Slovensko by prišiel len z času na čas s novou výstavou. Lenže jemu sa tatranská krajina stala osudnou. Je mu už druhým domovom, v Poprade má prechodný pobyt a jeho obrazy sú tradičnou kulisou mnohých podtatranských zariadení. Meno Pančuk je už v Poprade a okolí zdomácnené. Potvrdila to i nedávna vernisáž výstavy z jeho tvorby v Kežmarku.
"Prvý raz som si Kežmarok všimol pred rokmi, počas festivalu umeleckých remesiel. Vtedy som aj namaľoval jeden obraz, hrad a ľudí, malo to také správne ľudské napätie. Stále som si však vravel, že sa sem chcem vrátiť, maľovať tie malebné ulice, architektúru. Teraz pred výstavou sa mi to podarilo," povedal ukrajinský maliar, ktorému učarilo Slovensko. Prvý raz sa s ním zoznámil v roku 1994, keď ho pozvali vystavovať do Martina. Ponuka prišla v zložitom čase, Igor Pančuk len nedávno opustil zaujímavý post vysokoškolského pedagóga na fakulte výtvarnej výchovy chersonského inštitútu a vrátil sa do Černovca k "svojim". Nevedel celkom presne, čo s ním bude. "Doma ma čakala rodina a gazdovstvo, dochádzať z Chersonu 750 km už veľmi nešlo," vysvetlil odchod z pedagogickej dráhy. Výstava v Martine mu priniesla nové kontakty a predovšetkým, odvahu skúsiť žiť ako slobodný umelec. Dnes má Igor Pančuk za sebou slušnú kolekciu výstav, zastúpenie v zbierkach múzeí na Ukrajine i Slovensku, súkromní zberatelia majú jeho diela v Nemecku, Rakúsku a Holandsku.
Igor Pančuk sa pod Tatrami síce zapísal ako krajinomaliar, ale nie je mu cudzia ani portrétna tvorba, akty, moderna, či lyrické zátišia. "Nedá sa povedať, čo z toho mi "sedí" najviac. Vždy ma musí niečo najprv osloviť, potom to nosím dlho v hlave, a keď mám obraz v hlave takmer hotový, dám ho na plátno," smeje sa. Vraj už o sebe počul, že viac rozmýšľa, ako maľuje. Priznáva však, že vo veľkej obľube má ešte stále maľovanie kytíc. "Kytica je proste súbor farebný i citový. Je v nej ruka prírody i ruka človeka. Kytica je šanca expresívne vyjadriť radosť z farebnosti. A potom sú kytice nerozkvitnuté to sú ľudia. Myslím, že každý človek je takou kyticou, len je treba, aby sme ju správne zalievali, pestovali a potom vykvitne," zafilozofoval si Igor Pančuk. Práve smelé žonglovanie s farbami je príznačné pre ostatné obdobie jeho tvorby. "Pred dvomi rokmi som mal menší infarkt. Dovtedy som používal aj ťažké, tlmené tóny, potom prišla akási zmena. Jednoducho, v živote máme všetci dosť trápenia a bolesti a ja chcem farbami rozdávať radosť, slnko energiu," priznáva výtvarník. Ako dodal, pokúsi sa o to aj ďalšími tatranskými motívmi. "Tatry ako téma sa nikdy nevyčerpajú, každý umelec má právo vidieť ich po svojom. Maľovanie v plenéri je aj fyzicky náročné, chce to dobré zdravie a kondíciu. Ale v Tatrách som určite nepovedal posledné slovo," uzavrel výtvarník.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
