Kto sadol do prázdneho taxíka, mohol prísť o svoje orgány

Košičan Radovan Veselý je už opäť študentom Gymnázia na Šrobárovej ulici. Ešte pred štyrmi mesiacmi sedel v lavici jednej zo stredných škôl na predmestí Kapského Mesta v Juhoafrickej republike. Minulý týždeň sme priniesli prvú časť jeho zážitkov, spomienok a postrehov z krajiny, ktorá sa preslávila Ch. Barnardom a prvou operáciou srdca, ale aj apartheidom.

V preošlej časti sme podstatný priestor venovali tomu, kvôli čomu Radovan predovšetkým vycestoval - štúdiu a školskému systému. Mladí ľudia, to sú ale aj chvíle voľna, muzika, tanec, zábava. Naše dnešné pokračovanie začíname teda životom jeho rovesníkov tmavšej farby pleti.

Prvý ozajstný kamarát, s ktorým sa Radovan spriatelil, bol Carl. Vekovo si boli rovní, ale chodil o dva ročníky nižšie do školy, lebo prepadol. Keďže mladí majú po vyučovaní veľa voľného času, každý ho využíva podľa vlastného naturelu. Niektorí sa venujú športom, iní drogám. "Môj kamarát bol brankárom vo futbalovom družstve, takže o drogy sa nestaral," vraví Rado. "Mal dvoch bratov a keď sme boli spolu, hrali sme futbal, stolové hry alebo sme zašli na pláž. Prípadne, ak niekto prišiel s autom, išli sme sa len tak povoziť či navštíviť centrum Kapského Mesta."

V Juhoafrickej republike sa dá oficiálne šoférske oprávnenie získať od 18 rokov. Predchádza mu niečo ako učňovský doklad. Ten, kto ho má, môže jazdiť. S podmienkou, že vedľa neho je ktosi, kto už vlastní riadny vodičák. "Nevadí, že ten dotyčný je opitý alebo zdrogovaný, a teda neschopný vám poradiť, keďže je obrazne povedané mŕtvy. Podstatná je jeho fyzická prítomnosť. Po roku jazdenia sa potom dá získať riadny vodičák. Čo som sa rozprával s mladými, tak až 80 percent z nich ho nemalo. Polícia tento dokument nekontroluje, pretože na cestách mužov v uniformách nevídať. Vyrukujú len od decembra do februára, kedy je v krajine viac turistov. Inak nie," dotkol sa Radovan témy mládež a autá.

Čím hlučnejší taxík, tým atraktívnejší

Najprv patril Radovan do skupiny, v ktorej mal priateľov brat auto. Často ho brávali na jazdy, čo sa mu páčilo. Až neskôr mu došlo, že síce vždy po neho prišli, ale nebolo to z rýdzeho kamarátstva. "Keď sme išli na benzínku, povedali - zaplať. Ohradil som sa, že predsa sa nevozím len ja. Odpovedali, že oni peniaze nemajú. To ale nebola pravda, len ma chceli vyžmýkať. Stal som sa názorným príkladom vykorisťovania bieleho farebnými."

Neskôr sa Radovan dostal do druhej, asi päťčlennej partie. S chalanmi sa zoznámil cez syna kamarátky jeho juhoafrickej mamy. "Tiež mali auto, ale tam sme platili za benzín všetci. V skupine boli chlapci od 15 do 24 rokov. Jeden bol kuchár, druhý požiarnik, tretí študent a môžem povedať, že sme boli skutočne dobrá partia."

Jazda autom je v Juhoafrickej republiky jeden zo spôsobov prepravy. "Premávajú tiež autobusy, vlaky a tzv. taxíky, ktoré sú riadne zaregistrované, o čom majú na skle nálepku. Autobusmi sa jazdí veľmi málo, sú nebezpečné. Môžu vás tam okradnúť, aj zabiť. Vlaky zase nechodia všade, ani na naše predmestie nejazdili. No a taxíky? Väčšinou to bol minivan, kde boli nasáčkované sedadlá, takže do auta sa vošlo aj 15 ľudí."

Cestovanie týmto dopravným prostriedkom sa podľa Radovana dalo nazvať príjemným, aj zábavným, ale až keď si naň zvyknete. Princíp je jednoduchý. Človek stojí na ulici. Keď taxík pri čakajúcom zastane, ten sa opýta guardchieho, je to niečo ako sprievodca a výberca peňazí, ktorým smerom taxík ide. "On buď potvrdí že ide tam, kam chcete ísť vy alebo mieri opačným smerom. Keď ste sa dohodli, nasadnete. Najprv však zaplatíte poplatok. Zväčša sú to tri randy, čo je našich asi 15 korún a za tú sumu sa veziete na vzdialenosť ako u nás z Námestia osloboditeľov do Košickej Novej Vsi. Vodič pritom po trase odbočí tam, kam cestujúci potrebujú."

Taxík je tým lepší, čím hlasnejšie v ňom hrá hudba. Mladí sú na muziku priam naviazaní, takže repráky sú niekedy naozaj príšerne veľké debny a tí, čo sedia vzadu, musia mať na ušiach slúchadlá, inak by od decibelov ohluchli. "Každý taxík má svoje meno. Jeden sa volal Big Bass a bol taký hlučný, že keď išiel okolo domu, doslova sa triasli okenné tabule. A to ešte nebol najhlučnejší. Jazdil tam aj jeden taký, pri ktorom na 20 metrov od neho praskali sklá v oknách."

Keď malo končiť vyučovanie, najmenej dvadsiatka taxíkov každý deň stála na ulici a jeden vyrevoval viac ako druhý. Nebezpečné však bolo nasadnúť do prázdneho taxíka, lebo vraj človeka mohli odviezť, aby sa z neho predali orgány. Aspoň Radovana na to kamaráti upozornili, a tak si dával pozor.

"V noci som sám nesmel chodiť ani po ulici. A nikdy som nemal pri sebe v škole ani jediný rand. Spolužiaci majú vo zvyku ´požičať´ si pár drobných, a keby videli, že mám peniaze, určite by ma okradli." Hoci Radovan mal kamarátov, na také veci si musel dávať pozor.

Učiteľ musí byť osobnosť

"Kriminalita je v tejto krajine veľká. Čiastočne je to i dôsledok apartheidu. Niektoré deti svojho otca nepoznajú alebo je alkoholik. Mladí aj preto často hľadajú útočište v gangoch, čo je svojím spôsobom menšia mafia. Majú vodcu, vlastné tetovania, znaky, farby, určené je ako sa majú obliekať. Ich náplňou je okrádanie ľudí a zásobovanie školákov drogami."

Dosť sa tiež gangy medzi sebou bijú. I na škole, ktorú Radovan navštevoval, pôsobili dva: Americans a Mafias. Ich členovia sa minimálne dvakrát týždenne pobili. K bitke nepatrili len ruky, používali i zbrane. "Jednu kamarátku okradli na ulici tak, že jej namierili k hlave pištoľ. Chceli peniaze a mobil. Ďalšiu znásilnili. Chlapca z mojej školy niekto z gangu zastrelil. Ja som, našťastie, nemal také problémy, ale znovu opakujem, musel som si dávať pozor. Podstatné bolo nestarať sa o nich. Ani som nemal žiadneho kamaráta, čo by bol v takom gangu."

Neraz sa bijú aj dievčatá. Buď preto, že jedna druhú urazí alebo je to pre chalana. Niekedy sa bitka začne už v škole, kým nepríde učiteľ. "Mela" často pokračuje po vyučovaní, kedy každá zavolá kamarátky, a tak sa proti sebe postavia dve babské partie. Učitelia to už poznajú, a preto zavolajú k škole po vyučovaní 3-4 policajné autá s osádkami, aby dávali pozor, nech sa nikto nepobije.

"Najhoršia bitka, ktorú som videl, bola o chlapca a jedna dievčina pri nej druhú pichla nožom do nohy. Učiteľ nestihol včas dobehnúť. Inak sú tamojší pedagógovia veľmi odvážni. Sú schopní sa postaviť medzi dvoch chlapcov, ktorí na seba mieria pištole. Pedagógovia majú medzi žiakmi obrovský rešpekt, len takí tam môžu učiť. Nezískajú si ho však krikom, kričať vedia aj žiaci, ale vlastným pričinením. Inak by neuspeli."

Radovan si spomenul na učiteľku, ktorú zrazilo auto. Kým bola v nemocnici, prišla učiť iná. Vydržala dva týždne. Študenti si ju nevážili a nepočúvali ju, hádzali po nej papieriky, tancovali cez hodinu. Nervovo sa zrútila a počas vyučovacej hodiny s plačom ušla preč.

Nebažia po miliónoch

Hoci Radovan zažil počas polročného pobytu aj mierne šokujúce situácie, keby bola šanca, okamžite by sa do Juhoafrickej republiky vrátil. Veľmi sa mu páči. Je to krásna krajina s teplým podnebím a aj väčšina ľudí je milá. Najviac sa mu pozdáva to, že domáci každý deň prežívajú naplno, vedia si život vychutnať. Idú síce do práce alebo do školy, ale keď sa vrátia domov, sú usmievaví, spokojní. Žiaden stres, naháňanie sa. Presne taký život ako v hociktorej krajine, ktorá je pri mori. "Možno je to tým, že počas apartheidu boli farební utláčaní, a tak sú menej nároční, nebažia za miliónovými autami a poschodovými domami."

V Juhoafrickej republike žijú tri skupiny obyvateľov - bieli, farební a čierni. Medzi bielymi a čiernymi je podľa Radovanovho porovnania taká priepasť ako medzi Američanmi a trebárs Mongolčanmi. Bieli boli a aj dnes sú veľmi bohatí. Farební počas apartheidu mohli pracovať ako učitelia alebo policajti a predstavovali kultivovanú, niečo ako strednú vrstvu, rozprávajúcu afrikánskym jazykom.

"Nakoniec je tu čierne obyvateľstvo. Jeho reč pripomína domorodca z filmu ´Bohovia sa museli zblázniť´. Také mľaskanie jazykom. Afrikánsky alebo anglicky takmer vôbec nevedia. Počas apartheidu nemali žiadne práva. Bola a dodnes to je chudobná časť obyvateľstva žijúca v obydliach (bantustanoch), podobných veľkosťou našim zastávkam MHD. Obité sú kartónmi a dopravnými značkami."

Prekvapujúce je, že ´čierni´ sú stále v nemilosti, i keď hnev by sa mal prenášať na bielych, pretože oni vykorisťovali aj čiernych, aj farebných. Bieli ale majú peniaze, preto sa im ostatní poklonkujú. Ak by mal v autobuse farebný uvoľniť miesto babke čiernej alebo bielej pleti, vstane bielej. Zvláštne tiež je, že ani čierni nemajú radi svojich, čiernych. Zrejme ešte dlho potrvá, kým sa tieto rasové rozdiely aspoň trochu zmiernia, keďže v krajine žije až 95 percent tmavých a len 5 percent bielych.

Stolová hora v Kapskom Meste

K mestám, že žijú bieli, určite patrí asi 12-miliónové Kapské Mesto. Známe je okrem prvej operácie srdca aj tým, že v strede mesta sú hory. Najviac obdivovaná je určite Stolová hora. Dá sa na ňu vyviezť lanovkou a zvláštna je rovným vrcholom. Oblaky, čo sa tam udržiavajú, trochu pripomínajú obrus. Okolo nej na juh ide poloostrov a je tam Mys dobrej nádeje. Miesto, kde sa schádzajú Indický a Atlantický oceán.

"Centrum mesta, to sú mrakodrapy a komercia. Rozdelené je na nadzemnú a podzemnú časť. Hore chodia autá, v podzemí sú obchody, markety a ľudia. Do centra vedú iba dve cesty, takže pravidelne sú tam obrovské dopravné zápchy. Hovorí sa, že kto chce ísť za zážitkami, mal by Kapské Mesto určite navštíviť. Má pravdu, je to nádhera. Snáď sa mi podarí ešte raz sa doň dostať," uzavrel svoje rozprávanie o polročnom pobyte v Juhoafrickej republike gymnazista zo "šrobárky" Radovan Veselý.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári