Košice v rokoch meruôsmych Časť jedenásta: Záverečný kolaps
Do mesta vstúpila armáda, nemenej skvelá ako hrozná
Posledné týždne revolúcie sa zmenili z vojenského hľadiska na vyčerpávajúcu vzájomnú naháňačku maďarských, cisárskych a ruských vojsk. Prešov obsadil cisársky generál Vogl, Košice major revolučných vojsk Benický. Maďarské vojsko sa tu sústreďovalo k poslednému zúfalému odporu, ktorý sa očakával v najbližších dňoch. Do jeho čela sa postavil generál poľského pôvodu Henrik Dembinský a 1. mája 1848 vyrazil z Košíc smerom na Prešov. Maďarov bolo v tom čase niečo vyše desaťtisíc mužov a disponovali 34 kanónmi. Vogl sa so svojou armádou stiahol na Spiš, Dembinský obsadil Prešov, no postúpil s armádou až po Demjatu a tu očakával Rusov. Prísť mali od Dukly.
AKOBY JEDEN OVČINEC
Kroniku doktora Platha sme naposledy opustili v momente, keď sa rozhodlo o povinných bohoslužbách za šťastné ukončenie vojny. Tomu však v tej dobe mohol veriť už iba zaslepený človek. No tunajší kňazi museli konať tak, ako im pískali revoluční politici a ich vojenské panstvo. Plath uvádza: Táto modlitba bola pokľačiačky odriekaná v našej úctyhodnej katedrále diakonom slúžiacim sväté omše na najvyššom stupni oltára a tiež v iných kostoloch kňazom vysluhujúcim obrady v tej istej polohe tela. Čítali ju tak, aby ju bolo jasne počuť a rozumieť, pričom ju niektorí zo zhromaždeného národa spoluodriekali, no niekedy aj nikto. Preto ju rozmnožili tlačou a rozdávali.
A čo možno súdiť o texte tejto modlitby? Zrodila ho skľúčená a do zúfalstva privedená duša, ktorá, predvídajúc následky ruskej intervencie, sa vášnivo rozhodla domôcť sa Božej pomoci kvetnatou rečou, nedôverujúc už viac vlastným silám. Veľmi sa však previnila duchu modlitebnej knižky, ktorá má predkladať sťažnosť a prosiť o pomoc bez akéhokoľvek hnevu, nenávisti a neoprávnenej požadovačnosti, ako sa to u ľudí patrí.
Tým viac sa to patrí pred Vševedúcim Bohom, ktorý skúma srdcia a ľadvie modliacich, aby som mohol citovať zároveň so svätým Písmom: "Prosíte a nedostáva sa vám, pretože zle prosíte." Vyslovovať takéto prosby pred Božím trónom by mala odmietnúť už úcta k veľkej Božej vôli, ba aj sám pohľad na našu úctyhodnú katedrálu. Ach, ako nesmierne je nešťastný národ, ktorému štvanie demagógov pomúti rozum, pochytí ho zúrivosť a oduševnenie vybičované do fanatizmu mu priam opreteky poprekrúca každý správny úsudok. Veď sám, čítajúc toto, súď čitateľu. V zmysle bodu II. uvedeného rozkazu boli prednesené tiché a mierne kázne a nepočul som konkrétne o žiadnych protivenstvách v nich.
Dve z nich sa však oplatí pripomenúť. Prvá vyšla tlačou: Prevolanie k maďarskej nezávislosti na ďakovnej slávnosti konanej v Košiciach 28. apríla 1849. Predniesol Imrich Horváth, rímskokatolícky pomocný duchovný a maďarský kazateľ. Autor sa sám uviedol, takže ani ja nesmiem mlčať. Je pravda, že pán duchovný spolupracovník disponoval skvelou výrečnosťou, ktorou priam zázračne vnikne do duše a ovplyvní ju, ale to, čo zo svätej katedry vyriekol, by mal oľutovať, keďže sa to hodilo skôr pre dom najväčších demagógov. Hádam to aj oľutoval, keďže tlač, ktorú autorsky skorigoval, neobsahovala ani len náznak toho, čo skutočne predniesol. Druhú predniesol istý Madácsy a snažil sa v nej rýpať do panujúcej dynastie, na rozkaz komisára Imricha Péchyho musel však svoje slová z tej istej kazateľnice odvolať. Výsledok jeho rečníckeho umenia bol tak, ako on sám, úbohý. Nakoniec sa všetci v zmysle bodu III. dostavili na procesiu, takže na spoločnej modlitbe sa kresťania všetkých konfesií spolu s Židmi predviedli akoby jeden ovčinec.
PÁD KOŠÍC
Plath potom pokračuje: Všetko však márne! Zvnútra Ruska už pochodoval kolos 300 000 ozbrojencov, pričom ako na výsmech dal pán posádkový veliteľ major Madarassy tlačou na známosť, že Rusi boli 21. júna zatlačení. Podpísali to Madarassy a hlavný župan Komáromy. Ten istý Madarassy sa len nedávno predtým vyhrážal ťažkými trestami za reči o príchode Rusov. Mysle však neuchlácholil na dlho. Čo sa však v tom čase skutočne dialo ? Revolučné velenie už zmätkovalo a na poslednú chvíľu zmenilo veliteľa rmády, ktorý očakával Rusov pri Demjate. Dembinského nahradil 18. júna iný Poliak, generál Józef Vysocki. Kronikár Jozef Tutkó popisuje následnú vojenskú katastrofu slovami:
Sotva sa spomenutí generáli vystriedali vo svojich funkciách, vnikli do Uhorska cez Duklu dve ruské vojenské divízie pod vedením arcikniežaťa Konštantína a varšavského kniežaťa Paskeviča Erivanského. Maďarská armáda utáborená pri Demjate opustila pred touto obrovskou silou svoje pozície a ustúpila najprv do Prešova a potom náhlivo pokračovala v ústúpe do Košíc. Keďže však tento ústup nemohol byť dostatočne rýchly, pustil sa zadný voj maďarskej armády tvorený oddielom Bočkajových husárov do zdržiavacieho boja s predvojom ruskej armády. Bol však obkľúčený desaťnásobnou presilou Kozákov a Čerkesov, takže sa z nich nezachránil ani jeden.
Nasleduje suchý popis obsadenia Košíc: Dňa 24. júna Maďari, ustupujúci pred ruskou armádou opustili mesto Košice a odtiahli smerom na Miškovec. Toho istého dňa popoludní okolo štvrtej hodiny dorazil na Prešovskú cestu ruský predvoj, z ktorého sa vyčlenil zmiešaný oddiel Kozákov, Čerkesov a Tatárov. Ten vyslali do mesta obzrieť terén. Keď Košicami prešli, vrátili sa do svojho tábora rozloženého na druhej strane Hornádu. Až potom do mesta zavítali arciknieža Konstantín a knieža Paskevič, ktorým boli Košice oficiálne odovzdané. Arciknieža, za ktorým došli aj vozy s batožinou, sa ubytoval v dome grófa Františka Desseffyho. My už len dodáme, že je to dnešná budova Ústavného súdu na Hlavnej 72. Knieža Paskevič, skutočný veliteľ Rusov, sa ubytoval v paláci grófa Emanuela Čákyho na Hlavnej 64.
ZÁVEREČNÁ AGÓNIA
Plathov popis pádu revolučného režimu v Košiciach je oveľa farbistejší, a ako obvykle prešpikovaný osobnými pocitmi postrehmi: Dňa 24. júna, v nedeľu o šiestej hodine ráno sa zjavili ruské pomocné oddiely. Armáda nemenej skvelá, ako hrozná, rýchlo povolaná do vlasti, začala plniť očakávané poslanie. Ešte predtým, od skončenia pobožností až po tento deň, napínali povstalci svoje posledné zmučené sily až do kolapsu nadchádzajúcej porážky. V nešťastnej situácii vlasti sa rečníci posledného ľudového zhromaždenia obracali k širokým masám národa strhujúcimi prejavmi žiadajúcimi pomoc a snažiacimi sa vzbudiť všeobecný entuziazmus. Sluha slova Božieho Ferenczy, dominikán Rassovszky a iní, ktorých mená som nepoznal, sa v tomto smere márne potili.
Na druhej strane sa postupovalo prísne a kruto, takže podplukovník barón Zedlicz a kapitán Bergler boli uväznení a potom odvedení do Debrecína a Aradu. Tí, čo boli v podozrení, že sa s nimi stýkali, boli citovaní pred Madarassyho vojenský súd, kde ich počastovali štavnatými nadávkami a pokarhaním. Takto obišli sudca František Rimanóczy, senátor Štefan Baranyai a profesor práva Ján Plath /tu sa autor kroniky uviedol v tretej osobe/. Rástol tiež počet tichých odpadlíkov, ktorí sa nenápadne zbavovali červených pier, či kokárd. Po vyhlásení nezávislosti všade ignorovali korunu a v duchu uhorského kráľovstva sa poodstraňovali podobizne cisárov, bez ohľadu na to, či boli odlievané, alebo tlačené. Z radnice ich odstránili všetky.
Oddiely povstalcov sa už neoháňali svojou odbojnosťou. V noci z 23. na 24 júna zmizlo v najväčšej tichosti asi dvetisíc vojakov rozložených medzi hradbami mesta. Ešte ráno bolo v uliciach mesta všade vidieť uháňajúcich husárov na koňoch., no okolo desiatej hodiny po nich nezostali ani stopy.
ZBOŽNÉ A DIVÉ VOJSKO
V spomenutú nedeľu 24. júna stálo čarovné slnko v plnom jase na nebeskej klenbe a vylákalo mnohých obyvateľov na priľahlú lúku Fišerku, kde deň predtým pozhrabávané prvotriedne seno príjemne rozvoniavalo. Na, vŕšku, na okraji furčianskeho lesa, sa objavili ruskí kozáci a potom od šiestej hodiny rannej /tu je rozpor s Tutkóovym textom/ až do pozdného večera pochodoval cez mesto celý armádny zbor. V nepretržitom zástupe s blyštiacimi sa prilbami, rovnomerným krokom, za vyhrávania hudby a spevu, pochodovali títo vojaci z lesa na Prešovskej ceste. Keď prešli mestom, rozložili sa táborom pri dolnom cintoríne na poliach osiatych pšenicou. Výborná úroda dozrievajúcich klasov bola v krátkom čase celkom pošliapaná a zničená.
Ich najvyšší vojenský veliteľ knieža Paskievič Erivanský, spolu s arcikniežaťom ríše Konštantínom, vstupujúc do mesta so skvelou suitou sa najprv zastavili v biskupskej rezidencii. Hneď nato ich úctive pozdravili oba mestské senáty. Ešte v ten deň, no viac sa to prejavilo na druhý, sa košické ulice zaplnili Rusmi všakovakého druhu: pešiakmi v prilbách, kozákmi, kopijníkmi, husármi, Čerkesmi, Peržanmi, Turkami, atakďalej. Rozoznať ich bolo možné podľa formy a farby obleku. Onedlho nato nasledovali ďalšie oddiely a tisíce vozov, ktoré boli pokryté plachtami zelenej farby. Prechádzali dňom a nocou celý týždeň.
Táto vojenská sila bola z akéhokoľvek hľadiska nadmieru vynikajúca, ba hádam ani nemala seberovnú. Vyberané kone boli rovnakého vzrastu a farby, šatstvo primerané vojenskému remeslu a kanóny rovnako vynikajúce. Čo sa stravy týka, jedli dvakrát vypečený chlieb, čiže takzvané sucharce (po latinsky sa nazývajú copta). Keďže sa ľahko neskazia dovážali ich pluky vo veľkom množstve, aby poslúžili ako pokrm v prípade úplného nedostatku, keby bol kraj vypálený. Vojsko samo je veľmi nábožné a ani sa nesnaží skryť divú povahu, podľa ktorej by prípadne konalo. Dôstojníci sa voči našincom chovali ľudsky a blahovoľne. V iných záležitostiach sa miešalo zlé s dobrým, no počas vojny sa krádeže niektorých vecí neberú príliš vážne. V podstate však panovala prísna disciplína.
Rakúsky cisár ju udusil od západu, ruský cár od východu
Smutný koniec uhorskej revolúcie
Intervenčné ruské armády vpadli v júni 1849 do Uhorska viacerými prúdmi od severu a východu. Cez Oravu viedol svoje armády generál Grabbe, cez Javorinu generál Rüdiger, cez Duklu vrchný veliteľ všetkých ruských vojsk, generál knieža Paskevič, cez Sedmohradsko generál Grotenhjelm od Bistrice, generál Ustrugov od Tirgu Secuiest a generál Lüders od Brašova. Ich celkový počet Plath evidentne prehnal, pretože dnes je uvádzaný číslom "asi" dvestotisíc. V jednotlivých pochodových prúdoch ich teda mohli byť nanajvýš desaťtisíce. Zároveň začali od západu s ofenzívou cisárske vojská, odpočinuté a preskupené, s novým a konečne aj schopným veliteľom barónom Júliusom Haynau. "Kruťas" Haynau známy tiež pod prezývkou "Hyena z Brescie" /kde dal nemilosrdne postrieľať zajatcov/ disponoval značne väčšími silami ako celé Uhorsko a mnohí historici sú toho názoru, že by si s revolúciou poradil aj sám a že Rusi na to ani neboli potrební.
V takomto beznádejnomm stave ustupovali revoluční generáli v sérii beznádejných obranných bitiek na juhovýchod krajiny. Od Rábu, cez Vác a Hatvan ustupoval slávny Görgey, ktorého teraz Rakušania porážali. Od Košíc cez Kecskemét a Segedín ustupoval neveľmi schopný Dembinský, zo Sedmohradska od Šegešváru cez Dévu ustupoval vynikajúci Bem, ktorého armádu však skoro celú rozprášili. Kossuth sa v júli pokúsil o zúfalý krok, pre ktorý sa však rozhodol príliš neskoro /takmer všetci maďarskí historici sú však toho názoru, že to ešte bolo včas/. Tento krok, takzvaný Pacifikačný projekt, spočíval v zrovnoprávnení uhorských národov. Najprv, 14. júla ho schválil pre Rumunov, a až po istom váhaní, 28. júla aj pre ostatné národy. Zároveň emancipoval aj Židov. Nikto však na tento akt nestihol reagovať možno už nikoho ani nezaujímal.
Dva týždne nato, 9. augusta porazil Haynau Dembinského a Bema v bitke pri Temešvári. Bojaschopným, no úplne vyčerpaným vojskom, naviac sužovaným nedostatkom streliva, disponoval už iba Görgey. Jedenásteho augusta, na porade v pevnosti Arad, vmietol Görgey Kossuthovi do očí, že už nemá zmysel ďalej klásť odpor, a že sa vzdá Rusom. Kossuth a jeho revolučná vláda rezignovali a predali Görgeimu plné diktátorské moci. Potom sa vydali cez turecké hranice do exilu. O dva dni neskôr, po predchádzajúcich vyjednávaniach s Rusmi, zložili zvyšky honvédov zbrane. Stalo sa tak neďaleko Aradu, pri rumunskej dedinke Siria, ktorú Maďari volajú Világos. Görgey sa osobne vzdal generálovi Rüdigerovi. Rusov si vybral úmyselne, pretože sa k zajatcom zachovali veľkorysejšie, ako rozzúrený Haynau. Ten zareagoval sériou popráv najvyšších činiteľov revolúcie.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Nabudúce: Okupácia
Autor: Dcéram vravia Gajčatá
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
