nebohým rezbárom Pavlom Šarišským z Janova," spomína na svoje rezbárske začiatky Miroslav Janič z obce Brežany v okrese Prešov.

Pre jeho talent zo začiatku však rodičia veľké pochopenie nemali. Niet sa čo čudovať, keď za "obeť" jeho vyrezávania padli drevené zárubne v dome. "Nepáčili sa mi hrany a tak som ich zarovnával sekerou. Vyzeralo to hrozne. Od otca som dostal výprask," priznáva s úsmevom na tvári. Vzápätí prezrádza ďalší rezbársky kúsok. "V obývačke sme mali kreslá s drevenými opierkami. S nožíkom rybkou som do tých opierok narobil zárezy. Boli to nové kreslá a rodičia boli nazlostení."

Talent, vďaka ktorému mení obyčajné drevo na postavy s tvárami, vraj zdedil po starom otcovi. Ten bol celý život bačom v Radaticiach a popri tejto robote vyrezával z dreva bakule, krčahy či varechy a raslice. "Raslice sú varechy, ktoré sa používali pri výrobe syra," vysvetľuje. Chcel ísť študovať na konzervatórium do Bratislavy odbor sochárstvo. "Aj talentovky som urobil, aj riadne skúšky som urobil a pre nedostatok miesta ma nevzali." Nakoniec sa vyučil za sústružníka, ale v tomto povolaní záľubu nenašiel.

Jeho sochy v životnej veľkosti nájdu návštevníci v galérii v Bardejovských kúpeľoch, priamo v kúpeľoch, a tiež v bardejovskom skanzene. Dve sú vystavené v Dome dôchodcov na Cemjate pri Prešove. Jeho diela sú aj v záhradnej galérii v Raslaviciach. Sochu v ľudskej veľkosti znázorňujúcu bičovanie Krista nájdete v dedinke Janov pri Prešove. Známy je aj jeho betlehem, ktorý môžete vidieť v čase vianočnom pred kostolom sv. Mikuláša v Prešove. Jeho sochu majú možnosť vidieť aj Poliaci v kostole vo Varšave. Ďalšie sochy nájdete v Maďarsku, Nemecku a v susedných Čechách.

Na otázku, z ktorého dreva sa M. Janičovi najlepšie vyrezáva hovorí: "Z lipy. To vám povie každý rezbár. Nie je najkrajšia, nemá farbu, ale je najlepšia, lebo do nej z každej strany vojde dláto. Naviac pracujem s lipovým a dubovým drevom. A pekné dreva sú z ovocných stromov."

Ak si pri čítaní týchto riadkov myslíte, že M. Janič chodí po lese s pílou a reže stromy, ste na veľkom omyle. "Všetko sú to odpady, ktoré niekde nájdem, alebo sa dohodnem s lesníkmi a tí mi dajú drevo, ktoré nepotrebujú. A čím škaredšie drevo, tým lepšie pre rezbára," šokuje ma rezbár. "Keď je drevo krásne hladké, nedá sa opracovať tak ako to, ktoré je nepravidelne vyrastené. Z takého sa robí najlepšie. Na každom hrbolčeku vidím, čo a ako z neho vyrežem. Každý hrbolec využijem," vysvetľuje. Pravdivosť svojich slov potvrdzuje príhodou z Trenčína. "Organizátori plenéra nám zavolali, a pýtali sa, aké drevo nám majú pripraviť. Povedali sme im, že najškaredšie aké nájdu. Také, ktoré nikto nechce. Oni si však mysleli, že žartujeme a pripravili nám krásne lesklé dubové drevo. Také je dobré na parkety, ale nie pre rezbára," mávol rukou M. Janič nad "iniciatívou" organizátorov.

M. Janič sa zúčastňuje na mnohých rezbárskych plenéroch. V polovici mája ho čaká rezbársko- maliarský v poľskom meste Krinica. Rád si spomína na rezbársky plenér v Janove pred piatimi rokmi. Bol na ňom aj učiteľ jeho rezbárskeho umenia P. Šarišský a mnoho šikovných rezbárov z rôznych krajín. A práve na plenéroch mu pri práci trochu pomáha celá rodina dve dcéry, syn a manželka. Ide však len o drobné úpravy. "Len tak dolaďujú voľné priestory, ale inak sa rezbárstvu z rodiny nevenuje nik."

Okrem sôch v ľudskej veľkosti vyrezáva M. Janič aj menšie sochy. Nemá rád postavy bez výrazu tváre. "Skúšal som takto vyrezať sochu, ale mne to nedá. Ja tú tvár proste musím dokončiť."

Pracovným náčiním rezbára je sekera, píla a dláta od najmenších až po tie veľké. Veľké sochy vyrezáva aj týždeň. Na túto prácu musí mať človek vypestovanú trpezlivosť a cit. M. Janič rád vyrezáva sochy s ľudovou - folklórnou tematikou, tiež sakrálne postavy. Veľmi si dáva záležať nielen na výraze tváre, ale aj na oblečení. "Záleží na tom, z ktorého regiónu je tá ktorá socha. Líšia sa výšivkou na kroji, šírkou opasku, klobúkom, obuvou. Je rozdiel, či má obuté krpce alebo čižmy..." To všetko sa snaží rezbár zachytiť čo najvernejšie. Nie vždy sa mu však podarí presne to, čo si zaumieni. Aj pri rezbárstve sa dá pomýliť. "O chybičkách viem len ja. Buď drevo inak obrátim alebo chybu nejako šikovne dlátom vyrežem." Na záver hotovú sochu morí moridlom, alebo lakuje. Najčastejšie používa včelí vosk. Na dreve vytvorí akýsi ochranný film, odoláva poveternostným vplyvom a navyše s drevom "pracuje."

M. Janič je zručný nielen v rezbárčine, ale aj v maliarstve. Namaľoval zopár obrazov, ale jeho veľkou láskou stále ostáva rezbárstvo. "Maliarstvo nie je pre mňa. Keď som maľoval, cítil som sa veľmi unavený. Rezbárčina je fyzicky náročnejšia, ale mne to vyhovuje." Okrem toho je talentovaným hudobníkom. Vedie dva folklórne súbory v Bzenove a v Rokycanoch. Vie hrať na mnohých hudobných nástrojoch. "Okrem cimbalu," dodáva na záver.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári