Rakovinu sú odhodlané poraziť, majú predsa plné hlavy plánov

Po roku si dnes opäť pripomíname Deň narcisov. Je zasvätený boju proti rakovine - najzhubnejšej chorobe ľudstva. Pripomíname si tých, ktorým rakovina vzala život a prejavujeme podporu tým, ktorí s ňou práve bojujú. Aj deťom z Detskej onkológie vo FNLP na Tr. SNP v Košiciach, ktoré s podporou rodičov, lekárov a sestier čelia tejto hrozbe.

Sme v jednej z izieb onkologického oddelenia. Na posteli sedí Alenka Čonková, vedľa na stoličke jej mama Vlasta Holubová. Na obrazovke farebného televízora beží kreslená rozprávka "Ježíšovo podobenství." Matka s dcérou pochádzajú od Popradu, z Lučivnej, a ich cesta do špičkovo vybaveného centra bola krátka a rýchla... "Alenka raz povedala svojej učiteľke, že ju bolí pod pazuchou," spomína mama. "Ja som o ničom nevedela. Až na rodičovskom sa ma pani učiteľka opýtala, že či s ňou chodím k lekárovi. Alenke mi to doma ukázala. Mala tam také uzlinky. Tesne po novom roku sme šli k lekárke v Lučivnej, a tá nás poslala do Popradu na vyšetrenie. Už zostala v nemocnici..."

Mladá pacientka má 14 rokov, na otázky sa vždy iba pousmeje, pokýve hlavou. Po prvýkrát ju hospitalizovali na detskej onkológii v Košiciach 14. februára. Práve berie chemoterapiu, holú hlavu jej "skrýva" šatka. Takmer nič nehovorí. Mama prezradí, že z liekov, ktoré infúziou kvapkajú do Alenkinej žily, je dcére strašne zle. "Vždy vracia, je slabá, viacej leží, ako chodí..." hovorí jednoduchá rómska žena. "Pani primárka nám povedala, že sa to dá vyliečiť. Vysvetlila nám, aké sú tuná pravidlá. Kedy budeme chodiť. Termíny musíme dodržiavať." Dcéra dostala nádej. Počas "termínu" matka cestuje s dcérou do Košíc a celé dva dni je s ňou. Na izbe sú dve postele, môže sa Alenke venovať vo dne v noci.

V rodine Holubovcov už rakovina vraždila. "Moja mama mala nádor. Hrubé črevo. Keď jej to zistili, už žila len tri mesiace. Mala 60 rokov, sťažovala sa na žalúdok. Operovali ju, no nepomohlo to," spomína Alenkina mama a oči sa jej zarosia. Rakovina je bezohľadný démon, ktorý zbožňuje ľudské mäso. A v dnešných časoch, kedy lekári dokážu niekedy zázraky, ho živí nevedomosť. Táto Rómka s niekoľkými rokmi prvej ľudovej je frapantným príkladom. Ak by jej matka došla k lekárovi včas, mohla ešte žiť. Dcéra to, našťastie, stihla...

Lekári jej zakázali spievať

Janka má sladkých šestnásť, "rozrobené" konzervatórium. Chce byť speváčka, veď hlavne preto študuje. Milá slečna je najviac nešťastná z toho, že nemôže cvičiť. O speve nechcú teraz lekári ani počuť. "Povedali mi, že ak si budem namáhať hlasivky, liečba mi nemusí zabrať. Kvôli tomu som musela prerušiť štúdium, lebo môj hlavný predmet je spev." Pre cieľavedomú mladú slečnu je táto etapa života nutným zlom, onedlho sa skončí. "Teraz absolvujem posledný cyklus chemoterapie, potom pôjdem o mesiac na vyšetrenie do Bratislavy. Ak bude všetko v poriadku, liečbu ukončím. A od budúceho roka by som mohla normálne nastúpiť do školy."

Bavíme sa s Jankou o opere, ktorú zbožňuje. Je odhodlaná s chorobou bojovať. Verí, že s pomocou lekárov a podporou svojich rodičov zákerného protivníka zdolá. Aj primárka nám neskôr potvrdí, že Janka nad zhubným ochorením zvíťazí. Psychika je pri liečbe rakoviny tiež veľmi dôležitá. "Bez spevu by som nevedela žiť. Keď vnímam vrcholné operné diela a svetoznáme speváčky, behajú mi po tele zimimriavky. Ja sama mám zatiaľ len dievčenský mezosoprán, ale určite to budeme s pánom profesorom ťahať postupne do výšky..." so zanietením načrtáva svoje plány. Má všetky predpoklady na to, aby sa jej ich podarilo uskutočniť. Chorobu lekári zachytili včas, to je určujúce. Moderné liečebné postupy súčasnosti sú v drvivej väčšine prípadov úspešné. Rakovina s modernou, špičkovou medicínou jasne prehráva na body. Lež úplne ju človek zatiaľ neporazil...

Janka sa skôr či neskôr vráti k milovanému "remeslu". "To je môj sen - cestovať po svete, spievať a robiť ľuďom radosť. Toto obdobie nie je ľahké, no verím, že ho prekonám. Ocko a mamka ma veľmi podporujú, chodia často za mnou..." A potom sa rozhovorí o desaťročnom bráškovi, ktorý je teraz strašne tvrdohlavý. Hrá na husle, no často sa mu veľmi nechce, hoci má talent. "Asi na neho prichádza puberta. Nejako skoro," rozchichoce sa Janka.

Lekárom trvalo dosť dlho, kým zistili, čo jej skutočne je. "Najprv som ležala vyše dva týždne na infekčnom. Prijali ma s obojstranným zápalom pľúc, ale to nemalo s mojou chorobou nič spoločné. Potom ma presunuli na interné, lebo nevedeli zistiť, čo mi vlastne je. Na internom mi v priebehu troch dní zistili, že mám Hodgkinovu chorobu." Tento typ rakoviny sa vo veľkej väčšine prípadov vyskytuje v lymfatických uzlinách krčnej oblasti. Práve preto Janke lekári kategoricky zakázali namáhať si hlasivky. Až 90 percent pacientov s Hodgkinovou chorobou lekári zachránia.

"Práve teraz som dobrala chemoterapiu. Keď som ju dostala prvýkrát, bolo mi hrozne zle," ukazuje Janka na prázdnu fľašu na stojane. "Päť dní som tu, dva dni som doma a jeden deň prídem na ambulanciu. Nasleduje dvojtýždňová pauza. Cyklus sa opakuje od prvého dňa začiatku liečby každých 21 dní. Rodičia za mnou denne chodia, vždy mi je s nimi veselo. Žartujeme, smejeme sa, sme všetci v pohode. Celá rodina sa ku mne chová tak, ako predtým. Žiadne ľutovačky. Ak dorazí aj bráško, máme tu pravú estrádu. On je teraz najmúdrejší na svete a ja som pre neho hlúpa! Ale keď mi bolo fakt zle, mama tu so mnou bývala celú noc."

Prvé dva dni má mladá pacientka dve fľaše, každá natečie do žily v priebehu hodiny. Každý pacient na tomto oddelení má obrovské šťastie, ak sa ho onkológovia ujmú rýchlo. V prípade, že zhubný proces prebieha dlho, výsledok liečby môže byť na vážkach. "Nikdy by som nepredpokladala, že tu niekedy budem. O detskej onkológii som počula iba z televízie. Je tu všetko perfektné, to sa nedá ani porovnať napríklad s interným oddelením. Tam to vyzeralo ako vo väzení, nie v nemocnici," zvesela končí našu debatu Janka, a na našu poslednú otázku, akí sú na onkológii doktori, odvetí. "Kedy ako. Občas tiež nemajú náladu, ako každý človek."

Bude sa liečiť asi rok

Na vedľajšej posteli sedí 13-ročná Gabika. Na hlave má tiež šatku. Po našom príchode obe narýchlo odbehli pre prikrývky hlavy. Dámy predsa nesmú pobehovať "neupravené". Každá má svoju izbu, ale rady si popletkujú spolu. Gabika má na svojej izbe výrazne napísané: "Mám málo bielych krviniek. Použite, prosím, rúška..."

Pri liečbe rakoviny sa terapiou leukocity výrazne "preriedia", imunitný systém sa oslabí. Každá infekcia môže byť veľmi nebezpečná. "Najprv som bola na detskej neurológii, pretože mi hodili do hlavy basketbalku. Strašne ma bolela hlava. Vraj som mala niečo s krčnou chrbticou. Nosila som ten golier na spevnenie. Keď mi na neurológii zobrali krv, výsledky neboli dobré. Poslali ma na interné, kde zistili, čo mi je, vyšetrili ma aj na cétečku. Pani primárka Oravkinová to povedala mamke, a hneď ma dali na detskú onkológiu. To bolo pred troma mesiacmi."

Lekári mame oznámili, že jej dcéra má leukémiu. A tá zas Gabike nepríjemnú zvesť - je to nebezpečná choroba krvi. Onkológ nesmie veci zahmlievať, je povinný povedať celú pravdu. Aby pacient bral hrozbu vážne, aby striktne dodržiaval liečebný režim. "Budem sa liečiť asi tak rok," predpovedá Gabika. "Mamka chodí za mnou každý deň, občas aj v noci, keď sa necítim dobre. Robí zástupkyňu vedúceho v jednej veľkej firme. Vybrala si kvôli mne dovolenku, povedala mi, že asi tak na mesiac. Kým mi skončí cyklus. A ak bude treba, bude ku mne chodiť aj dlhšie." Leukémia je jedným z najzákernejších typov rakoviny. Predstavuje aj pre mladý organizmus, ktorý je odolnejší a rýchlejšie sa regeneruje, vážne nebezpečenstvo. Jej priebeh je prudký, neliečená leukémia môže viesť v priebehu niekoľkých týždňov k úmrtiu.

Gabriela sníva o kariére módnej návrhárky. Obrázky, ktoré nám ukazuje, svedčia o nespornom talente. "Možno si raz budem navrhovať šaty sama pre seba. Páči sa mi športová móda, tričko, rifle. Ale najprv sa potrebujem dostať na strednú. O ´výške´ zatiaľ nepremýšľam. Je to ďaleko. Hádam by sa mi páčilo módne návrhárstvo. Alebo byť zdravotná sestra, pomáhať ľuďom."

V srdci nosí osobný cintorín

Zázraky sa dejú. Pred rokom sa na košickej detskej onkológii liečila päťročná Dianka. Rozkošná rebeka mala akútnu leukémiu. "Zatiaľ som sa s tým nevyrovnala. Neviem, či sa to vôbec dá..." povedala nám pre rokom Diankina mama. A jej rozkošná dcérka myslela na opekané zemiačky, ktoré jej "dnes donesie ocko". Keď sa na malú slečnu opýtame dnes, pamätajú si ju všetci do jedného.

"Dianke sa nám podarilo pomôcť, má sa dobre." radostne zvestuje primárka MUDr. Irina Oravkinová.

Pri rakovine je rozhodujúcou veličinou čas. Ak sa už zákerné, zmutované bunky rozšíria po tele, je liečenie zložité. Inak je medicína schopná pomôcť aj v podobných prípadoch, ako je ten Diankin. Medzinárodný výskum zhubných nádorov detí dosiahol za posledných 25 rokov obrovský pokrok. "Kým pred dvadsiatimi rokmi traja zo štyroch ľudí, postihnutých rakovinou zomierali, teraz je pomer opačný. Troch zo štyroch pacientov zachránime. Pripomínam, že sú to celkové čísla. U mnohých typov rakoviny je liečba temer stopercentne úspešná," hovorí na záver našej návštevy primárka MUDr. Oravkinová. Vyžaruje z nej úžasná vnútorná sila, ako zo všetkých zamestnancov oddelenia. Slabé povahy tu nevydržia. Tu nie je čas na meditovanie o živote a smrti, je nutné konať. A rakovina vie bojovať vytrvalo a zúrivo, akoby sa nedokázala zmieriť. Stáročia nad človekom víťazila, teraz jasne prehráva. Hoci medicína ešte stále nevie, ako a prečo sa zo zdravej bunky stane zabijak, ktorý začne bujnieť a rozliezať sa po organizme.

"Keby som to vedela, už by som mala Nobelovu cenu za medicínu!" s úsmevom nám primárka odpovie na našu "filozofickú" otázku, čo zhubný proces spúšťa. Ale vyhliadky všetkých troch dievčat, ktoré sme videli, vidí optimisticky. "U Hodkinovho lymfómu zvykneme byť temer vždy úspešní. Môžu byť postihnuté napríklad iba uzliny na krku, alebo v hrudníku. Alenka má dobrú prognózu. Dostane druhý chemoterapeutický cyklus, a ak sa ukáže všetko v poriadku, bude chodiť iba na kontroly. V podobnej situácii je aj Janka, jej organizmus veľmi pekne reaguje na liečbu. Predpokladáme, že o dva, tri mesiace ju tiež prepustíme a bude sa liečiť ambulantne. A Gabika? Ona to bude mať trochu ťažšie. Ale aj v jej prípade je nádej na vyliečenie veľká," pokojne vraví MUDr. Oravkinová.

V jej pekne, s jemným vkusom zariadenej pracovni, sedíme možno hodinku. Azda päťkrát jej zazvoní mobil, ona sa vždy úsečne ospravedlní a vybavuje naliehavé pracovné veci. V jednej chvíli vrazí do dverí údržbár a ona mu jednou krátkou vetou vysvetlí, čo treba opraviť. Tykajú si, znie to úplne prirodzene. Tento tím drží spolu. "My sme so všetkými tými deckami dlhé mesiace, oni sa vám vryjú do pamäti. Každé jedno. Neraz si spomeniem na šesťročného chlapčeka, ktorého sme liečili štyri roky. Robili sme všetko, čo sa dalo, bohužiaľ, nestačilo to. Chlapček zomrel. Občas sa to stane. V srdci nosím taký malý osobný cintorín..." tíši hlas žena s úžasnou charizmou. No smutný tón vzápätí vystrieda optimistický: "Veda spravila úžasný pokrok. Keď som s onkológiou začínala, umieralo veľa detí. Ale situácia sa radikálne zlepšila. Pri niektorých nádoroch je úspešnosť liečby stopercentná."

A s úsmevom nás "vyhodí". Nemá proste čas...

Marián BETÍK

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári