, kec tam karetki vimenacze, ta še ukažuje, že kadzi a na jakim šife pojdzecze. Glupi človek nemože v tejto miňute pocjopicz, že od teho zavisy jeho czela cesta...," dôrazne upozorňovali záujemcov.

Aby sa ľudia nebáli cestovať a dlho nezvažovali príležitosť rýchleho zbohatnutia, nezabúdalo sa ani na vyzdvihnutie stravy ponúkanej na lodiach: „Kost je na naših šifoch teš hirni dobri. Každi ďen štirirazi dostanu teplo jedenja na rano kavu alebo tea z koláčom a z maslom, a meso, na obed hovadza polevka, meso, peesenka a čušpeis alebo kompot, popoludňe o 4-tej hodine, tak jak rano, večera jako obed a každiraz každi človek telko dostane, že dost ma."

Pre rodinu, ktorá ostala na Slovensku, sa posielal list, aby ich oboznámili o šťastnom príchode ich príbuzných do Ameriky. I tento list slúžil ako dobrá reklama.

MT: Do cudziny na kravský pas

„Spomínam si na slová jednej starenky, s ktorou som sa rozprával o vysťahovalectve. Hovorila mi, že najlepšou cestou, ako sa dostať do Bremen, je cesta cez Poľsko. Hranice tam totiž neboli prísne strážené a vyhli sa tak kontrole žandárov. Na prechod cez hranice im stačili i kravské pasy. Tie boli vydávané pre zvieratá veterinárom určené na poľské jarmoky. Keďže boli písané po maďarsky, poľskí žandári im nerozumeli. Preto, keď zbadali nápis PASSPORT, nerobili problémy," spomína Vladimír a dodáva, že našim predkom patrí veľký obdiv. Vydali sa na dlhú cestu do krajiny za zárobkom. „Mohli by sme ich prirovnať ku Colombovi, ktorý rovnako ako oni netušil, kam ide ani ako dlho bude jeho cesta trvať. Boli to rovnakí objavitelia ako on."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári