Korzár logo Korzár Košice
Streda, 28. október, 2020 | Meniny má DobromilaKrížovkyKrížovky

Košický herec, scenárista a režisér Jozef Hodorovský dohral minulý piatok svoju poslednú úlohu v "Divadle Život"

Ujo Bonifác ostane v pamäti ako šašo s polguľkou na noseNemám rada, keď sa mi v byte ozve telefón, pretože to naliehavé cŕŕ, cŕŕ zväčša neveští nič

Ujo Bonifác ostane v pamäti ako šašo s polguľkou na nose

Nemám rada, keď sa mi v byte ozve telefón, pretože to naliehavé cŕŕ, cŕŕ zväčša neveští nič dobrého. (Prečo sa aspoň raz nestane výnimka). Keď som minulú sobotu po takomto zvonení zodvihla slúchadlo, na druhom konci drôtu sa ozvalo: ´Tu Kamila. Vieš...´

Nie! Nie! Neverím! Nemôže byť pravdou to, čo mi povedala prostredná dcéra herca, režiséra, scenáristu a predovšetkým úžasného človeka Jozefa Hodorovského. Jej otec, ktorého najmä detskí diváci poznali ako uja Bonifáca, pred týždňom v piatok vo veku 83 rokov zomrel...

Skryť Vypnúť reklamu

V tej chvíli mi prišla na um kratučká báseň, ktorú pred rokmi J. Hodorovský napísal a dal jej názov:

Život herca

Sláva i pád,

víťazstvá i prehry,

výkriky Hosanna

I ukrižuj ho!

Vavrínový veniec

i tŕňová koruna.

A predsa to bol

nádherný život,

v maske i bez masky.

Život plný lásky.

Doteraz sa pamätám, hoci to bolo pred takmer 45 rokmi, že keď som prvýkrát ako dieťa vkročila do jeho bytu, vtedy ešte na Mäsiarskej ulici, z jedného portrétu sa na mňa dívala tvár asi 100-ročného človeka. "Vidíš, mal som 23 rokov a urobili zo mňa starca. A to nebolo jedinýkrát. Podobných postáv, kde ma museli zamaskovať na podstatne staršieho, som mal viac. I preto, keď prišli naozajstné šediny, ani ma už neprekvapili," vysvetlil mi J. Hodorovský, že aj taký je herecký život.

Skryť Vypnúť reklamu

Kroky na doskách znamenajúcich svet

Dnes je to presne 61 rokov, čo sa ako mladý herec dostal od učiteľskej katedry, keďže sa popri žiakoch venoval i ochotníčeniu, na dosky skutočného divadla. Najprv prešovského a od 11. apríla 1945 pôsobil v košickom Štátnom divadle. Spolu s kolegami Jánom Bzdúchom a Petrom Mackom patril k zakladateľom košického i východoslovenského povojnového divadelníctva. Prvá úloha, ktorú hral, bol otec Malecký. Partnerkou mu bola vtedy už známa herečka Oľga Borodáčová.

Z hereckého "ucha" sa veľmi skoro sformoval pán herec, majster slova, gest a mimiky, ktorý dokázal stvárniť rôznorodé postavy. Satirické i charakterové. Či už hral Palčíka v Statkoch - zmätkoch, Tesnošila v Kocúrkove, Čabutykina v Troch sestrách, maršála v Bielej nemoci, Potomského v Inkognite. "Bol som žobrákom i kráľom, grófom, poddaným, šustrom i napríklad hrobárom v Hamletovi," zaspomínal si J. Hodorovský pri jednom z našich stretnutí. "Ozaj hrobár. Keď sme túto hru hrali, už na druhý deň po premiére boli telefonáty z krajského výboru strany, čo to ten Hodorovský na javisku rozprával. Pritom som hral presne podľa veršovaného textu. Neomylní funkcionári totiž veľmi skoro začali škrtať a upravovať texty hier. A nesedelo im, čo som na javisku tlmočil. Nevedeli pochopiť, že Shakespeare bol taký nadčasový..."

Skryť Vypnúť reklamu

Výpočet hier, v ktorých J. Hodorovský účinkoval, by bol veľmi, veľmi dlhý, veď stvárnil viac ako 180 divadelných postáv. Za svoje umelecké pôsobenie dostal v roku 1967 štátne vyznamenanie Za vynikajúcu prácu. O tri roky neskôr k nemu paradoxne pribudol biľag šovinistu. A ultimátum, že keďže sa stal nepriateľom socializmu so záporným postojom ku KSČ, lebo v roku 1968 pri príležitosti výročia Matice slovenskej prehovoril k študentom, okrem Štátneho divadla nesmie už nikde na verejnosti účinkovať. Ak sa čo len náznakom prejaví ako antisocialistický alebo antisovietsky živel, ako narušiteľ socialistického spoločenského poriadku bude okamžite prepustený i z divadla. Na účinkovanie na doskách Štátneho divadla sa mu súdruhovia v zákaze neodvážili hneď siahnuť, pretože patril k zakladateľom košického činoherného súboru a k jeho významným protagonistom.

Srdce moje, vydrž

J. Hodorovský ale musel zabudnúť na účinkovanie v dvojici ľudových rozprávačov Ander a Erža, kde s pani Lujzou Grossovou tvorili manželský pár. Musel zabudnúť na písanie básničiek, próz, poviedok, musel zabudnúť, že herec je hercom, ktorý sa chce rozdávať, že je to jeho poslanie. Neprajníci mu ukradli 21 tvorivých rokov! Po celý ten čas prosil srdce o jedno: nech všetko vydrží, nech ho nesklame, pretože ešte musí veľa urobiť...

Prišiel rok 1983. Hrala sa Bukovčanova "Fatamorgána" a práve vo chvíli, keď v mohutnom forte formoval javiskovú podobu Kenotafia, jeho srdce zlyhalo. I keď mal obrovské bolesti a sedel schúlený v kresle, úlohu dohral a diváci ani netušili, že to nebol hraný výstup, ale, že to naozaj prichádzala smrť. Sanitka ho odviezla do nemocnice rovno z javiska. Toto bola posledná herecká úloha J. Hodorovského na doskách košického Štátneho divadla.

Do prekrásnej sály divadla sa ale ešte raz vrátil. Aby si opäť takmer podal ruku so smrťou. Bol začiatok roku 1996, keď sa hovorilo o zlúčení prešovského a košického divadla a vytvorení spoločného Východoslovenského národného divadla. J. Hodorovský sa vtedy postavil na čelo tých, čo so spojením nesúhlasili. Keď prečítal petíciu, srdce nezvládlo nával sklamania a žiaľu...

Dlho bojoval o život. Keďže zdravotných problémov bolo viac, prišiel čas, že sa znovu musel učiť písať. Najprv prvé tlačené písmená, potom aj prvé písané. Pri každom kostrbatom písmenku si hovoril: musíš, musíš. Ešte máš veľa nedokončenej práce...

Ujo Bonifác, Košice

Mnohí dnešní päťdesiatnici majú Jozefa Hodorovského v živej pamäti predovšetkým ako uja Bonifáca. Smiešneho šaša v kockovanom kabáte, vzorovaných nohaviciach a s červenou polguľkou na nose.

Doteraz si pamätám na prvé stretnutie s ním. S mamou sme sa sviatočne vyobliekané prechádzali v niekdajšom Petrovovom sade. V ruke som zvierala vrecúško s

chlebíkom pre labute, ktoré brázdili hladinu jazierka. Zrazu sa okolo nás prehnal na starom bicykli akýsi ujo. Zastal pri hudobnom pavilóniku a zvolával deti, aby prišli bližšie. Zvedavosť zvíťazila a o chvíľku bol pavilónik z každej strany obklopený deťmi. I ja som sa naťahovala ako som len vládala a počúvala každé slovíčko. Ten šašo, ktorý si hovoril Bonifác, povedal deťom pár rozprávok a poprosil ich, aby mu nakreslili výkresy. A hlavne, aby o týždeň v nedeľu znovu prišli. Bolo to v júli 1960.

Celý týždeň som sa snažila verne ho nakresliť a mamku som vo všetkom počúvala, len aby na ďalšiu nedeľu išla so mnou znovu do parku. Tieto stretnutia uja Bonifáca s košickými deťmi sa opakovali takmer do konca septembra. Vtedy si ujo od mojej mamy vypýtal súhlas, či mu môžem pri programoch pomáhať. Hľadal deti, čo nemajú trému.

Ako miesto prvého stretnutia určil sálu starého hotela Slovan, kde už boli Julka Indichová, Dušan Schmidt a Vojto Hudák. Úvodné pokyny, rady a program pre deti išiel naostro. Bez skúšok. Jednoducho improvizácia.

Starý rok podal ruku novému a skupina detí okolo uja Bonifáca sa začala rozrastať. O dievčatá a chlapcov, ktorých vyberal na súťažiach, módnych prehliadkach, počas vystúpení či na prehliadkach najkrajších bábik. Tak k nemu prišli Vierka Ryšková, Danka Kočišová, Jarmila Tökösová, Laco Antoži, Helenka Handlovská, Ondrej a Jozef Prevužňákovci, Marika i Betka Pollákové, Želka Glaubicová a ďalší.

Zo Slovanu sa ujo Bonifác presťahoval s kŕdľom detí na vtedajšiu Ždanovovu ulicu. Účinkovania už neboli zamerané len na súťaže v speve či recitácii, ale začali sa hrať rozprávky, ktoré sám písal.

Trala, trala, tralala,

mamička ma poslala

kúpiť túto kapustičku.

Pre brata, i pre sestričku.

No ja zajko ušatý,

mám hľa, nožík zubatý,

odrežem si kúsok z toho,

veď ostane ešte mnoho.

Odrežem si iba kraj.

Porezal som sa, jajajaj.

Jujujujuj, prštek bolí,

ktože mi tú ranu zhojí.

(Časť z úplne prvej rozprávky Zajkov nožík)

Pozdravy z obrazovky

Za rok a pol k nej pribudli strany a strany popísané novými príhodami, scénkami, rozprávkami. Dali sa zviazať do hrubého scenára. V košickom televíznom štúdiu, ktoré bolo vtedy v plienkach, ujovi povedali, nech z tých rozprávok povyberá najkrajšie a uvije ich do jedného programu. Volal sa "Kytička pre mamičky" a vysielal sa 4. marca 1962. Naživo. Bez akéhokoľvek záznamu. Z ujovej strany to bola veľká odvaha, ale on svojim deťom veril. Vedel, že priamy prenos zvládnu.

V štúdiu na Malinovského boli deti uja Bonifáca ešte dvakrát. Raz, keď chceli malým televíznym divákom ukázať, ako užitočne sa dá tráviť voľný čas. A druhýkrát, keď tiež naživo, spievali po prvýkrát pesničky určené vrstovníkom. Žiadne Tam za vodou v rákosí alebo Já jsem zamilovaná, ale Zmrzlinu, Lízatko, Slnečný lúč, no najmä Psíka Bobíka v podaní Vierky Riškovej, ktorý sa stal detským hitom. Hudobná relácia sa volala "Našli sme pesničku" a bola nezabudnuteľným programom. I predvojom neskoršej Zlatej brány.

V "bonifácovskom" súbore sa po čase sformoval vlastný detský orchester. Volal sa Bim-Bam-Bom a hudobníkmi boli Pavol, Peter, Öcsi a Lacko Bergerovci a ich kamarát Cyril Čorňák. Účinkovali sme spoločne nielen každú nedeľu, ale vari nebola v meste kultúrna akcia, na ktorej by ujo Bonifác a jeho malí herci chýbali. Deti na javisku a deti v hľadisku vytvárali jednu nádhernú rodinu a všetci sa tešili na opätovné stretnutia.

Ujo dostával aj kopy listov. Z rôznych kútov východného Slovenska, pretože so svojím súborom chodil účinkovať po mestách a dedinkách. Stačilo, že na obálke bola adresa Ujo Bonifác, Košice a poštári vedeli, kam majú list doručiť. Úžasná atmosféra, množstvo listov plných vyznaní, krásne pocity a veľa, preveľa spomienok. Ujo Bonifác bol v období rokov 1960-1968 pojem. Hlavne ale veľký kamarát všetkých detí, ktorý bol schopný urobiť pre ne čokoľvek. Trebárs i dať sa priviesť helikoptérou na kopec pri amfiteátri, kde bol pre košických školákov pripravený program k sviatku MDD a blížiacemu sa koncu školskému roku.

To, čo tento rozprávkový ujo rozdával, bol obrovský dar. I keď on tvrdil, že to nie on, to deti okolo neho boli drahokamy, ktoré on len brúsil. Nepotreboval trstenicu, ani veľmi zvyšovať hlas. Mal v sebe čaro, za ktorým všetci išli. "Stačí zmiešať sto gramov disciplíny, sto gramov úsmevu a sto gramov pravdy, a to používať každý deň. Bez fráz a obežníkov." To bolo jeho motto v práci s bonifácovskými deťmi. Slovan, Ždanovova, Dom umenia, Strojár a opäť Dom umenia. Osem rokov účinkovania, nespočítateľné množstvo predstavení, nádherné zážitky.

Nezabudneme

Rozlúčiť sa na verejný cintorín prišli v stredu tí, ktorí Jozefa Hodorovského milovali, vážili si ho a ktorí na neho nezabudli. I keď žil posledné roky v ústraní. Sám so svojimi knihami, poznámkami, spomienkami a obrovskou túžbou vydať knihu "Spoveď herca". Chcel to urobiť už keď oslavoval 60. narodeniny, potom sedemdesiate a veľmi veril, že aspoň pri osemdesiatinách...

Zase nedeľa tu je,

prišiel ten krásny čas,

Bonifác čosi kuje,

s čím príde dneska zas.

(Pesnička, ktorou sa každú nedeľu začínal program uja Bonifáca)

Ujo už s ničím nepríde. Jeho život sa dostal do konečnej stanice. My, bonifácovské deti, kým ale budeme tu, chceme si uchovávať spomienku na neho. Cenu za ľudskosť, ktorú pred rokmi od jednej z jeho prvých detských účinkujúcich Vierky Ryškovej za nás všetkých dostal, mu právom patrí. Dal nám, jeho účinkujúcim deťom, aj všetkým detským divákom v hľadisku, nádherné a naplnené roky detstva.

Báseň, ktorú na rozlúčku napísala Vierka:

Stále zostalo to hravé detstvo,

ktoré práve vždy je tu.

V sále javiskové dosky,

ujo Hodorovský,

je náš svet.

Chvíle tie nádherné a milé,

chodia so mnou míle,

svetom k svetu.

Nieto slov na vďaku

velikánsku,

sú tu však pocity,

ktorými sa sýtim,

chránim si pocity,

ktoré stále cítim,

s ktorými svet zdieľam,

nikdy nie dosť zrelá.

V sále detí viac a viac

vďaka vám, ujo Bonifác.

Nezabudneme. Nesmieme zabudnúť.

Na verejnom cintoríne sa s Jozefom Hodorovským lúčili tri dcéry Cica, Kamila a Dada, ktorá v divadielku tiež účinkovala. Nechýbali vnúčatá a tri pravnúčatá. A tiež bližšia a vzdialenejšia rodina, priatelia, kolegovia. Za Štátne divadlo mu v príhovore poďakoval Jozef Úradník. Medzi smútiacimi bol i riaditeľ Peter Himič.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  2. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  3. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  4. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  5. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  6. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  7. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  8. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  9. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  10. Pomáhajte čítaním
  1. V Košickom kraji máme more aj neviditeľnú izbu: Objavte ich!
  2. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  3. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  4. Neodkladajte pre koronavírus vyšetrenie svojich očí
  5. BILLA podáva v kritickom období pomocnú ruku ľuďom z kultúry
  6. Vynovená predajňa v Smrdákoch
  7. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  8. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  9. Pandémia spomaľuje inovácie. Spoločnosti šetria
  10. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 32 787
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 23 919
  3. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 21 304
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 17 003
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 14 332
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 574
  7. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 10 690
  8. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 688
  9. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 569
  10. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 9 714
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Ilustračné foto.

Zomrel spišský diecézny biskup Štefan Sečka

Zdravotným problémom podľahol vo veku 67 rokov v nemocnici v Levoči.

Spišský diecézny biskup Štefan Sečka.

Na úrade dostali termín počas zákazu vychádzania. Prišli, hrozili im pokutou

Rezort vnútra zatvoril svoje pracoviská až v utorok.

Počas utorka pristúpilo ministerstvo k zatvoreniu svojich pracovísk pre verejnosť.

Šiesti poslanci košickej župy odchádzajú z poslaneckého klubu Smeru

Nemôžu vytvoriť svoj vlastný. Chcú zmenu rokovacieho poriadku.

Ján Jakubov bude zrejme predsedom nového poslaneckého klubu strany Hlas.
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Zoroslav Kollár prichádza na výsluch.
Odberné miesto na nový koronavírus.
Na NAKA pokračoval aj v piatok výsluch bývalého sudcu Vladimíra Sklenku (na snímke). Nitra, 26. júna 2020.
Autorská strana Samuela Marca

Keď príde šialenec a všetko zmení (píše Samo Marec)

Čo všetko je možné, keď ľudia uveria, že možné je všetko.

Marcelo Bielsa.

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop