Otca do Vatikánu. Všetci sa chceli rozlúčiť s človekom, ktorý bol láskavý a dobrotivý. Medzi pútnikmi, ktorí sa šli naposledy pokloniť Jánovi Pavlovi II. bola aj pani Mária zo Šarišských Michalian a pani Janka z Mošurova. Obidve súhlasili, že sa s čitateľmi Korzára podelia o zážitky "z poslednej cesty" Sv. Otca.
Pani Majke sa zo začiatku len ťažko hľadali slová, ktorými by vyjadrila obrovskú bolesť zo straty najmilovanejšieho pápeža. "Mala som v sebe obrovské odhodlanie a neopísateľnú silu, ktorá ma viedla do Vatikánu. To, čo som tam cítila, to ako som to prežívala, zanechá vo mne veľmi silný pocit do konca života. Ten, kto mohol ísť a nešiel, môže ľutovať. To, čo som cítila, sa nedá opísať."
"Keď som odchádzala z domu, veľa ľudí ma odhováralo, aby som tam nešla. Že budem spať na zemi, že je tam veľká tlačenica, nebudem mať teplú stravu. Proste, že v takých podmienkach sa tam nedá vydržať. Lenže ja som chcela ísť a od začiatku som necítila nijaký stres, skôr naopak. Cítila som sa vyrovnaná a pokojná," hovorí Janka z Mošurova.
Z Prešova odchádzali v stredu popoludní dva dni pred pohrebom. Do Vatikánu na Svätopeterské námestie prišli vo štvrtok podvečer. "Boli sme milo prekvapení. Všetky reči, že sa do Vatikánu nedostaneme, lebo sú tam obrovské zápchy sa ukázali nepravdivé. Už o deviatej večer sme bez akýchkoľvek problémov vstúpili do Baziliky sv. Petra, kde ležal Sv. Otec. Baziliku zatvorili okolo pol jedenástej v noci."
Na Slovensko prichádzali z Talianska rôznorodé správy. Tlačenica a problémy na hranici, nedostatok toaliet, rady čakajúce na pitnú vodu. Vraj tam vládol chaos. Janka aj Mária však tieto slová odmietajú. Z tvrdenia niektorých médií boli rozčarované. "Nikde sme nečakali ani na vodu ani na toalety, všetko bolo výborne zorganizované. Taliansky Červený kríž mal stanovisko pod Anjelským hradom, kde núkali pútnikov veľmi chutným teplým čajom, varenou čokoládou, perníkmi. Na noc nám dokonca ponúkli aj papierové prikrývky," hovorí Janka. "Keď bol Svätý Otec v Prešove, bolo to iné. Každý sa tlačil, chcel sa dostať čo najviac dopredu. Ľudia boli bezohľadní. V Taliansku sme to nezažili," doplnila pani Mária.
"Aj keď sa vo Vatikáne stretlo veľa ľudí z rôznych kútov sveta, nikto nemal problém sa dorozumieť. Akoby pápežova smrť spojila celý svet. Každý vedel, čo chce povedať ten druhý, " prenáša sa do spomienok pani Mária. Smrť Svätého Otca citlivo vnímali aj deti. "Blízko pri nás bola matka Francúzka s malým chlapčekom. To dieťa kričalo na sv. Otca - papa, papa. Pre mňa to bol veľmi silný zážitok."
"Keď sme stáli v rade a čakali na vstup do svätej baziliky, ľudia si boli navzájom blízki. Netlačili sa, pomáhali si napríklad s podaním batoha... Súdržnosť ľudí, ktorí sa prišli rozlúčiť so Sv. Otcom je neopísateľná. Ľudia si navzájom pomáhali. Veľmi silný pocit vo mne zanechala aj jedna žena Filipínčanka, ktorá ma spontánne chytila za ruku a tak to sme spolu kráčali k bazilike....," potláča slzy pani Mária.
Majku a Janku príjemne prekvapila organizácia. Organizátori vpúšťali pútnikov do baziliky po skupinkách. Každý mal dosť času na to, aby sa rozlúčil a poklonil pápežovi. Bolo to veľmi spontánne a ľudské. Organizátori nezabudli ani na matky s deťmi a ľudí na vozíčkoch. Keď chceli prejsť, vytvorili im cez Svätopeterské námestie koridor a oni sa bezpečne dostali k bazilike. Niektoré deti mali na rúčkach napísané meno a adresu pre prípad, že by sa stratili.
Pútničky milo prekvapilo aj to, v akej jednoduchej truhle ležal Ján Pavol II. "On bol jednoduchý, žil jednoduchým životom a takú mal aj truhlu. Nebolo na nej nič okrem kríža a evanjeliára. Bol otvorený a listoval v ňom iba vietor. A zrazu sa evanjeliár zatvoril. Tak ako sa zatvoril aj život J. P. II na tejto zemi..."
Vatikán žil plameňmi sviec, slzami ľudí a modlitbami. A dlho ešte aj bude.....
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
