Korzár logo Korzár Košice
Nedeľa, 17. február, 2019 | Meniny má Miloslava
Nájdete nás na webe

Košická hokejová legenda Bedřich Brunclík oslávi tohto roku jubileum - už štyridsať rokov pôsobí v tomto meste

"Moje srdce je zošívané, od chvíle, keď som sem prišiel, delím ho medzi Slaviu a Košice""Bééééďo Brunclík! Bééééďo Brunclík!" Plechový zimák sa

"Moje srdce je zošívané, od chvíle, keď som sem prišiel, delím ho medzi Slaviu a Košice"

"Bééééďo Brunclík! Bééééďo Brunclík!" Plechový zimák sa otriasa v základoch a spevavým chorálom oslavuje strelca košického gólu. Bol to klasický hokejový elegán šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia, miláčik fanúšikov pre svoj herný štýl. Nevynikal síce rýchlosťou pohybu, zato hokejové myšlienky rozdával medzi svoje krídla rýchlosťou blesku, zabával tribúny zriedkavou kreativitou (vtedy ten termín ešte nepatril do športového slovníka) v tretine súpera, mal vrodený cit pre prihrávku, ale aj koncovku. Sám nastrieľal v celoštátnej lige vyše dvesto gólov, zopár ich pridal aj v drese s levíčaťom či nápisom ´ČSSR´ na prsiach. V klube nosil sedmičku na chrbte a niekoľko sezón aj kapitánske ´céčko´ na hrudi. Patrilo by sa, aby tá sedmička niekedy v budúcnosti visela pod stropom novej arény. Bedřich Brunclík rozhodne patrí medzi košické hokejové legendy.

Prečo práve teraz oprašujeme históriu, oživujeme spomienky u tých skôr narodených a predstavujeme ho mladším? Čochvíľa totiž uplynie štyridsať rokov od chvíle, keď rodený Pražák prišiel do Košíc, prvý raz nastúpil za vtedajšiu Duklu, ďalších štrnásť sezón hrával za VSŽ a košickým hokejovým farbám zostal verný dodnes.

"Do svojich devätnátich rokov som nikdy na Slovensku nebol. Do Košíc som narukoval ako záklaďák pod rozkazom ministra národnej obrany. Na jihlavskú Duklu som ešte nemal meno. Mal som síce na výber, lebo Pražania ma tlačili do Litoměříc, ale bola to len druhá liga. Túžba po najvyššej federálnej súťaži však bola väčšia, preto som sa rozhodol pre Košice. Tie hrali prvú sezónu v najvyššej súťaži a zachránili sa v nej po skvelom závere. Bolo to jediné mužstvo, ktoré prvú ligu nikdy neopustilo a ja som hrdý na to, že som zaň hrával nepretržite šestnásť sezón a ďalšie štyri, náväzne, som v ňom robil trénera. Určite už taký hokejista, toľké roky verný klubovým farbám, nikdy nebude," s istotou tvrdí populárny Beďo.

Pravda, prvé ´kanadky´ dostal od rodičov v Prahe a malé čierne čudo začal po ľade palicou naháňať za tamojšiu Slaviu. "Videl sa vo mne brat môjho otca, ktorý bol bezdetný a tlačil ma k športu. Ani veľmi nemusel, lebo šport som mal veľmi rád. S hokejom som začal v ôsmich-deviatich rokoch a za Slaviu som hrával aj futbal. Slavistom sa vraví, že sú zošívaní. Aj moje srdce je zošívané, ´Slavistom´ som dodnes telom i dušou. Aj keď to srdce, od chvíle, keď som sem prišiel, delím medzi Slaviu a Košice."

Pražáci sa mu dodnes čudujú, že tu zostal. "Vedeli, že šport je pre mňa všetkým, vtedy sa ma stále pýtali ako tu môžem zostať? Ja im na to - veď Košice sú najšportovejšie mesto v Československu, majú tu hokejovú ligu, dve mužstvá hrávajú prvú futbalovú ligu, je tu výborný basketbal, vodné pólo, box, hádzaná, či to nie je na dvestotisícové mesto dosť?"

O dva roky skôr tu "narukoval" gólman Jiří Holeček. "Vravel, že pre nás, s Ivanom Stehlíkom, pripravuje pôdu," pôsobilo v košickej Dukle viacero českých hráčov. Klub vznikol za silnej pomoci federácie a vôbec tu nevládlo nejaké nacionálne prostredie. "Naopak, boli to krásne roky. Kadetka na Komenského ulici bola pre nás akýsi vojenský hotel, celé dni i noci sme trávili spolu, vytvorila sa vynikajúca partia. Dnes je to celkom iné."

Mladému kaprálovi (desiatnikovi) ubehli tie dva roky ako voda, vojenská Dukla sa transformovala do civilnej jednoty a bolo na ňom ako sa rozhodne. "Rád som podpísal VSŽ, pretože som podľahol vzťahu so svojou priateľkou. Môj spoluhráč Kameš sa zoznámil s peknou blondínkou, tá mala za kamarátku tiež peknú blondínku a dve blondínky na jedného vojaka boli veľa. On si vzal Zuzku, ja Milušku a môžem povedať, že dodnes s ňou žijem v šťastnom manželstve," zapustil mladý Pražák korene definitívne v Košiciach. "Miluška fandila hokeju, až kým sa nestala mojou ženou. Dovtedy chodievala na každý zápas, no potom prestala. Neviem prečo. Vraj na to nemá nervy..."

Aby sa o muža stále strachovala. V ére košickej Dukly sa hrávalo ešte bez prilieb a brankári si chránili tvár maskami, ktoré dnes vzbudzujú úsmev. "Mali ich prilepené na tvár, takže každá strela fajne bolela. Hráčov nechránilo nič, takže hlava bola stále na muške, vždy bolo treba niekoho šiť. No aj keď prišli prilby do módy, hlava bola síce krytá, ale tvár nie. Tak som aj prišiel o predné zuby, od dvadsiatich rokov mám štátne. Bol to taký pretiahnutý backhand, pamiatka na Rusov, na obrancu Ragulina," ukazuje Beďo ešte aj dnes viditeľnú jazvu nad hornou perou. "Prilby nám spočiatku vadili a nosili sme ich s odporom, ale pomaly sme si zvykli a bez nich už nevydali ani ´ránu´. Bola to väčšinou švédska značka Jofa alebo Spaps, kanady zas boli kanadské, Tackaberry, a nože CCM," po materiálnej stránke bolo košické mužstvo vždy vybavené na profesionálnej úrovni.

Inak, statnému strednému útočníkovi sa zranenia radšej zďaleka vyhýbali. "Už od detstva som bol dobre živený, takže som bol voči nim odolný. V športovej forme som meral asi stoosemdesiatpäť centimetrov a vážil okolo deväťdesiat kíl, vedel som čosi rozdať, ale aj prijať. Nikdy som to však nerobil zákerne," nebolo za jeho čias na česko-slovenskom ľade toľko brutality a nevraživosti ako dnes. Aj keď v každom mužstve sa našiel "típek" s ktorým bolo neradno skočiť si do vlasov. "Nebál som sa nikoho, ale keď šiel proti mne taký Franta Panchártek z Pardubíc alebo Slovanista Milan Kužela, musel som sa mať na pozore. Ich zákroky boli na hranici pravidiel. Od jedného z nich som zlízol taký krosček, že si tréner Ferenc myslel, že je už po mne."

Bedřich Brunclík sa najlepšie cítil na ľade košickej ´stodoly´, ale obľúbené mal aj ´zimáky´ na opačnom konci republiky. "Napríklad v Plzni. Tam som chodieval veľmi rád, pretože tam bolo najhumornejšie publikum v celej republike. Vždy vymysleli nejaký srandovný pokrik. Napríklad na nášho deda Závěšického. Od svojich dvadsiatich rokov bol plešatý, chlpy mal všade, po celom tele, len na hlave ani vlas. Vo Švajčiarsku ho volali ´Čeko Beatles´, kým nenosil prilbu. Keď dal Plzeňákom gól, začali skandovať: Ty plešatej Janku, vstřelil si nám branku! Alebo na Karla Metelku: Metelka, třese se ti prdelka! V Plzni sa mi vždy páčilo. Alebo vo Vítkoviciach. Tam zvykli kričať: Bijte Slováky! My im na to, že nie sme Slováci, ale Maďaři a hneď bola mela s divákmi. V autobuse sme sa z toho potom smiali."

Zvlášť na Sparte bývalo Košičanom horúco. Ale mužstvo s veľkým "S" na prsiach nesedelo viacerím. "Pretože hralo silový, netypický český hokej. S nimi bola vždy riadna mastenica. Ten štýl priniesol asi tréner Bukač, ktorý často chodil do Kanady. Ale jeho som si ako trénera veľmi vážil, keď som sa s ním bližšie v Košiciach zoznámil. Hokeju rozumel, bol na výške vedomostne, odborne, i po ľudskej stránke. Obdivoval som i pána Kostku, ale aj ďalších trénerov, Neveselého, Pittnera či docenta Horského."

Napriek tomu, že dres národného mužstva mu ani jeden z nich nedal zadarmo. "Vždy vraveli, že nemám k sebe spoluhráčov, lebo do reprezentácie väčšinou vyberali zohraté dvojice či celé útoky." Je to paradox, ale Bedřich Brunclík na vlastnej koži pocítil, že do Prahy je z Košíc vždy ďaleko. Aj pre Pražáka, keď hrá v inom tíme. "Protihráči si ma vždy doberali, kedy konečne vypadneme, aby tu už nemuseli cestovať."

Československo reprezentoval 37-krát a v roku 1971 si zahral na majstrovstvách sveta vo švajčiarskych mestách Ženeve a Berne. O rok na to, počas najslávnejšieho šampionátu na domácom ľade, sa mu ´flek´ v tíme majstrov sveta neušiel. "Vari hodinu pred začiatkom majstrovstiev sveta v Prahe mi oznámili, že som vypadol z nominácie. Ale poviem úprimne, že ma to nemrzelo, lebo o titul bojovali skvelí hráči. Napríklad Ivan Hlinka bol vtedy len desiatym útočníkom, aj Venca Nedomanský musel nastupovať na krídle pri Holíkovcoch. Centrov sme mali vynikajúcich."

Pár týždňov predtým už balil kufre na olympiádu v Sappore. Vo vrcholnej forme. "Bol som už definitívne v nominácii, ale čo čert nechcel, tesne pred odchodom som si v zápästí zlomil záprstnú kostičku a olympiáda bola fuč. Ale aj na ten jediný šampionát, kde som sa dostal, mám krásne spomienky. Bol to zvláštny turnaj, veľmi zle sme ho začali (nečakanou prehrou 1:5 s USA - pozn. red.) a veľmi dobre sme ho skončili (tiulom majstrov Európy a striebrom z majstrovstiev sveta). Na Ruzyni nás vítali davy divákov, v Košiciach tiež. Akoby sme boli majstri sveta. Besied na školách nebolo konca kraja. S Jirkom Holečkom sme prišli do Margecian, kde sa nás potom pýtali, čo by sme si dali k obedu. Na čo vraj máme chuť. Tak som zašpásoval, že na ´čápa s mákem´. Keďže nik nerozumel, čo vlastne chceme, Jirko sa chopil tlmočenia. A doplietol ich ešte viac - vraj bociana s čápem..."

Na Beďa spomína každý z bývalých spoluhráčov ako na veľkého dobráka. Bola s ním radosť hrať v jednom útoku. "Pretože ku mne nepatril egoizmus. Vždy som mal väčšiu radosť z toho, keď som mohol pripraviť šancu spoluhráčovi, ako z vlastného gólu. Je pravda, že rýchlosť nebola moja najsilnejšia stránka, ale stredný útočník má byť na to, aby tmelil celú päťku a moja myšlienka mala naozaj na hráčov vplyv."

Doslova naslepo si rozumel s legendárnym košickým Jánošíkom, Františkom Smerčiakom. Jeho príklep po ľade na brankárovu pravú ruku bol nenapodobiteľný. "Chlapcom, ktorých teraz trénujem, vždy vravím, že Lipták bol len jeden, Fero Smerčiak, ale toho už nepoznajú, tak nech sa učia od ďalšieho, podobne vie strieľať aj Ďuro Kledrowetz. Jánošík bol vždy správny chlap, úprimný, kamarátsky, na ľade aj v súkromí. Po skončení kariéry sa vrátil na Liptov. V tom čase na druhom, ľavom krídle hrával Jano Hegyi. Škoda, že po žltačke musel s hokejom skončiť. Ale rád som hrával aj s mužom umeleckého mena, Karlom Čapkom, z Třebíča, ba jeden čas bol vo VSŽ aj útok B-B-B, Brtáň - Brunclík - Bačo," vystriedalo sa pri ňom za tých šestnásť prvoligových sezón mnoho krídel.

Keď sa ho pýtame na počet zápasov a gólov za klub, ktorému bol tak dlho verný, nezaváha ani sekundu. "Päťstoosemdesiatsedem zápasov a dvestotridsaťsedem gólov. Nie je dôvod neveriť tým encyklopédiám." Pridáva tridsaťsedem reprezentačných zápasov, len góly mu už z hlavy vypadli. "Mohlo ich byť okolo desať..." Iba tu sedmička chýba. Jeho šťastné číslo. Celú kariéru ho nosil na chrbte. "Vždy sa objaví v mojom živote. Aj byt som dostal na siedmom poschodí. A viete, že šiesteho siedmy (1946) sa narodili traja slávni ľudia - George Bush, Sylvester Stallone a...Bedřich Brunclík," smeje sa nad zhodou okolností čo ho s nimi spája.

Aj dnes, takmer každý deň, nájdete košickú hokejovú legendu na zimnom štadióne. Venuje sa žiakom. Vôbec mu nevadí, že "len" žiakom. "Azda preto, že mám vnuka v ich veku. Robí mi to radosť. Snažím sa im dať aspoň niečo z toho, čo som pochytil v hokejovom svete. Poteší ma, keď za mnou prídu a povedia: pán tréner, otec (či dedo) mi o vás rozprával." O časoch, keď stará, ošumelá stodola praskala vo švíkoch, keď sa v nej hral hokej. Bedřich Brunclík by si veľmi prial, aby sa niekedy vrátili. "Aj tí priaznivci, čo nám vtedy fandili. Keď bol štadión vypredaný a lístky sa na čierno predávali. Bodaj by opäť prišli časy, keď sa s nimi bude kšeftovať, aj na novom štadióne..."

Bohuš MATIA

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu
  2. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku
  3. Šanca pre mladé talenty z oblasti umenia, vedy či športu
  4. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online
  5. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime
  6. Stotisíc ľudí rozhodlo: Nadácia banky rozdelí štvrť milióna eur
  7. Slovensko má historicky najvyšší počet ľudí bankujúcich online
  8. ZSE ako jediné prináša Virtuálnu batériu pre fotovoltiku
  9. First moment: Španielske pobrežie patrí medzi najpredávanejšie
  10. Je lepšie menučko, alebo domáca strava? Týždeň sme varili doma
  1. Podnikanie a významné ukazovatele v roku 2019
  2. Smartfóny Samsung Galaxy S priniesli množstvo inovácií
  3. eKasa prichádza na Slovensko
  4. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu
  5. 4 úkony, ktoré treba absolvovať po založení s.r.o.
  6. Konferencia - EU support for research
  7. A dynamic year in the industrial and logistics sector
  8. Hotovosť je na ústupe. Karty akceptujú aj v kostole či na ulici
  9. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku
  10. Zápis do Registra partnerov vo verejnom sektore
  1. Na dôchodok si možno sporíte zle. Šesť zásad správneho šetrenia 19 132
  2. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku 12 406
  3. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu 9 213
  4. Je lepšie menučko, alebo domáca strava? Týždeň sme varili doma 8 321
  5. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime 6 085
  6. Hotovosť je na ústupe. Karty akceptujú aj v kostole či na ulici 4 933
  7. First moment: Španielske pobrežie patrí medzi najpredávanejšie 4 609
  8. Esin Group: Líder Iniciatívy poľnohospodárov vydiera 4 184
  9. Zbrojársky líder z Považia pomáha ľuďom 4 038
  10. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online 3 863

Neprehliadnite tiež

V Malej farme zachraňuje zvieratá. Bojuje s nedostatkom a nezáujmom ľudí

Danka Arvaiová: Dobrovoľníctvo musí byť robené zo srdca.

Malá farma má stále nedostatok dobrovoľníkov.
Pohľad Lenky Hanikovej

Ako sa dostať vlakom z východu do Brna a prežiť

Atmosféra vo vlakoch sa mi zdá milo bojovná a možno to z nás robí silnejšie osobnosti.

Mimoriadny vlak za Mikulášom čakal na deti na humenskej stanici.

V Krompachoch sa vykoľajil nákladný vlak, trať je neprejazdná

Cestujúcich prevážajú autobusmi, vlaky meškajú. Opravovať budú celú noc.

Vykoľajený vlak.

Na dobrovoľníctvo nepotrebujete certifikáty, len chuť niečo zmeniť

Martin Ištvan: Práce mám dosť, ale dobrovoľníctvo je moja psychohygiena.

Ošarpaný výmenník dostal nový vzhľad vďaka Dobrovoľníckemu centru Košíc a šikovným dobrovoľníkom.

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Kedy tu mávate leto? Vlani bolo v stredu

Reportáž z najchladnejšieho miesta na Slovensku.

Píše Emil Višňovský

Dankova kauza ukázala, že naši politici si nevážia vzdelanie

Stačí im ničím nekrytý papier.

Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop