Vonku mal problémy s orientáciou, bál sa každého obrubníka
Do šestnástich rokov sa ničím nelíšil od svojich rovesníkov, drel nohavice v školských laviciach, po vyučovaní lietal vonku s kamarátmi, športoval. V priebehu roka sa zmenil jeho život na nepoznanie. V šestnástich sa mu začal kaziť zrak. Tak rýchlo, že za rok takmer úplne oslepol. Lekári charakterizovali jeho postihnutie ako centrálny výpadok zorného poľa a zhodli sa na najpravdepodobnejšej diagnóze - atrofia očného nervu. Zostalo mu len periférne videnie. A takmer žiadna nádej na vyliečenie.
"Pretože to nie je chirurgická záležitosť, nepomohla by mi žiadna operácia," musel sa Košičan Radomír Dudáš naučiť žiť s tým, že svet, okolie, ľudia, predmety s ktorými prichádzal denne do styku, sa budú pred ním ukrývať v hustej hmle. "Zrútil sa mi celý svet. Rok som sa prakticky nevedel pohnúť z domu, vonku som mal problémy s orientáciou, bál som sa každého obrubníka, že sa oň potknem. Z pocitu bezmocnosti mi pomohla mamka, v osemnástich ma dotlačila do rehabilitačného strediska pre zrakovo postihnutých v Levoči. Prišiel som medzi podobne postihnutých ľudí a za tie dva roky som opäť našiel zmysel života. Vďaka tej škole som v ňom našiel uplatnenie, získal i zamestnanie. Paradoxne, to, že som takmer prišiel o zrak, otvorilo mi oči. Človek si zvykne na všetko, naučil som sa používať aj ten zbytok zraku, ktorý mi ostal."
Ani to, že vidí len hmlisto, v obrysoch, nedokáže rozoznať ľudské tváre, či číslo autobusu alebo električky do ktorej má nastúpiť, nezlomilo v ňom silnú túžbu opäť športovať. Pravda, v podmienkach, na ktoré vôbec nebolo jednoduché privyknúť. Radomír Dudáš je slovenskou jednotkou v alpskom lyžovaní medzi postihnutými športovcami, dvakrát štartoval na paralympijských hrách, v Salt Lake City získal medaily v slalome i obráku, niekoľkokrát sa zúčastnil majstrovstiev sveta, pred šiestimi rokmi vyhral Svetový pohár, v tejto sezóne v ňom skončil druhý...
"Vždy som inklinoval k takým športom, pri ktorých sa necháte vyviezť na kopec a potom sa spustíte dolu." Preto, keď raz, na začiatku ktoréhosi školského roku, nahnali učitelia žiakov do Domu pionierov, aby si vybrali nejaký z krúžkov, Rado neváhal, keď sa mohol prihlásiť k sánkarom. "Fíha, pomyslel som si, to bude niečo pre mňa. V Košiciach existoval sánkarsky klub Maratón, aj keď tu, prirodzene, žiadna dráha nebola. Trénovať sme chodili do Tatier. Samozrejme, keď sa začala tá choroba, so sánkovaním som musel skončiť." Aj keď by nedbal, že by sane či boby zaradili niekedy do programu paralympijských hier. "Keď sa jazdia dvojice? Bolo by to ako pri lyžovaní, s navádzačom. A boby sú to isté," zostala v ňom láska k ľadovému tobogánu.
Prednosť však dostali lyže, veď spúšťať dole kopcom sa dá aj tak. A Rado mal už nejaké skúsenosti s rekreačným lyžovaním. "Milujem zimu, hory i lyže. Ale iba keď na nich idem dolu svahom. Bežky nie sú nič pre mňa, to je masochizmus. No keď to začnete robiť pretekársky, zistíte, že to nie je len obyčajné spúšťanie sa z kopca. Vždy bolo mojou túžbou zalyžovať si niekde v Alpách, no neviem, či by som sa tam ako zdravý niekedy dostal. A mňa, len čo som sa zaradil medzi hendikepovaných lyžiarov, hneď po niekoľkých tréningoch nahnali na majstrovstvá sveta. Pamätám sa, že pred desiatimi rokmi, v októbri, bola veľká zima, keď sme prvý raz trénovali na ľadovci. Nechcel som ísť na ten šampionát, veď som sa ešte len učil, ale napokon ma tam dostali. A v rakúskom Lechu som splnil to, čo odo mňa očakávali, v slalome som sa umiestnil v polovici štartového poľa..."
Volajú ich "zrakáči" či "bezočivci" a k tomu, aby sa odvážili dolu strmým svahom potrebujú profesionálneho navádzača. "Sám by som to dokázal iba vtedy, keby bol kopec prázdny a hlavne upravený." Ktovie, kto je dôležitejšia osoba v tej dvojici, keď ich vidíte ako sa tesne za sebou snažia nájsť cestu v lese slalomových brán. "Celé je to o kontakte. Ja ešte trochu vidím, takže sa snažím byť čo najbližšie k navádzačovi, aby som dokázal kopírovať jeho pohyb. Aj výrazná farba jeho oblečenia mi pomáha. Dáva mi aj hlasové povely, kričí mi každú zmenu terénu, nepravidelnosti rytmu. Keď zabudene kričať, som v prdeli. Najmä pri prechodových bránach, keď dve prechádzate jedným oblúkom. Zabudne ma upozorniť a ja prvú obídem, ale napálim to do druhej," stalo sa už aj dobre zohratej dvojici, že šanca na medailu stroskotala na nedorozumení s navádzačom.
"To je daň, že pretekár sa bez navádzača nezaobíde. Horšie je, keď je rýchlejší ako navádzač. Zažil som už aj to, že päť brán pred cieľom musel navádzač ísť bokom, lebo pretekárovi zavadzal. Keď vidím, či skôr cítim, že ho dobieham, kríčím mu: Go, go! Aby pridal. Navádzač to vôbec nemá ľahké, nemôže pribrzdiť, musí sa dívať dopredu, ale aj obzerať a kontrolovať mňa. A ťažké je ísť tak, aby aj on z toho niečo mal."
Rado kedysi začínal s Jozefom Cirbusom, riaditeľom pedagogickej školy v Levoči. S ním prišli prvé úspechy, boli spolu dvakrát na majstrovstvách sveta i na paralympiáde v Nagane. S Jurajom Mikulášom absolvoval jeden svetový šampionát a doteraz najúspešnejšiu paralympiádu na svahoch Utahu, v Salt Lake City a s Marošom Hudíkom majú za sebou prvú spoločnú sezónu. "Má to stúpajúcu tendenciu. Ako sa zlepšujem, potrebujem i lepších navádzačov. Predsa, Jožo Cirbus má už päťdesiat rokov a sám pochopil, že nestíha. Maroš Hudík je z nich najmladší a skúsenosti má z juniorskej zjazdárskej reprezentácie," čo sa odzrkadlilo v prvom spoločnom úspechu. Túto sezónu zavŕšili druhým miestom vo Svetovom pohári. "Pre mňa má väčšiu cenu ako víťazstvo vo sveťáku pred šiestimi rokmi. Podstatne sa totiž zväčšila konkurencia medzi postihnutými športovcami v alpskom lyžovaní. Ešte pred poslednými dvoma pretekmi sme viedli v celkovej klasifikácii, ale vo finále vo Švajčiarsku sme pokazili obrovský slalom a prvenstvo sme neuhájili ani v slalome. Francúz nás porazil o dvadsaťpäť bodov. Škoda, mohol som mať kryštálový glóbus, prvý raz v tejto sezóne ho dostávali aj víťazi Svetového pohára hendikepovaných lyžiarov. A ja som bol druhý v obrovskom slalome, super-G i celkovo..."
Prvý raz absolvoval aj kompletný seriál pretekov Svetového pohára. "Šestnásť štartov. Okrem dvoch štvrtých miest a dvoch vypadnutí sme boli vždy na bedni," cení si hendikepovaný zjazdár túto sezónu aspoň tak vysoko ako poslednú, paralympijskú, keď si z Utahu priniesol dva cenné kovy, striebro za slalom a bronz za obrovský slalom. Úmyselne píšem - zjazdár, pretože Rado inklinuje viac k rýchlostným disciplínam. "Veru, veľmi ma láka okúsiť aj tú najťažšiu zjazdovku v Kitzbüheli, ale tam nás asi nepustia. Inak však jazdíme na tratiach, kde sú aj preteky ´normálneho´ Svetového pohára, iba paralympiádu v Salt Lake City sme išli na ženskej zjazdovke. Chvíľu mi však trvalo, kým zmizol rešpekt zo zjazdu. Musíte párkrát drbnúť, aby ste získali väčšiu istotu. A mne sa to podarilo parádne. Raz som spadol tak, že som preletel cez dve siete a zastavil sa až v tretej. Lyža bola na mraky, ako keby ju po páde zničil Hermann Maier. Ale mne to dodalo viac odvahy..." Najviac sa vie vyblázniť na zajazdovkách v americkom Colorade, vo Vaile či Breckenridge.
Sedí mu Svetový pohár i paralympiáda, ale stále nevie akosi prísť na chuť majstrovstvám sveta. Aj keď je preňho výzvou chýbajúce zlato v medailovej zbierke. "Na majstrovstvá sveta mám akúsi smolu. Pred rokom, v rakúskom Wildschönau, som už mal bronzovú medailu zo zjazdu na krku a predsa som o ňu prišiel. Dva dni pred pretekmi sme trénovali a moje lyže boli vždy v poriadku, takže som si z toho nič nerobil, keď na mňa v cieli kývol delegát, že mi ich opäť premeria. Išlo o rádius, prakticky nezmerateľnú vec. Tentoraz nespĺňali pravidlá, nikto nechápal prečo."
Rád si pozriem v televízii olympiádu i paralympiádu, ale nikdy som nechápal tie písmená a číslice, ktoré kategorizujú postihnutých športovcov, keď na prvý pohľad vlastne nie je vidieť o akú kategóriu, niekedy dokonca aj postihnutie, ide. "To béčko u nás znamená ´blind´ a číslice 1, 2, 3 kategórie. B1 sú úplne nevidiaci, ktorí majú ešte aj zalepené okuliare, aby boli podmienky rovnaké, pretože niektorí majú svetlocit. B2, tu patrím aj ja, sú prakticky nevidiaci. Nebudem to komplikovať ešte tým, že sa to ďalej kategorizuje na B2/1 a B2/2. Naopkon je kategória B3, možnu ju nazvať - lepšie vidiaci. Problém je v tom, keď pretekáme spolu, vtedy sa preratúva koeficient k času a napríklad v zjazde majú pretekári B1 strašne veľký koeficient. No ten nikdy nevyrovná tie hendikepy. Nie je to správne, najmä voči začínajúcim pretekárom, pretože tí nemajú šancu presadiť sa. Poviem to úprimne, čím je viac kategórií, tým je viac medailí. Už sa písali aj petície proti tomu, aby sa spájali kategórie, ale boli ľudia čo to pretlačili," nemajú ani hendikepovaní športovci ľahkú cestu k medailám.
Tak, ako niektorí nikdy nedokážu nájsť cestu životom vo svojom postihnutí. "Jestvuje však už kopa kompenzačných pomôcok, ktoré nám to ako-tak uľahčujú. Takou obyčajnou je lupa, pomocou ktorej čítam noviny, používam mobil, ale je aj zariadenie, ktoré umožňuje úplne nevidiacim ľuďom napríklad študovať na počítači." Bez tzv. asistentov by sa však zrakovo postihnutí asi nezaobišli. "Dostávame na nich finančný príspevok. Aby vám pomohli, keď chodíte po úradoch, do lekárne, na nákupy, na všetko sa jednoducho nedá čumieť lupou. Sám často využívam tie služby, pomáha mi Slávka Dorová, pracovníčka Únie nevidiacich. A keď som v meste sám, nemá zmysel tváriť sa, že vidím, treba rovno vysoliť čo je s vami."
V známom prostredí sa Rado orientuje bez problémov. "Horšie je, keď som vonku, nerozoznám totiž ľudí a mrzí ma, že mi vyčítajú, keď sa im nepozdravím. Že sa robím, že ich nevidím. Ale ja im do tváre naozaj nevidím." Napriek týmto problémom si dokázal nájsť zamestnanie, ktoré mu je vlastne koníčkom. Ako ten šport, bez ktorého by si život nevedel predstaviť. Je masérom na fyziatricko-rehabilitačnom oddelení istej košickej firmy. "A tam mi vychádzajú v ústrety ako sa len dá. Kolegovia mi fandia, keď idem na preteky. Proste, z práce sa teším na lyže a z lyží zas do práce," našiel Radomír Dudáš zmysel svojho života, aj keď stále od neho čaká, že mu odpovie na výčitky - prečo to urobil práve jemu?
Bohuš MATIA
Autor: Na biznise im nezáleží?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
