si prežili na vlastnej koži, sú to správy, ktoré bežnému Slovákovi takmer nič nepovedia. O skutočnej realite, ktorá sa odohráva v bývalom Husajnovom ležovisku vraj nemajú ani potuchy. Divákom sa ujde len pár záberov na horiace ropné rafinérie, pokojný prejazd vojenských konvojov, amerických a európskych vojakov a davy pobehujúcich Iračanov okolo trosiek domov a zdemolovaných áut.
Výbuchy, neutíchajúca streľbu, atentáty vnímame už ako samozrejmosť, ktorá sa stala po páde Saddámovho režimu typickým koloritom krajiny - bežný Slovák sa už nad tým ani nepozastavuje. Možno len na chvíľu spozornie a napne sluch, keď sa dozvie, že do Iraku odchádza ďalšia slovenská jednotka, alebo že o život prišiel ďalší z našich vojakov. Strohé správy prezradia našincovi len máločo z toho, čo sa v skutočnosti v kráľovstve čierneho zlata naozaj deje. Zábery kamier, ako sa naši vojaci pokojne lúčia na letisku s rodinami a následne návšteva vojenskej elity v irackých táboroch a hrdinské poklepkávanie ministrov po ramene, sú len smiešnou ilustráciou situácie, v ktorej netušíte, kedy vyhasne váš život. Cenzurovaná vojnová kulisa, ktorá sa dostáva pred diváka a čitateľa len mierne korenšponduje s tým, čo sa tam naozaj deje. O vojne, Iračanoch, o tom čo vás môže zabiť a slobode, ktorá je v nedohľadne, sme sa rozprávali s tromi účastníkmi operácie Iracká Sloboda.
Proti samoatentátnikom potrebujete až dve opevnenia
"Do Iraku sme išli kvôli peniazom, ako každý. Kto tvrdí, že tam išiel z iného presvedčenia, klame," začal rozhovor míner Peter Pycak. Petrova ženijná jednotka zo Slovenska dorazila koncom júna minulého roku do Kuvajtu, kde je centrálne zhromaždisko amerických a európskych armád - odtiaľ sa všetky jednotky presúvajú do základných táborov po celom Iraku. Slováci putovali ozbrojeným konvojom cez celý Irak až do mesta AlHillah, ktoré je vzdialené od Baghdadu asi 80 kilometrov. "O tom, že pôjde do tuhého, svedčila nielen rozbitá krajina, ale aj tábor kde sme mali plniť naše poslanie. Bol to vlastne tábor v tábore. Hlavné bolo opevnenie, v ktorom sme boli spolu s približne 2-tisíc ďalšími vojakmi z Mongolska, Litvy, Poľska a ďalších krajín. V tomto tábore mala ešte navyše každá krajina svoje vlastné opevnenie. Je to kvôli tomu, aby straty vo vnútri po explózii boli čo najmenšie, keď sa atentátnikom podarí preraziť prvú bariéru ," povedal Peter.
Jeho slová potvrdzuje fakt, že tri mesiace pred príchodom jeho jednotky dvaja Iračania prerazili so 700 kilami výbušniny prvú zónu a pred tragédiou vo vnútri tábora ich zachránil len mongolský ostreľovač. "Prvý atentátnik na aute zlikvidoval hlavnú bránu a druhý bol s autom pripravený vraziť do vnútra - zastavil ho až ostreľovač, ktorý ho zastrelil. Druhé auto hneď na to vybuchlo pred bránami," dodal Peter. Podľa vojakov už prvý deň príchodu do mínovo "pohostinnej" krajiny zistili, že o život im ide aj v noci. "Granáty vybuchovali pravidelne len pár metrov od nášho tábora. Niekedy sme počas poplachu spávali s nepriestrelnou vestou," doplnil rozprávanie mínera vodič obrneného transportéra Peter Lachata, ktorí si užil polroka spánku s 20 kilamina tele.
Zabiť vás môže umytý Arab, ale aj zdochnutý pes
Nebezpečenstvo na vojakov operujúcich v Iraku striehne prakticky všade -pri odmínovacích prácach na poli, pri premiestňovaní v konvoji, ale aj za hradbami tábora. Najhoršie na tom je, že iracký posol smrti má viacero podôb. Pri prechode mestom vás môže zabiť v nekončiacom zástupe slušne vyzerajúci muž, ale aj zdochnutý pes na ceste. "Keď sme prechádzali mestami, v blízkosti konvojov sa tlačil dav mávajúcich ľudí - vtedy ani netušíte, kto môže byť "naložený" výbušninami a chce sa odpáliť. Človek len tŕpne, aby sa dostal čím skôr z davu. Je tam pravidlom, že Iračan, ktorý sa rozhodol odpáliť, je väčšinou pred smrťou riadne upravený, umytý a oholený. U nich to znamená, že chce pred Alaha predstúpiť čistý. Na takých sme si dávali pozor, pretože väčšina ľudí tam žije v chudobe a chodia špinaví," povedal Peter.
Známe presúvanie konvojov po irackých cestách, kde každých sto metrov horí nejaký vrak auta alebo tanku, je pre vojakov cestou smrti. Vzbúrenci sa snažia spôsobiť čo najväčšie straty najmä pri presúvaní spojeneckých jednotiek. "Sú veľmi rafinovaní. Na ceste nesmiete nič podceniť, na prvý pohľad akýkoľvek neškodný predmet môže znamenať výbuch. Častým príkladom je zdochnutý pes na ceste - bežný človek by sa nad tým nepozastavil, ale Iračania rozpárajú zdochlinu a naložia do nej trhavinu. Autá, ktoré prechádzajú konvojom, potom môžu vyletieť priamo na ceste do vzduchu," vysvetlil Peter úskalia, o ktorých pred odletom zo Slovenska nemali ani tušenia. Atentátnici zvyknú plniť dynamitom aj obrubníky pri cestách, ktoré pri prechode konvoja odpaľujú z bezpečnej vzdialenosti.
Granáty a, náboje sa tam váľajú ako zemiaky na poli
"Toľko nevybuchnutých zbraní som na kope ešte nevidel. Sú tam plné polia mín, granátov a nábojov. Niečo tam zostalo po vojne a niečo po likvidácii bunkrov, kde schovávali Iračania zbrane. Tie sa najprv likvidovali priebežne tak, že sa odpálil celý podzemný bunker zemľanka a to čo zostalo porozhadzované na poli, sme neskôr likvidovali my," doplnil rozprávanie kolegov veliteľ tanku Vladimír Horník. Odmínovacie práce neďaleko miest a dedín mali čo najskôr zabezpečiť pokojný pohyb nielen vojakom, ale aj bežným obyvateľom, ktorí sa mohli potom voľne pohybovať po predtým nebezpečných zónach. Atentátnici znepríjemňovali práce slovenským mínerom aj priamo v teréne. "Vytipovali si lokalitu, kde zbierame a následne likvidujeme míny. V noci tam potom umiestňovali ďalšie nástražné systémy, takže sme si museli dávať pozor dvakrát. Dokonca zvykli dávať aj tri míny pod seba. Museli sme postupovať opatrne, dobrodružstvo a chyby sme si nemohli dovoliť," doplnil Peter. Podľa veteránov z Iraku je nástrah v tejto krajine toľko, že sa do jedného novinárskeho príbehu ani nezmestia.
Kedy bude pokoj v Iraku ?
Veľa cenných informácií, ako si zachrániť život, sa nováčikovia prichádzajúci do Iraku dozvedajú nielen od odchádzajúcich veteránov, ale aj od samotných Iračanov, ktorí prešli na stranu spojencov a pomáhajú im. Podľa nich sa mnohí samoatentátnici rozhodli spáchať atentát proti nepriateľom, ktorí okupujú ich krajinu dobrovoľne. Po ich smrti sa o príbuzných finančne postarajú skupiny, ktoré útoky na spojencov podporujú. Podľa svojej filozofie spravili svojou smrťou pre krajinu a náboženstvo veľkú vec. Podľa veteránov, ktorí pôsobili v krajine, ani dnes nie je jasné, za čo vlastne bojujú. Kým jedni sú ešte poslední fanatickí stúpenci väzneného Husajna, ďalší zasa bojujú z náboženského presvedčenia. "V Iraku mier a pokoj zbraní tak skoro nebude," povedali na záver svorne traja ženisti, ktorí sa z krajiny, zmietanej vojnou vrátili začiatkom marca.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
