Kým jej maskérky líčili tvár, triasli sa lustre a rinčalo sklo

Stať sa modelkou, to je sen miliónov dievčat na celom svete. Mnohé kvôli jeho naplneniu absolvujú jeden kasting za druhým, s cieľom upútať na seba pozornosť. Lebo práve úspech na kastingu je kľúč, ktorý otvára brány do sveta modelingu. Existujú však výnimky, ktoré nemuseli stáť v dave konkurentiek a predsa sa dokázali presadiť. Jednou z nich je i 17-ročná Košičanka Dominika Šmáliková. Keď vlani v septembri nastupovala do druhého ročníka Obchodnej akadémie na Watsonovej ulici, určite netušila, že sa v jeho priebehu zmení jej život. Ako, o tom nám porozprávala po svojom nedávnom návrate z Japonska.

Predstavte si, že ste matkou 17-ročnej dcéry a sedíte s ňou v reštaurácii. Odrazu k vám podíde mladá žena, ktorá sa predstaví ako manažérka japonskej agentúry, vyhľadávajúcej v Európe modelingové talenty. Pozdraví sa a oznámi vám, že vaša dcéra upútala jej šéfa, sediaceho pri vedľajšom stole... Práve takto sa vlani v októbri začal Dominikin príbeh, na konci ktorého bol dvojmesačný pobyt na druhom konci zemegule.

"Keď k nám tá manažérka prišla, opýtala sa ma, či som modelka a či pracujem v nejakej agentúre," spomína hnedooká študentka. "V ten deň vraj tí Japonci organizovali v Košiciach kasting, na ktorom vybrali iba jedno dievča. Bola to blondínka a ešte mali záujem o brunetku." A tou by mohla byť práve Dominika. Dievča, ktoré o dráhe modelky síce snívalo, no žiaden výrazný krok za svojim cieľom ešte neurobilo. Samozrejme, ona i jej mama boli z vývoja situácie mierne povedané v šoku. Manažérka to vycítila a preto navrhla, že až sa navečerajú, môžu si k nim prisadnúť a pokračovať v rozhovore.

Hoci s nedôverov, no Košičania pozvanie prijali. Japonec sa im predstavil ako manažér agentúry Arts C Models z Tokya. Na adresu mladej Košičanky vysúkal niekoľko komplimentov a snažil sa jej mamu presvedčiť, že jeho záujem o jej dcéru je profesionálne seriózny. Ak by vraj chcela, mohla by vycestovať do Japonska a uchytiť sa ako modelka. Tušíte správne, že Dominikina mama o tom najprv nechcela ani počuť. Pustiť iba 17-ročné dievča samé do sveta? Čo ak modeling iba finta a ona skončí kdesi úplne inde? "Mama však napokon súhlasila, aby si zo mňa urobili niekoľko fotiek. Priamo v reštaurácii. Chceli sa potom na ne pozrieť v počítači, či som fotogenická."

Okrem toho, že si na záver vymenili kontakty, Japonci pridali aj internetovú adresu, kde sa dalo čosi dozvedieť o ich agentúre. Keď si ju Dominikina mama neskôr pozrela, trochu sa upokojila a začala šikmookým cudzincom trochu viac veriť. V ich prospech zavážilo aj to, že počas stretnutia v reštaurácii boli veľmi slušní a pozorní. Proste, praví Japonci.

"O niekoľko dní sa ozvala tá manažérka a oznámila nám, že fotogenicky vyhovujem. Po niekoľkých strenutiach s ňou a mojou mamou sme sa dohodli, že do toho Japonska pôjdem. Dovtedy som musela nafotiť ´book´ i absolvovať kurz, kde som sa učila správne držanie tela, chôdzu i otočky. Nebolo to ťažké a celkom ma to bavilo." Dovtedy totiž nemala Dominika s modelingom žiadne skúsenosti. Ako 15-ročná síce absolvovala jeden kasting, ale keďže práve nastupovala na strednú školu, radšej dala prednosť jej. Ani k nafoteniu booku, ktorý bol jednou z podmienok nastúpenia na dráhu modelky, neodšlo.

Teraz už však bola situácia iná. Dominika mala za sebou rýchlokurz "modelkou za desať minút", nafotený book i poriadnu dávku odvahy. Samozrejme, v škole si musela vybaviť 45-dňové voľno, no keďže sa komplikácie nevyskytli, tri týždne po Silvestri si začala baliť kufre.

Začínala kastingami

"Do Viedne na letisko ma odviezla mama a odtiaľ som spolu s Henrietou, to bolo dievča, ktoré vybrali na košickom kastingu, letela do Japonska. Let trval vyše 11 hodín. Na letisku Narita Airport nás nik nečakal, ale s tým sme rátali. Podľa inštrukciíí, ktoré sme mali, sme si kúpili lístok na autobus a po dvoch hodinách sme boli v Tokyu. Vyzdvihol si nás manažér agentúry, ktorý nás hneď ubytoval v našom apartmáne. Pozostával z dvoch izieb s kuchyňou a bývali sme v ňom po celý čas nášho pobytu v Japonsku. Spolu so mnou a Henrierou aj Silvia z Talianska, ktorá tam pricestovala za rovnakým účelom, ako my. Výhodu však mala v tom, že nebola v Japonsku po prvý raz." Slovenky navyše dostali mobilné telefóny, aby sa mohli s manažérom a naopak kedykoľvek spojiť.

Už v prvý deň pobytu začal pre Dominiku i Henrietu pracovný rytmus. "Náš manažér nám vybavoval kastingy, kde si nás obzerali zástupcovia rôznych firiem. Tí si nás fotili a vyberali podľa toho, na aký účel modelku potrebovali. Ak bolo treba, tak sme sa prešli po móle, predviedli sa v plavkách alebo sme odpovedali na otázky. Zo začiatku sme takýchto kastingov absolvovali aj päť denne. Stretávali sme sa tam s modelkami z rôznych krajín, ktoré prišli do Japonska za rovnakým účelom. Okrem mňa a Henriety tam boli aj iné Slovenky."

Kastingy nemali priebeh ako tie naše, kde sa zídu davy záujemkýň pokúšať šťastie. Firmy si dievčatá objednávali postupne, takže nikdy sa ich spolu nevidelo viac ako desať. Okrem kastingu na oblečenie absolvovala Dominika aj jeden "automobilový". Išlo o reklamu na značku Suzuki, pre ktorú chceli Japonci vytvoriť akúsi ideálnu rodinku s európskymi rysmi.

Po dvoch-troch týždňoch si už Dominiku začali volať firmy, ktorým sa na kastingoch zapáčila. Dovedna ich bolo jedenásť, z toho dve si ju objednali po štyrikrát. Okrem Tokya bola pracovne aj v Osake a Kyote. "Predvádzala som iba oblečenie. Svadobné šaty, plavky alebo športové veci. Z tých známejších som mala na sebe značky Quiksilver, Roxy či Issay Miyake. Iba v niekoľkých prípadoch išlo o módne prehliadky. Väčšinou to bolo fotenie do katalógov."

Zo začiatku vraj mala Dominika trochu trému, ale časom z nej nervozita opadla. Pózovanie pred foťákom či pocit, že ju sledujú stovky zvedavých šikmých očí, zvládala bez problémov. Pokojnejšia už bola i jej mamam. V dennodenom styku boli prostredníctvom internetu i telefonicky. O všetkom, čo v novej krajine Dominika zažila, takmer každý deň vedeli i jej najbližší doma.

Stravu si kupovala sama

O stravovanie sa obe Slovenky starali samé. Na každý týždeň dostali 20 tisíc jenov, čo je asi 5 tisíc korún. Za tie si kúpili, na čo mali chuť. "Japonská strava bola úplne iná, než na akú som bola zvyknutá zo Slovenska," spomína Dominika. "Väčšinou ryža na tisíc spôsobov. Japonská je iná ako tá, ktorú poznáme na Slovensku. Oveľa kalorickejšia, čo som aj pocítila..." Okrem ryže si Dominika obľúbila japonský čaj a pochutnala na suši či iných domácich špecialitách. Neodmietla ani surové ryby.

