meste Kene. Na jednom z projektov podporovaných z Dobrej noviny pracovala aj Janka Demčáková. Dobrá novina je kolednícka akcia spojená so zbierkou pre krajiny tretieho sveta. Fotky z nej sú vystavené v Šarišskej galérii v Prešove.
"Pracovala som v malom záchytnom centre pre deti z ulice, ktoré ležalo priamo v slume. Je to predmestie pre najchudobnejších. Toto centrum slúžilo na to, aby sa deti netúlali po uliciach, ale trávili voľný čas spolu, hrali sa, kreslili, učili sa čítať a písať. Chodili k nám dievčatá aj chlapci od veku od 6 do 16 rokov. Počet detí bol veľmi pohyblivý, lebo centrum fungovalo na báze dobrovoľnosti. Cez prázdniny nás tam bolo viac," hovorí Janka Demčáková, inak rodáčka z obce Davidov v okrese Vranov nad Topľou.
Ako ďalej prezrádza, v tom čase bolo vzdelanie v Nairobi spoplatňované a tieto deti nemali peniaze na to, aby mohli chodiť do školy. Veľa z nich boli siroty a polosiroty- nepriame obete AIDS, ktoré boli častokrát odkázané sami na seba. Viacerí chlapci boli závislí na narkotikách. "Najčastejšie fetovali obyčajné lepidlo. Centrum im malo pomôcť k tomu, aby narkotiká prestali používať. Ak sa týmto deťom podarilo prispôsobiť pravidlám, ktoré fungovali v centre, mohli ísť študovať do riadnej školy."
Platilo pravidlo, že deti museli prísť do centra do 9-tej hodiny bez toho, aby boli nafetované. Inak nesmeli ísť dnu a nedostali ani obed, čo bolo častokrát jediné jedlo ich dňa. Dostávali zadarmo raz denne dva kúsky chleba a čaj s mliekom. "Na úvod sme sa vždy spolu pomodlili modlitbu Otče náš, bez ohľadu na to, akého vierovyznania boli deti. Potom sme sa spolu hrali, spievali, tancovali, kreslili. Dievčatá sa učili ručné práce. Väčšinou to boli úplne jednoduché veci. Centrum sme zatvárali okolo poludnia."
Staršie a šikovnejšie deti chodili do centra aj poobede na doučovanie z matematiky a angličtiny. Trikrát do týždňa k nim chodil miestny učiteľ, ktorému Janka pomáhala s vyučovaním. Príprava materiálov do práce zaberala veľa voľného času, no chodievali aj do kostola a na internet. Vrátiť sa však museli do siedmej, lebo potom to bolo pre cudzincov vonku veľmi nebezpečné. Aj stravovanie v dome, kde bývali bolo pre nich najbezpečnejšie. Vedeli, že jedlo, ktoré im tam pripravia, je čerstvé a nehrozia žiadne žalúdočné problémy. Na ulici kupovali len ovocie alebo potraviny, ktoré boli zabalené. Strukoviny a zemiaky boli bežnou africkou stravou a podľa Janky ich vedeli pripraviť veľmi chutne na rôzne spôsoby. Zaujímavou kombináciou boli špagety a paradajková omáčka so zemiakmi namiesto mäsa. "Strava mi tam osobne veľmi chutila, dokonca som sa naučila pár jedál aj variť," usmieva sa a dodáva: "Môj domáci mal zo mňa veľkú srandu, keď ma učil piecť chapati -kukuričné placky a mne sa nedarilo vyvaľkať z cesta kruh. Na oplátku sme im my navarili puding a veľmi im chutili naše konzervy. Dosť nám tam chýbalo mäso, lebo rodina, v ktorej sme bývali z mäsa nevarila." V reštaurácii však Janka ochutnala mäso z krokodíla a pštrosa. Zaujímavé je, že v Keni je najdrahšie mäso z hydiny a môžu si ho dovoliť len tí bohatší. Inak sa tam jedáva väčšinou jahňacina alebo hovädzina.
Silným zážitkom pre sympatickú východniarku bola návšteva v centre pre deti postihnuté chorobou AIDS. "Priznám sa, že som mala zmiešané pocity pred tým, ako som tam šla. Nevedela som, či sa ich nebudem báť dotknúť, ale bolo to v pohode, hoci to bol veľmi smutný pohľad. Videla som tam niekoľkomesačné deti , aj deti do 7 rokov, na ktorých bolo vidieť známky choroby. Vyzerali slabé a po tele mali tmavé škvrny. Vzadu za domčekmi, v ktorých bývali, mali malý cintorín. V centre bolo o nich dobre postarané. Mohli tam v pokoji prežiť svoj krátky život a potom dôstojne zomrieť."
Podmienky, v ktorých žijú ľudia v Afrike sú veľmi ťažké. Viac ako 60 % ľudí tu žije pod hranicou chudoby, v slumoch žijú milióny ľudí v hygienicky nevyhovujúcich podmienkach. Bežne tam žijú mnohočlenné rodiny v plechových domčekoch s rozlohou 3 x 3 metre, za ktoré platia dosť vysoké nájomné.
"Veľakrát hrozí, že im tieto skromné príbytky odplaví v čase dažďov voda. Ľudia v Keni sú veľmi jednoduchí. Myslím, že sme si boli mentalitou dosť podobní a že k nám Slovákom mali bližšie ako k ľuďom z Nemecka či USA. Asi sme ich vedeli lepšie pochopiť. K nám boli veľmi priateľskí a pohostinní. Keďže sme boli bieli, všade sme pútali pozornosť. Miestni ľudia nás vnímali ako bohatých. Každý nám zdravil, chcel nám podať ruku, veľa ľudí nás prosilo o pomoc."
Janka sa stretávala aj s nepríjemnými pokrikmi mužov a chlapcov. Priznala sa nám, že vtedy sa dosť bála, hlavne keď bola sama. "Pre mňa ako belošku bolo nebezpečné chodiť niekam sama, lebo hrozilo, že ma prepadnú. Preto som väčšinou chodila s doprovodom. Keď sme raz boli v meste traja Slováci, dokonca nás zastavila tajná polícia a vtedy sme sa fakt báli. Neskôr vysvitlo, že to boli asi podvodníci, ktorí nás chceli obrať o peniaze."
Janku počas pôsobenia v Afrike veľmi oslovilo to, že napriek všetkým ťažkostiam a biede sa ľudia vedeli tešiť zo života. Stále niekde vyhrávala hudba, najmä z rádia. Deti sa vedeli hrať s úplne jednoduchými hračkami a tešiť sa z maličkostí. Celkovo majú Afričania hudbu v krvi a ak nemali pri sebe bongo (bubon), deti v centre vedeli zahrať aj na učiteľskom stole.
"Krásnym zážitkom bola pre mňa aj návšteva africkej svätej omše, ktorá bola plná spevu a tanca. Veľmi dojímavé bolo pozorovať matku s dieťaťom, ktorá počas omše úplne spontánne nakojila svoje dieťa priamo v kostole. Veľmi sa mi páčilo, akú majú Keňania úctu k životu. Napriek tomu, že život je tam veľmi ťažký, málo žien chodí na potrat. U nás si manželia nemôžu dovoliť mať viac detí, lebo je to ekonomicky náročné. Ale kenská žena radšej porodí dieťa a nechá jeho osud v Božích rukách, akoby ho zabila ešte pred narodením. Právo rozhodovať o živote a smrti nechávajú Bohu."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
