Košice v rokoch meruôsmych Časť dvanásta: Okupácia
Komisár nasadil ostrú uzdu podrezaným jazykom
Medzi definitívnym obsadením Košíc ruským intervenčným vojskom a konečnou kapituláciou revolučnej vlády ubehol ešte mesiac a dva týždne. Počas tohto obdobia sa Košice zmenili na veľkú tylovú základňu ruských vojsk a doslova tiež na Babylon národov. Málokedy predtým sa tu zdržiavala taká pestrá zmes východoeurópskych, kaukazských a stredoázijských národov a národností. Rusi, Kozáci, Tatári, Čerkesi, Kalmyci, Kirgizi, Gruzínci, Osetínci, Čečenci, Mingreliáni, Kabardinci - Košičania mali na čo vyvaľovať oči. Boli priam ochromení množstvom vojska, koní, trénu a delostrelectva. Napriek tomu bolo nemálo takých, ktorí stále dúfali vo víťazstvo revolúcie. Popis života vo vtedajších Košiciach je rovnako zaujímavý, ako popis bitiek a iných vojnových udalostí.
OPEVNENÝ CINTORÍN
Tutkóova kronika popisuje dni ruskej okupácie Košíc pomerne sucho, stručne a nezúčastnene. Prvá vec, ktorú Tutkó popisuje, je verejné pálenie revolučných peňazí: Dňa 27. júna /tri dni po obsadení mesta/ stiahli na základe nariadenia cisárskeho komisára grófa Zičiho z obehu maďarské bankovky v hodnote 1, 2, 5, 10 a 100 pengő forintov /znamená to doslova cvendžiacich forintov, aj keď to boli samozrejme papierové bankovky/ a pozbierané bankovky potom spálili na hlavnej promenáde /čo bolo miesto, kde je dnes park medzi budovou divadla a sochou Immaculaty/.
Po niekoľkodňovom pobyte postupoval veľkoknieža Konštantín so svojou armádou na Miškovec, pričom jedna jej časť bola poslaná aj smerom na Tokaj. Z tejto časti náramne mnohí pomreli, neznášajúc preveľké horúčavy. To isté sa stalo aj v meste Košice, kde našlo svoj hrob asi štyritisíc ruských vojakov. Tutkó tu prejavil neznalosť veci, ak si myslel, že muži, ktorí sem prišli z Povolžia, Kubáne, Kaukazu, či strednej Ázie, mohli pomrieť len tak, od letných teplôt v Tokaji a Košiciach. Pravda bola oveľa horšia ruská armáda sem zavliekla cholerovú epidémiu.
Mestom stále premávali ruské vojská a pre ošetrovanie ich chorých zabrali budovu konviktu /Hlavná 91/, ktorá slúžila už v predošlom roku ako nemocnica pre honvédov. Zabraté boli aj viaceré súkromné domy. Kláštor bývalých františkánov slúžil ako nemocnica, ich kostol ako sklad potravín, rovnako ako aj univerzitný a dominikánsky kostol. Z vojenských príčin opevnili Rusi cintorín na dolnom predmestí a jeho zabarikádovanú južnú časť nazvali "kreposť", čiže pevnosť. Ďalší Tutkóov popis sa týka všeobecného konca revolučných armád, čo však my už poznáme, a tak ho vynecháme. Kronikár Plath popísal opevnenie cintorína dôkladnejšie a podrobnejšie:
Rusi zabrali pre svoje potreby a činnosti územie predmestia v susedstve dolného cintorína. Ohradilo ho vpredu vypálenými drevenými latami vyzerajúcimi ako kopije.Obloky na strážnych domoch boli zapchaté, alebo zamurované a ponechané v nich iba primerané otvory pre hlavne kanónov. Takéto diery bolo vidieť aj na múre cintorína. Pred ohradou vykopali dva rady hlbokých priekop, aké sa robia na skladovanie obilia, alebo lapanie vlkov a vo všetkých rohoch umiestnili kanóny. Takéto územie sa po rusky nazýva kreposť, čiže po našom pevnosť. Slúžilo výlučne vojakom, ktorí ju strážili a poslúžili samozrejme aj tým, ktorích potrestali väzením. Majitelia tunajších domov ich na rozkaz senátu museli opustiť do 48 hodín.
KOMISÁR PÉCHY
Odteraz budeme citovať už iba kroniku dokrota Jána Platha, pretože Tutkóo sa viac téme maďarskej revolúcie nevenoval. Plath pomerne dokladne popísal aj dobu počas ruskej okupácie mesta. Ako sme už pri ňom navyknutí, vložil do svojho popisu aj emócie: Behom mesiaca júla sa k nešťastiu mesta pridalo naviac veľké množstvo privezených vojakov ranených, chorých, okyptených a podobne. Ich príchodom do mesta zavítala cholera. Okrem konviktu založeného pani Balassovou premenili viaceré súkromné domy na nemocnice, čím dostali aj miestni lekári príležitosť zaslúžiť sa o postihnutých. Za svoje vynikajúce pôsobenie boli dvaja z lekárov župnou vrchnosťou dekorovaní Stanislavovým krížom. Napriek všetkej snahe a horlivosti týchto mužov zahynulo tri až štyritisíc Rusov. Ich mŕtve telá kládli do štvorcových šácht a zasypávali nehaseným vápnom. Mnohí z nebožtíkov boli presvedčení, že sa v týchto hroboch dočkajú zmŕtvychvstania v Rusku.
Pri takomto ohromnom sústredení ľudí, koní, kočov a vozov, prichádzajúcich, i len prechádzajúcich, sa stred mesta pri kaplnke svätého Michala pokryl do značnej výšky výkalmi a trusom, až bol problém čistiť ho. Do obehu sa dostalo veľa zlatých a strieborných peňazí, ale aj ruských bankových poukážok, takže sa niečie pokladne slušne naplnili. Pozrime sa však na civilnú správu počas ruskej vojenskej prítomnosti. Kráľovským dvorom bol vymenovaný za cisársko kráľovského hlavného župana František Ziči a za miestneho komisára v Košiciach znamenitý šarišský podžupan a kedysi hlavný župan v Záhrebe pán Imrich Péči. Tento komisár prevzal moc hneď v nasledujúci deň po príchode Rusov.
Dňa 25. júna nariadil komisár z rozkazu Paskieviča Erivanského spísať zbrane všetkého druhu pod trestom korbáčovania za nedodržanie nariadenia. O dva dni už urgoval používanie novovydaných bankových poukážok, takzvaných Windischgrätziánok v hodnotách 5, 10, 100 a 1000 florénov /to, čomu Maďari hovoria forint, sa v nemčine hovorí florén/ Už predtým však bol na celom území kráľovstva vyhlásený výnimočný stav a najvyššou štátnou mocou bol poverený barón Július Haynau.
Dňa 1. júla začali fungovať vojenské súdy, ktoré mali posudzovať obvinenia z urážky Jeho Veličenstva a vlastizrady. Prednostami vojenského súdu v Košiciach sa stali plukovník jazdy Zwick a podplukovník barón Zedlicz. Keďže neboli poruke všetci skutoční previnilci, boli podľa obecných zásad stanného práva vyšetrovaní súdom ústne i písomne aj nevinní. Nedožili sa pokoja skôr, kým po vyšetrení niektorých záležitostí nedostali takzvané svedectvo purifikácie, to jest, že boli preverení a očistení, čím sa konečne zbavili ďalších vyšetrovačiek.
PROKLAMÁCIA
Napriek okupácii pretrvávala medzi maďarsky cítiacim obyvateľstvom mesta zúfalá nádej, že situácia sa ešte zmení, čo sprevádzali primerane ladené nádejné, zväčša úplne vymyslené a nepravdivé správy a divoká šepkanda. Nová moc teda musela zasiahnúť: Dňa 8. júla nasadil pán Imrich Péchy podrezanému jazyku ostrú uzdu, aby zamedzil šíreniu falošných správ o nových nepokojoch a udalostiach. Zároveň rázne zakázal používanie rôznych vonkajších znakov priečiacich sa povinnej oddanosti, napríklad Kossuthovských klobúkov, pier, kytičiek, širokých spôn. Dňa 21. júla bola vydaná nemenej hrozná proklamácia "Ku košickým obyvateľom Kassa Lakóihoz" v tomto znení:
Menom Jeho Jasnosti Varšavského kniežaťa, grófa Paskieviča Erivanského, tiež poľného maršala a najvyššieho veliteľa spojeneckých vojsk ruského samoderžavia, dáva sa košickým obyvateľom na vedomie, že vzhľadom na strategické presuny nariadené Jeho Jasnosťou musí odísť väčšina košickej posádky. Ostávajúci chorí a tiež ruské a rakúske zásoby potravín sa zverujú do ochrany a starostlivosti obyvateľstva tak, že pre bezpečnosť spomenutého sú povinní dať záruku, pretože v opačnom prípade, keby boli postihnutí chorí, alebo sa niečo zobralo zo zásob, jedno či obyvateľmi, alebo povstalcami, bude mesto Košice vyhlásené za "voľné", čiže vydané vojsku napospas. V Košiciach 21. júla vydal Imrich Péchy, cisársko kráľovský komisár.
Tu si doktor Plath neodpustil poznámku: A teraz si kladiem otázku: Čo by sa stalo, ak by sa niekto z povstalcov opovážil siahnúť na potraviny? Akým spôsobom by sa mohol brániť občan, ktorému odobrali všetky zbrane? Takýto prípad dokonca mestu hrozil, lež Prst Boží ho od nás odvrátil. Plathovi sa podarilo v tomto momente ilustrovať vratkosť novej moci a s prepáčením "priposratosť" jej predstaviteľov: Keď sa totiž rozchýrila správa, že povstalci z Dolniakov sa prebili a ponáhľajú sa smerom na Košice, napadlo pána komisára Péchyho, že by bolo lepšie, aby sa nenápadne vzdal svojho úradu. Okrem jediného ho nasledoval celý senát. A teraz mi priateľko povedz: Kto by si v prípade útoku dával tú námahu a robil opatrenia na ochranu potravín?
BEZ NÁHRADY ŠKODY
Pred odchodom pán komisár Péchy suspendoval a pozbavil platov všetkých profesorov Právnickej Akadémie a v noci dal zaistiť a neskôr odviezť do Krakova týchto občanov: lekárnika Aleya, pivovarníka a sládka Bayera, evanjelíckeho kantora Brecza, kováčskeho majstra Engelmanna, kazateľa reformovanej cirkvi Ferenczyho, výrobcu mydla Gerstera, kníhkupca Hagena, majstra Kleina a majstra Koczányiho, lekárnika Malétera, krajčíra Nádaského, sklára Pausza, majstra Podhorského, učiteľa normálky Polláka, akademického maliara Rotha, výrobcu mydla Szirovyho, advokáta Telekyho, senátora Tomka, senátora Warjona, zámočníckeho majstra Turnusza a kolesára Winklera. Celkom 22 osôb.
Obvinení boli ako ľudia voľnej papule a nedisciplinovaného jazyka. Neviem o ničom inom, z čoho by ich mohli obviniť. Pre ich rodiny to bola smutná noc a v nasledujúci deň žiadali u pána komisára prosbami a kvílením pomoc a zmilovanie. Bola to nevďačná úloha aj pre mestského kapitána Samuela Töröka, ktorý musel na najvyšší rozkaz splniť túto úradnú povinnosť, nemôžúc sa jej vyhnúť. Po krátkom čase boli z Krakova všetci prepustení a už viacej ich na vyšetrovanie nepredvolali.
Ale aj uvravené a klebetné ženy boli citované ku komisárovi a ten im nariadil mlčanie, napríklad manželke lekára Horna, manželke mestského úradníka Polinszkého a dcéram mestského chirurga Lukachicha. Viacerí členovia mestského senátu boli zbavení funkcie, napríklad Szászy, Tomka a Varjon. Dozvedel sa tiež, že na veži evanjelíckeho kostola je trojfarebná zástava, a tak ju dal sňať a kazateľov podrobil vyšetrovaniu.
Osamel ako živá socha - tragický pomník v púšti
ĎALŠIE OSUDY ĽUDOVÍTA KOSSUTHA
Z predchádzajúceho dielu tohto seriálu už vieme, že vodca maďarskej revolúcie, Ľudovít Kossuth abdikoval 11. augusta 1849 zo svojich funkcií a vydal sa do exilu. Zostávala mu jediná možnosť, kadiaľ ešte mohol uniknúť Osmanská ríša. Kossuth a hŕstka jeho verných sa vydala smerom na uhorsko srbsko rumunské pomedzie. Tesne pred prechodom hraníc, v meste Oršova /dnes je to v Rumunsku, vtedy to však bolo ešte Uhorsko/ zakopali štátny poklad a korunovačné klenoty. Potom sa preplavili cez Dunaj. Bolo to 17. augusta. Turecké stráže ho samozrejme zadržali a uväznili v meste Vidin /dnes v Bulharsku/ a časom ho premiestnili do pevnosti Šumen. Ani tam však nepobudol dlho, pretože ho nakoniec trvalo internovali v maloázijskom meste Kutahya, čo je asi dvesto kilometrov juhovýchodne od Istambulu. Na základe intervencií Francúzska a USA ho však v septembri roku 1851 prepustili a Kossuth využil túto možnosť na to, aby odišiel do USA.
Doma, teda v habsburskej monarchii, ho medzitým odsúdili v neprítomnosti na smrť. Jeho meno bolo v Pešti 22. septembra 1851 katom exemplárne priklincované na verejný pranier. V Amerike žal Kossuth spoločenské úspechy, chodil po plesoch a vyzbieral veľkú sumu peňazí na podporu maďarského oslobodenia lenže dlho tam nevydržal. Chcel byť v Európe, čo najbližšie pri svojej vlasti. V roku 1852 sa usadil v Anglicku, nadviazal korešpondenčný kontakt s európskymi revolucionármi a keď v roku 1859 vypukla vojna medzi Rakúsko a Sardínskym kráľovstvom, presídlil na Sardíniu, aby sa odtiaľ pokúsil vyvolať revolúciu v Uhorsku. Vojna sa však rýchle skončila a revolúcia v Uhorsku nekonala. A tak sa Kossuth vrátil do Anglicka. V roku 1867, v rámci rakúsko uhorského vyrovnania, bol amnestovaný a povolili mu návrat domov, no on amnestiu nevyužil, naopak, odmietal samotné vyrovnanie, ako zradu spáchanú na vlasti. Svojim ctiteľom, ktorý ho prehovárali k návratu, odpovedal: "Už som len živou sochou, tragickým pomníkom postaveným na púšti".
Od sedemdesiatych rokov presídlil do severotalianskeho Turína. Sledoval odtiaľ dianie v Uhorsku, korešpondoval so svojimi stúpencali, neustále sa snažil zorganizovať odboj proti Habsburgovcom. V roku 1880 začal uverejňovať svoje pamäti. Doma ho však postupne začali považovať za zatrpknutého čudáka, aj keď navždy zostal veľkým hrdinom Maďarov. V Turíne nakoniec 20. marca 1894 vo vysokom veku /dožil sa 92 rokov/ zomrel a bol tu veľmi okázalo pochovaný. Jeho syn František /1841 1914/, pôvodne dopravný inžinier, sa po jeho smrti vrátil do Uhorska, žil v Pešti a angažoval sa ako politik. Zvolili ho do parlamentu a časom sa stal aj ministrom obchodu.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Nabudúce seriál ukončíme témou "Rusi opúšťajú Uhorsko"
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
