* Košice v rokoch meruôsmych Časť trinásta: Rusi opúšťajú Uhorsko
Kým vo dvorane hodovali, na ulici pálili bankovky
Dnešným pokračovaním náš seriál o udalostiach meruôsmych rokov v Košiciach končíme. Informačným základom preň boli dve z kroník nášho mesta Tutkóova maďarská a Plathova nemecká. Obe vznikli začiatkom šesťdesiatych rokov 19. storočia a obaja autori prežili popisované udalosti osobne, na vlastnej koži. Preto má ich svedectvo veľkú cenu, aj keď ani jeden z autorov nebol profesionálnym historikom. Plath začal písať svoju kroniku desať rokov po potlačení maďarskej revolúcie, Tutkó asi rok po ňom, takže obaja mali vtedajšie udalosti čerstvo v pamäti a vnímali ich nielen ako revolučné nadšenie, ale tiež ako chaos, krviprelievanie a neistotu. Košický Nemec, no nepochybne uhorský vlastenec Plath, považoval dokonca celé toto obdobie za negatívne. Pozrime sa, ako opísal záver vtedajších udalostí, keď už bolo "po funuse".
OSLAVA VÍŤAZSTVA
Strach rástol spoločne s bolesťou národa kvôli bankovým poukážkam, ktoré boli delené na štyri čiastky a ťažko sa ujímali. K tomu sa pridružil zákaz užívať kossuthovské poukážky, takzvané košútovky, ktoré boli na vyšší rozkaz zozbierané, spísané a uložené na radnici. Neskôr boli spálené na verejnom trhovisku, aby ich takto stiahli z obehu. Ich majiteľom sa dávala iba potvrdenka a im samým neuznali žiadnu náhradu škody, hoci niektorí takto prišli o tisíce. Osud kráľovstva otraseného vnútornými nepokojmi je smutný. Veď jedna časť jeho obyvateľov žije v jednom režime, kým druhá v druhom. Buď ju povzbudzuje veľká láska, alebo ženie terorizmus.
A tak sa zhabali poukážky, aby sa podlomily snahy ďalej ich vyrábať a množiť. A kým v Košiciach sa kossuthovské bankovky masovo pálili, tu a tam sa ešte tešili svojej pôvodnej hodnote, napríklad v Rožňave. Košičania sa teda rozutekali vo veľkom množstve po vidieku, aby tu zakúpili rôzny tovar a zbavili sa bankoviek, ktorými na verejnom námestí kŕmili oheň.
Správa o kapitulácii povstaleckých vojsk nakoniec dorazila aj do Košíc a kronikár Plath pri jej komentovaní dal najavo nielen úľavu z konca konfliktu, ale aj poriadnu dávku nenávisti k vrchnému veliteľovi Görgeymu, za to že si vymienil slušné zaobchádzanie. Dokonca tu zaiskrila aj náboženská nevraživosť katolíka Platha k luteránskemu generálovi. Dňa 10. augusta /my vieme, že to bolo 13. a že sa tu Plath mýli/ svitla nádej na konečné zastavenie občianskej vojny, keď nastal významný deň v uhorských letopisoch. Vojenský vodca povstalcov Artur Görgey zložil zbrane pri obci Világos. Už vopred si samozrejme zabezpečil pre seba a svojich povstaleckých spolugenerálov rovnakého augsburského vyznania milosť a vydatnú penziu na zaopatrenie, čo urobil ruským prostredníctvom, nechajúc si ju písomne potvrdiť cárskym generálom grófom Rüdigerom. Zložiac zbrane poručil seba a celý armádny zbor povstalcov milosti ruského cára, čím sa do kráľovstva a našeho mesta vrátil mier.
Pán Paskievič uzavrel svoju úradnú správu zaslanú a predloženú cárovi takto: Veci sa teda majú tak, že Uhorsko leží povalené k zemi pri nohách Vašeho Veličenstva. Dňa 17. augusta, v predvečer narodenín cisársko kráľovského veličenstva, sa situácia natoľko utíšila, že sa aj košický mestský dom veľkolepo zaskvel slávnostným nočným osvetlením, ako za starých zbožných čias.
Dňa 18. augusta bola po slávnostnom Te Deum skvelá hostina pre 130 hostí pripravená v dome, kde je tanečná dvorana. Rus Renner zdvihol pohár s nemeckým prípitkom (veď sám je Hannoverčan): "Für den Frieden und Frieden! Na mier a mier!" Imrich Péchy pozdravil za aulu, za mier a za ľudí dobrej vôle. Župný predseda pán Olasz za aulu a gróf Szirmay tiež za aulu. Ruský generál tatárskej národnosti Kolčakov predniesol tiež niekoľko slov. Potom nasledovala záplava prípitkov dobrým rýnskym vínom. Túto radosť rušila ostatným druhá hranica pálených bankových poukážok. Dňa 26. augusta pohltil oheň 60 000 bankových poukážok. Smutná, ale potrebná liečba.
PASKEVIČ SA LÚČI
Posledné záznamy týkajúce sa revolúcie v uhorsku venoval kronikár Plath moralizujúcemu pripomenutiu osudu Ľudovíta Kossutha a samotnému odchodu ruských vojsk z Košíc: Ako však pochodil onen znamenitý advokát Uhorska, pán Kossuth - druhý Verbőczy? Prebil sa s niekoľkými vernými do Vidinu v Turecku /dnes je to samozrejme v Bulharsku/ a odtiaľ odišiel do Ameriky, do New Yorku. Tu vydával o príbehoch národných domínii časopis Nové poznámky, v ktorom sa ukazuje jeho pravá tvár. Nimi chcel znovu urobiť svoju vlasť šťastnou, no neviem, k čomu by tie poznámky mohli poslúžiť. Po mnohých rokoch bolo niekoľko exemplárov tohto časopisu vykopaných v Gemerskej stolici a prevezených do Košíc. Boli podnetom pre nové súdne šetrenia. Hnev a povýšenosť bez moci sú márne! Žijú ako v Londýne. Posledná veta je nepochybne narážkou na miesto Kossuthovho exilového pobytu.
Dňa 29. augusta sa vrátil do Košíc Erivanský a tu ho privítali v Szirmayovskom dome jeho generáli a košický senát. Potom víťazne odišiel do vlasti v sprievode svojej tridsaťčlennej telesnej stráže Čerkesov, vyzerajúcej ako nejakí vtáci. Za ním tiahli vracajúc sa domov vojenské oddiely bez prerušenia celý mesiac. Keďže boli za tú dobu naše domy preplnené ozbrojencami a dvory koňmi, znášal som to všetko veľmi ťažko. Museli sme dopiť posledné kvapky z kalicha horkosti. Mesto, stonajúce už 18 mesiacov a neprestajne zmietané trpkými udalosťami, takmer už podľahlo. Vyhnúť sa tomu však nemohlo a len prirodzená Božia Prozreteľnosť odvrátila od nás najhoršie udalosti.
V ten istý deň sa ujal funkcie vojenského veliteľa Košíc cisársko kráľovský komisár generál Bordolo, občianskym menom gróf Alexander Szirmay. Všetkých rozutekaných a rozptýlených ľudí, ako aj tu a tam poskrývaných povstaleckých dôstojníkov, vyzval k poslušnosti a oddanosti, lebo ináč by čakal tých, čo by sa vzpierali, ťažký trest. Hľadali sa tiež zbrane, opäť pod hrozbou postavenia pred vojenský súd, ak sa neodovzdajú. Dôstojníkom síce ponechali čestné šable a podobne aj lesnému personálu, ale iba s podmienkou, že si vyžiada povolenie na zbrojný pas, ktorý však vydali iba spoľahlivým. V nádeji na dlhotrvajúci mier prechádza teraz moje pero k novému režimu, ktorý začal presne v polovici storočia.
ZAMYSLENIE NA KONIEC
Na jeseň roku 1849 ozbrojený odpor v Uhorsku úplne prestal. Posledným miestom revolučného vzdoru bola pevnosť Komárno, ktorej velil generál Klapka. Ten sa vzdal až 27. augusta, dva týždne po všeobecnej kapitulácii. Nasledujúce mesiace boli pre Uhorsko obdobím teroru, pretože cisársky vrchný veliteľ Haynau sa rozhodol "zobrať Maďarom chuť na povstania na sto rokov dopredu". Popravovalo sa, žalárovalo a internovalo, chytali sa ukrývajúci exponenti revolúcie. Ruský cár a jeho generáli darmo radili Rakušanom, aby Uhorsku udelili "dobre vysvetlenú amnestiu". Práve vďaka intervenciám cára prežili niektorí povstaleckí vodcovia, no paradoxom dejín zostáva, že dnešní Maďari nenávidia v súvislosti s revolúciou práve Rusov!
Honvédske vojsko bolo oficiálne zrušené a jeho jednotlivé malé oddiely doslova "rozpustené" v cisárskej armáde. Viedenská moc zrušila v Uhorsku župný systém a nahradila ho takzvanými dištriktami. Krajinu doslova okupovali "Bachovi husári", čo boli Viedňou menovaní štátni úradníci, ktorí sa snažili Uhorsko spravovať. Bývalý revolucionár z roku 1848, doktor práv Alexander Bach, je u nás z neznalosti podávaný ako tvorca absolutizmu, no práve my Slováci /a aj ostatné uhorské národnosti/ by sme mu mali byť vďační, pretože vyžadoval, aby štátny úradník ovládal reč menšiny, v ktorej prostredí pôsobil /s tým si bohužiaľ maďarskí župní úradníci nikdy hlavy nelámali/.
Až do roku 1867 sú dejiny uhorska dejinami rôznych pokusov centrálnej moci zmeniť jeho správny systém a zlomiť odpor Maďarov k Viedni, niekde tajený niekde okato dávaný na javo. Tento odpor sa snažili živiť viacerí bývalí vodcovia revolúcie z emigrácie. Snažili sa využiť každú príležitosť, každý konflikt, do ktorého sa monarchia dostala, aby v krajine rozdúchali novú revolúciu. Uvážlivejšie postupovali domáci politici a tak to nakoniec skončilo rakúsko uhorským vyrovnaním a generálnou amnestiou povstalcov na začiatku roku 1867. Tým Maďari v Uhorsku dosiahli politickou cestou to, čo sa im nepodarilo zbraňami v rokoch 1848 až 1849.
* Osudy generálov revolúcie boli viac než rozmanité
NIEKTO PREŽIL, NIEKTO SA STAL MUČENÍKOM
Na záver nášho seriálu o udalostiach rokov meruôsmych bude zaujímavé pripomenúť si ďalšie osudy hlavných protagonistov vtedajších udalostí. Ľudovíta Kossutha sme už absolvovali v predchádzajúcom dieli. Začneme teda jeho najvýznamnejším veliteľom vojsk Arturom Görgeym. Tento muž sa vzdal ruskej armáde s podmienkou, že on, ani jeho armáda, nebudú ďalej stíhaní. Rakúšania by ho síce najradšej okamžite popravili, ale Rusi zasiahli a Görgey ostal nažive. Dostal milosť, no musel žiť v internácii v Klagenfurte /Cejlovci/ v rakúskom Korutansku. V roku 1867 bol amnestovaný a od roku 1972 smel pracovať v štátnych službách ako železničný úradník v Sedmohradsku. Starobu trávil vo Višegráde a dožil sa nádherného veku 98 rokov. Zomrel 21. mája 1916, v čase, keď zúrila v plnom prúde prvá svetová vojna.
Ďalší z revolučných generálov, germanizovaný Čech Juraj Klapka, si svojim vojenským umením pri obrane Komárna vymienil taktiež čestnú kapituláciu a nestal sa obeťou Haynauových represií. Hneď po porážke revolúcie opustil Uhorsko a usadil sa v Londýne, neskôr v severotalianskom Janove a ešte neskôr vo Švajčiarsku. Pokúšal sa zorganizovať protirakúsky odboj už za krymskej vojny v roku 1854, potom za vojny so Sardíniou v roku 1859 a nakoniec za prusko rakúskej vojny v roku 1866. Ani v jednom prípade mu to nevyšlo, no v roku 1867, po rakúsko uhorskom vyrovnaní, bol amnestovaný, vrátil sa do vlasti a ešte v tom istom roku sa stal poslancom parlamentu. Zomrel v Budapešti ako 72 ročný 17. mája 1892.
Snáď najpestrejšie osudy mal generál poľského pôvodu Jozef Bem. Ten odmietol kapitulovať, zohnal dokopy zopár vojenských oddielov zo Sedmohradska a chcel pokračovať v boji, ale sám Kossuth mu napísal, aby to nechal tak. 21. augusta prešiel Bem so svojimi najbližšími hranice Valašska /dnes je to Rumunsko/ a prešiel na územie Osmanskej ríše, kde bol prijatý so všetkými poctami /na rozdiel od Kossutha/. Prestúpil na islám a stal sa veliteľom tureckej armády pod menom Amurat Paša v iných prameňoch je tiež uvádzaný ako Ammet Paša. Aby vyhovel diplomatickému tlaku Rakúska nasadil ho sultán vo svojich ázijských konfliktoch. Bem pôsobil v Sýrii a v Bejrúte, potlačil jedno z mnohých arabských povstaní, nakniec však podľahol neobvyklému podnebiu a celkovému vyčerpaniu. Zomrel v sýrskom Hallábe /Aleppo/, relatívne mladý, iba 59 ročný, 10. decembra 1850. Dušu vraj vypustil v náručí svojho spolubojovníka z maďarskej revolúcie generála Kmeťa /písal sa Kmety/.
Boli však aj takí revoluční generáli, ktorých potom, čo boli zajatí, dal rakúsky vrchný veliteľ Haynau bez milosti zastreliť. Patrili k nim generál srbského pôvodu Jovan Damjanič /1804 1849/ a generál slovenského pôvodu Ľudovít Aulich /1792 1849/. Poľský generál Henrik Dembinský /1791 1864/ bol najprv jedným z tých, čo sprevádzali Ľudovíta Kossutha do exilu, no potom žil v Paríži, kde aj zomrel. Revolučný minister vojny Lazar Mészáros /1796 - 1858/ bol tiež jedným z Kossuthových súputníkov do exilu. Rovnako ako on bol v roku 1851 oslobodený /čo využila viedenská vláda na to, aby ho obesila "in effigie", a znamená to "obrazne"/, usadil sa najprv v Anglicku, potom vo Francúzsku a potom na Normanských ostrovoch, konkrétne na Jersey. Istý čas žil aj v USA. Tesne pred smrťou sa vrátil do Anglicka a zomrel v meste Eywood.
Niektorí z menej významných /pre tú chvíľu/ exulantov sa stali neskôr veľkými postavami uhorskej, ba dokonca rakúsko - uhorskej politiky. František Deák /1803 - 1876/ je dnes považovaný za autora rakúsko uhorského vyrovnania a jeho politický druh gróf Július Andrássy /1823 1890/, mimochodom svojho času čestný občan Košíc, mal nielen prsty vo vyrovnaní ale neskôr sa stal ministrom zahraničia monarchie, ktorý bol viac než rovnocenný partner nemeckému kancelárovi Bismarckovi, či britskému premiérovi Disraelimu. Naviac bol obľúbencom manželky cisára Františka Jozefa, rakúskej cisárovnej Alžbety, známej medzi ľudom ako Sisi.
Víťaz "toho všetkého", cisár František Jozef II., absolvoval najdlhšiu vládu v dejinách habsburskej dynastie, aby napokon všetkých prežil, keďže zomrel až po 68 ročnom panovaní 21. novembra 1916, vo veku 86 rokov. Bývalý cisár Ferdinand, muž, ktorý ho dobrovoľne pustil na trón, žil v Prahe až do 29. júna 1875. Potlačiteľ maďarskej revolúcie, generál barón Július Haynau bol v júli 1850 poslaný do výslužby. Usadil sa v Grazi /Štajerskom hradci/. Keď v roku 1851 navštívil Londýn, spoznal ho sfanatizovaný dav, fyzicky ho napadol a takmer zlynčoal k smrti. Podobne dopadol aj v Bruseli. Nakoniec zomrel vo Viedni takmer na deň presne s výročím maďarskej revolúcie, 14. marca 1853, vo veku 67 rokov.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Nabudúce: Mechanický guľomet
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