K Dominikiným zážitkom z Japonska sa radí i jeden, ktorý je pre tento ostrovný štát typický. Zemetrasenie. "Bola som práve na módnej prehliadke," spomína. "Líčili ma a vtedy to prišlo. Všetko okolo sa triaslo a poskakovalo. Luster, veci na stolíkoch i pohár s mojou minerálkou. Trvalo to asi 30 sekúnd. Veľmi som sa preľakla, lebo som nevedela, čo sa deje. Ale Japonci ma upokojovali a vraveli mi: ´To nič nie je. Iba zemetrasenie...´"

Znie to neuveriteľné, ale už o niekoľko hodín vedela o otrasoch v Japonsku aj Dominikina mama. Počula o tom v správach a preto sa okamžite pokúšala telefonicky spojiť s dcérou. No keďže bola na prehliadke a mobil nedvíhala, mama zažila krušné chvíle, kým Dominiku opäť začula. Vysvitlo, že slovenské médiá správu o zemetrasení trochu nafúkli. "Ohlásili, že šlo o piaty stupeň Richterovej stupnice, pritom to bol ´iba´ tretí. Okrem tohto som zažila ešte dve zemetrasenia. Jedno silnejšie, ktoré prišlo nadránom, keď som ešte spala. Nič vážne sa však nestalo. Iba bol veľký hluk a všetko sa triaslo. Druhé bolo slabé a ani som ho nepocítila."

Samozrejme, obe Slovenky si nenechali ujsť ani prehliadku Tokya. Keďže kastingy a predvádzačky mali väčšinou popoludní, večer a dopoludnia, ak práve nespali, chodili po meste. V tom im výdatne pomáhala ich talianská susedka, ktorá Tokyo poznala trochu lepšie. "Japonci sú k turistom veľmi ústretoví. Aj keď jazyková bariéra bola veľká, lebo angličtina nie je ich silnou stránkou, vždy sa nám, ak sme si nevedli rady, snažili pomôcť. Rukami aj nohami."

Po čase pribudli obom Slovenkám noví "sprievodcovia". Na jednom z fotení sa totiž zoznámili s dvoma mladými Francúzmi, ktorí v Japonsku už takmer rok pracovali pre firmu Nissan. Spolu potom chodili obzerať zaujímavé miesta v meste i na diskotéky. V Dominikinom prípade dokonca kamarátstvo k jednému z Francúzov prerástalo v bližšie priateľstvo. A trvá dodnes. Frederik dokona sympatickú Košičanku navštívil i na Slovensku. Koncom marca, keď sa vracal z krátkej návštevy vlasti späť do Tokya, strávil v Košiciach niekoľko dní.

Možno sa vráti

Začiatkom marca sa obe Slovenky chystali na návrat domov. Okrem množstva zážitkov i suvenírov, v Dominikinom prípade najmä šiat, ich vo vrecku hrial i prvý zárobok v živote. Aký bol vysoký, to nám však prezradiť nechcela. "Firmy nám väčšinou platili podľa odpracovaných hodín. Všetky peniaze šli našej agentúre Arts C Models, ktorá si z nich na konci odrátala všetky náklady, čo s nami mala. Teda letenky, ubytovanie, stravu... Zo zvyšku som dostala 55 percent." Kým angažovanie Dominiky sa japonskej agentúre vyplatilo, Henrieta sa neuchytila. Počas celého pobytu v Tokyu absolvovala množstvo kastingov, no iba dve fotenia. Pritom o Japoncoch sa vraví, že letia na blondínky...

So svojou prvou cestou mimo Európy i prvým zamestnaním v živote je Dominika spokojná. Videla exotickú krajinu, získala nové skúsenosti a trochu si zarobila. Tiež pochytila niekoľko japonských výrazov, zdokonalila sa v angličtine a vďaka Frederikovi pochytila čosi z francúštiny. Teraz ju čaká dobiehanie zameškaného učiva a v lete možno návrat do Japonska. Okrem toho, že bola spokojná ona, bola totiž spokojná i jej agentúra. Keď z Tokya odchádzala, navrhli jej, aby sa tam v lete vrátila. Výhodu bude mať v tom, že už má viacero kastingov za sebou a firmy, pre ktoré fotila, ju poznajú.

"Bolo tam viac Sloveniek, ktoré žili v Tokyu dlhšie. Tiež tam prišli ako modelky, uchytili sa a potom tam ostali na istý čas aj bývať." Či to bude aj prípad Dominiky, ukáže čas. "Všetko je možné. Ale najprv musím doštudovať..."

Róbert BEJDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári