snaží nájsť tie najvhodnejšie slová, ktoré povzbudia smútiacu rodinu na poslednej rozlúčke s nebohým, o pár hodín už sobáši mladé manželské páry v sobášnej sieni michalovského magistrátu. Takmer každý týždeň sa pohybuje medzi ľudským smútkom, utrpením, bolesťou, ktoré sprevádzajú koniec ľudského života a na druhej strane stojí spolu s mladými dvojicami na začiatku ich spoločnej cesty.

Ľudí sprevádza cestou života od narodenia až po hrob už pekných pár desiatok rokov. Začínal na bývalom mestskom národnom výbore na odbore školstva, kultúry, zdravotníctva a sociálnych vecí. Už v bývalom režime mu prešlo rukami niekoľko šťastných párov, novorodencov, ale aj nebožtíkov. Po revolúcii už síce pôsobil výlučne ako vedúci cintorína, ale v roku 2002 sa opäť vrátil k sobášeniu. „Jednou vetou povedané - môj život je sprevádzanie človeka od kolísky až po hrob," hovorí Klein: „Aj keď to robím takmer 30 rokov, nie je vždy ľahké prísť z pohrebu a hneď povzbudzovať šťastných a vysmiatych ľudí na svadobnom obrade. Ku každému odchodu človeka z tohto sveta pristupujem individuálne. Počas slávnostnej reči pred pozostalými sa nesnažím preniesť len zopár fráz a formálnych slov. Predtým, ako o ňom niečo poviem, chcem ho trochu poznať - čo robil a kým bol, aby som čo najlepšie vyjadril, o akého človeka prichádzame," zamyslel sa.

Skúsený rečník to nemá jednoduché. „Počas pohrebu sa snažím ponoriť myšlienkami do smútočnej chvíle a potom sa zasa rýchlo musím preorientovať na svadobný obrad. Niekedy to dá zabrať," dodal. Napriek paradoxnej sobášiaco - pochovávajúcej kombinácii sa poslanec za tie roky vraj ani raz nepomýlil. Podľa neho by to bola poriadna neplecha - ani nečudo, určite by vyznelo tragikomicky, keby manželskému páru povedal, že „odchádza z tohto sveta, ale v našich srdciach navždy zostane". „Musím sa priznať, že to nie je ľahké, ale zatiaľ som sa, našťastie, ešte ani raz nepomýlil," povedal s úsmevom.

Z roka na rok je to podľa skúseného „pohrebáka" a „sobášnika" v jednej osobe čoraz ťažšie. „Každoročne pribúdajú pohreby, ktorým predchádzajú tragédie. Často sa stáva, že pochovávame obete dopravných nehôd a samovrážd mladých ľudí, ktorých by som mal sobášiť. To ma bolí najviac. Vtedy to so mnou zalomcuje, ale hneď si poviem: Musíme ísť ďalej, zajtra ma budú potrebovať zase," poznamená.

Keďže je vedúcim michalovského Domu smútku a pohrebných služieb, v každodennom živote prichádza viac do kontaktu so smrťou ako so svadbami. Podľa neho si však jeho rodina už na toto „bežné" povolanie celkom zvykla. „Ale pre istotu ich radšej neobťažujem s tým, čo sa stalo a kto za akých okolností zomrel," uzavrel.

Autor: mpo

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári