druhým jediná žena v prvej zostave Terézia Hrušková. Ako sa dostali k práci hasičov a čo im najviac utkvelo v pamäti?
Michal Liskay:
"Mal som šťastie, lebo na prijatie do zboru bola podmienka vek do 30 rokov. Prežil som toho pri hasičskej robote dosť, ale hádam najväčšmi sa mi do pamäti zaryl požiar grófskeho kaštieľa v Remetských Hámroch, ktorý vznikol v roku 1956. V ten deň bolo 30 stupňov pod nulou, k požiaru sme išli na striekačke - traja sedeli v kabíne a štyria vonku na korbe. Ja som sedel vonku a kým sme dorazili do Hámrov, boli sme ako ľadové cencúle pomaly nás nemohli dostať z auta. (smiech) Mráz nám poriadne komplikoval aj hasenie, lebo voda v hadiciach mrzla. Keď sme požiar uhasili a chceli odísť, hadice boli také zmrznuté, že sme ich nemohli stočiť, preto sme ich naložili, tak ako boli. Pri ceste späť sme my, čo sme mali sedieť vonku, radšej bežali za autom, aby sme sa zohriali a potom sme chvíľu sedeli na aute. Keď sme pri sedení zase premrzli, opäť sme bežali a takto sa to opakovalo až do Michaloviec (smiech).
Terézia Hrušková:
"To, že som vstúpila do zboru, nebola náhoda - otec bol zakladajúcim členom dobrovoľného hasičského zboru, jeden brat bol tiež členom, druhý so mnou zakladal profesionálny. Taká hasičská família... Aj keď som bola dievča, už ako 15-násťročná som bola členkou dobrovoľného zboru a v profesionálnom som pracovala 27 rokov. Nebolo to iba moje povolanie, ale aj koníček. Mne najviac utkvel v pamäti požiar v Trepárni, kde sa spracovávalo konope. V pivnici bol sklad balov, ktoré horeli - bolo tam už po pás vody a my sme ich otáčali horiacou časťou do vody. Boli sme všetci mokrí ako myši, ale šťastní. Nezabudnem ani na jeden požiar za veľkej búrky, jeden náš kolega sa totiž veľmi bál bleskov - napokon celú cestu preležal schovaný pod lavicou pod mojimi nohami. (smiech) Pri požiari v JRD v Ložíne zase horela stodola, plná sena - vyvážali sme ho v kuse 24 hodín. Keď ma videli družstevníčky v prilbe a s prúdnicou v rukách, tak ma ľutovali, že o chvíľu mi jedna doniesla chlieb so slaninou a druhá s klobásou... Pekné sú to spomienky, ale musím dodať, že práca nekončila službou, čas sa našiel aj na kultúru - nacvičili sme divadlo, organizovali maškarné plesy, majálesy a zábavy...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
