časť filmovej prehliadky Febiofest 2005. Zúčastnil sa jej režisér spolu s riaditeľom slovenskej časti festivalu Petrom Dubeckým.
"Vždy sme sa snažili prezentovať najmä českú tvorbu, aby sme vyplnili vákuum, ktoré vzniklo po rozdelení republiky, a aby sme s ňou mohli byť stále v kontakte," povedal Peter Dubecký.
Sympatické je, že sme si film mohli pozrieť v krátkom čase, keďže českú premiéru mal iba vo februári. Milovníci poetiky Petra Zelenku si v jeho novej komédii prídu na svoje.
"Kto má rád moje filmy, môj svet, tak nájde určite aj v tejto snímke podobné motívy - voyerstvo, výťahovú hudbu a určite aj niečo viac," hovorí Petr Zelenka.
Príbehy obyčajného šialenstva vznikli na motívy jeho divadelnej komédie o rôznych podobách lásky, ktorú hrajú už niekoľko sezón v Dejvickom divadle. Niektorí protagonisti ostali aj vo filmovej verzii. Napríklad Ivan Trojan v role uleteného Petra alebo Jiří Bartoška ako sused so zvláštnou sexuálnou obsesiou či skvelý Miroslav Krobot v postave otca Hynka, ktorý kedysi zvučným hlasom nahrával komentáre k socialistickým filmovým týždenníkom a nevie sa zorientovať v nových slobodných časoch. Neštandardná je aj Nina Divíšková ako jeho manželka, neustále bombardujúca obete vojenských konfliktov balíkmi obnoseného šatstva.
Film vznikol v slovenskej koprodukcii. Obsadili ste v ňom dokonca viacero slovenských herečiek - Zuzanu Šulajovú, Janu Hubinskú a Martu Sládečkovú. Priniesli niečo osobité?
- Sú to nové neokukané tváre a dokonca aj dobre hrajú.
Ako sa vám pracovalo so Zuzkou Šulajovou?
- Skúšal som množstvo iných herečiek. So Zuzanou sme už starí známi. Spolupracovali sme na filme Powers, čo bola vlastne iba taká erotická filmová poviedka pre nemeckú produkciu. Hrali tam spolu s Ivanom Trojanom.
V epizódnej úlohe vrchného sa vo filme objaví dokonca aj Peter Dubecký.
- Je to výsledok mnohých vecí. Jednako sa na filme podieľa nemalou mierou a aj toho, že má v sebe určitú noblesu, ktorú som chcel zachytiť a myslím si, že sa to podarilo. Vychádzalo to z našej vzájomnej náklonnosti. Sme dobrí priatelia už niekoľko rokov, distribuoval všetky moje filmy na Slovensku. A bude to taká spomienka, keď sa na to o desať rokov pozrieme.
U nás sa tých filmov stále točí zúfalo málo.
- My vás pomaly, ale isto nasledujeme. Uberáme sa slovenskou cestou a je to vážne. Slovenská televízia dala ruky preč od kultúry už dávno a česká televízia ju nasleduje. Je to rovnaké, iba o pár rokov omeškané.
Nominujú akademici snímku na Osakara?
- Česi ma nemajú radi. Mojím cieľom je, aby tento film prihlásilo na Oscara Slovensko a výmenou Česká republika by mohla prihlásiť Slnečný štát Martina Šulíka.
Podarilo sa vám ako historicky prvému režisérovi obsadiť do hereckej úlohy režiséra Miroslava Krobota.
- On bol zasa historicky prvý, kto ma pritiahol k divadlu. Vymenilo sa to. Odišiel z Národného divadla do divadla v Dejviciach, čo je naozaj zásadný počin pre niekoho, kto má 45 rokov. V tom čase tam hrali bábkari a on tam pritiahol iných hercov. Napríklad aj Ivana Trojana.
Museli ste ho dlho presviedčať, aby sa vžil do roly herca?
- Argumentoval som ekonomickým záujmom Dejvického divadla. Nie sú tam starší herci a akýkoľvek hosťujúci herec znamenal väčšie finančné náklady. Dôvodil som: Predsa nechceš, aby som si najal nejakého externistu na zmluvu a budete mu platiť množstvo peňazí. Obsadím teba, ty už tu máš riaditeľský plat. Celý súbor mu držal palce. Hovorili sme mu: My ťa v tom nenecháme. Aspoň si to skúsiš. Uveril tomu. A myslím si, že dobre urobil. Trochu sa mu tým zmenil život. Naraz má herecké povinnosti a zažíva to už tri roky. Ale vyplatilo sa. Lebo na základe nášho filmu dostal ďalšiu rolu v maďarsko-talianskom filme.
Ivan Trojan si musel kvôli filmu urobiť kurz jazdy na vysokozdvižnom vozíku a Miroslavovi Krobotovi ste dokonca vymysleli scénu, pri ktorej skáče padákom. Bola to pomsta, alebo dohoda?
- To nie. Ja som iba chcel, aby sa naozaj oslobodil. A on má ešte k tomu aj hrôzu z výšok. Ale iba na rebríku. Hovoril som mu: 'Neboj sa. Toto je niečo úplne iné.' A pred nakrúcaním sme potom urobili pokusný zoskok, či je vôbec schopný urobiť niečo také. Muselo to byť pre neho hrozné. Ale bol toho schopný a už mal dokonca aj nápady, ako to zlepšiť. Čiže sa prejavila profesionalita režiséra, ktorý má chuť urobiť veci po druhý raz lepšie. Aj keď potom skákal štyrikrát a mal už toho plné zuby.
Ženy nie sú naši nepriatelia, sú to priatelia, ale hrajú tvrdú hru, hovorí jeden z hrdinov. Nezdá sa vám, že ste k ženským hrdinkám vo filme trocha nemilosrdný?
- Asi som. Aj žena mi vyčíta, že som bol k nim krutý.
Podľa čoho vznikli jednotlivé postavy?
- Sú podobné, aké sa objavujú v mojich filmoch, len sú teraz realistickejšie. Snažil som sa ich dosadiť do ešte reálnejšieho prostredia. Dlho som napríklad vymýšľal, čím bude hlavná postava. Vedel som si predstaviť, že robí niečo ako dizajnéra ohňostrojov. Pre letiskové cargo som sa rozhodol kvôli výraznému motívu balíkov. A letisko a lietanie ma samo osebe fascinuje.
Majú niektoré postavy aj živú predlohu?
- Napríklad úlohu Petrovej matky som písal podľa matky mojej bývalej priateľky. Zaujímavé je, že producent Pavel Strnad v nej našiel svoju svokru.
Väčšina vašich filmov je zo súčasnosti. Je to zámer?
- Teraz robím napríklad v Dejviciach hru z 30. rokov minulého storočia v Amerike a ide mi to ťažko. Súčasnosť ma baví.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
