sa totiž usadila práve v meste pod Zoborom a odvtedy domovské divadlo nemenila. A hoci mala občas zajačie úmysly a túžila vymeniť herectvo za iné remeslo, dnes je zrejme rada, že tak neurobila. O pár dní (3. apríla v priamom prenose STV) totiž dostane jedno z najprestížnejších spoločenských ocenení - Krištáľové krídlo - za zásluhy v divadelnom umení. Na kus reči sme sa s ňou stretli nedávno, pred Veľkonočnými sviatkami, ktoré strávila doma u rodičov aj so šestnásťročnou dcérou Katkou. Tá je po mame nielen milá a pohľadná, ale túži sa vydať v jej hereckých šľapajách...

Koncom tohoto týždňa dostanete Krištáľové krídlo. Čo to pre vás znamená?

- Na túto cenu ma nominoval pán profesor Traubner a v dnešnej dobe, keď je kultúra taká nekultúrna, ma toto ocenenie teší dvojnásobne. Som rada, že si ma niekto všimol. No myslím si, že je to aj ocenenie celého nášho nitrianskeho kolektívu, pretože divadlo, to nie sú len dosky, ktoré znamenajú svet, ale aj dosky znamenajúce krv, pot a slzy. No my sme, myslím, veľmi nadšený kolektív ľudí, ktorých to stále baví a vždy mávame plné sály. Takže to ešte asi nejaký význam má.

Je to jeden z dôvodov, prečo ste nikdy neodišli do Bratislavy?

- Som dosť konzervatívna, takže som neodišla aj preto, že som nenašla dostatok odvahy. Kedysi som nad alternatívou odísť do nášho hlavného mesta aj uvažovala, ale zdalo sa mi to príliš komplikované. Jednak sú tam iné cenové relácie bytov ako v Nitre, takže som na to nemala finančné prostriedky a teraz už mám v Nitre známych, priateľov, mám tam svoje obľúbené miesta a som skôr typ človeka, čo má radšej menšie mestá. Do Bratislavy chodím 3-4 krát do týždňa, lebo som pred 6 rokmi začala šoférovať a z Nitry je to iba 40 minút, takže sa to dá zvládnuť. Hoci, pred dvoma rokmi sme mali veľkú haváriu. Stáli sme na krajnici a vrazila do nás nepozorná vodička, čo telefonovala. My sme tam zastali iba na chvíľku, chceli sme si nastaviť sedadlo. Boli sme plné auto herečiek a ona do nás narazila v plnej rýchlosti. Našťastie sa nikomu nič vážne nestalo, iba na aute bola škoda za viac ako 280 tisíc. Vtedy som si uvedomila, že niekedy nemusíte urobiť chybu vy a môže sa to skončiť katastrofálne.

Máte momentálne vášeň, ktorej sa aj máte čas venovať?

- Čítam knihy, na čo som doteraz čas nemala. Naposledy som prečítala knihu do Miloša Zemana ´Jak jsem se mýlil v politice´. Je to výborné, dávam to do pozornosti. A kúpila som si cédečka vážnej hudby. Okrem toho zbieram albumy muzikálových melódií a každej dobrej muziky. A keď mám voľnú chvíľku, pustím si cédečko, čítam knihy alebo pozerám filmy. Nemám totiž veľa času chodiť do kina, tak si dobré filmy požičiavam na DVD-čkach. Manžel bol v januári tri týždne doma, tak sme si požičiavali oscarové filmy, ležali sme pred telkou a nerobili nič iné. Bolo to veľmi príjemné.

Na čo sa najbližšie tešíte?

- Čo sa týka práce, tak neviem, lebo do septembra budem mať absolútne voľno. Takže sa teším na to. Povedala som si, že budem chodiť cvičiť a chudnúť. Momentálne ešte neviem, či budem v septembri skúšať. Už som totiž dospela do štádia, že by som nechcela

hrať v každom predstavení. Chcela by som mať dve premiéry do roka, pričom by to vôbec nemuseli byť hlavné postavy. Teraz som začala viac robiť dabingy a chodievam moderovať a spievať na akcie. Mám aj dobrú skupinu priateľov, takže budeme opekať, chodiť na výlety a budem sa venovať mojej puberťáčke, z čoho ona nebude veľmi nadšená, pretože si už zvykla, že má voľnú ruku.

Ako často chodievate do Košíc?

- Teraz som tu presne po roku, pretože minulý rok som mala strašne veľa práce a skúšala som aj cez prázdniny, takže som nemala vôbec čas. Občas však rodičia chodia za mnou a každý deň si telefonujeme. Ja im vždy volám, že starobinec, žijete? Čo nové? Ale uvedomujem si, že rodičom už roky pribúdajú a mala by som si ich oveľa viac užívať. V tomto smere sa budem snažiť polepšiť. Okrem toho sa musím priznať, že mi chýbajú stretnutia s mojimi bývalými spolužiakmi a kamarátkami, s ktorými som však stále v telefonickom kontakte.

Čo si vždy užijete, keď prídete do Košíc?

- Veľmi rada chodím do mesta, posedím si pri fontáne. Moja mamka má zas rada prechádzky na Kavečany, na Bankov a keď bola Katka menšia, chodila lyžovať na Jahodnú a do okolia Košíc. Rada chodím aj na kávičky s kamarátkami, s bývalými spolužiačkami a vôbec, veľmi rada tu stretávam známych.

Domov ste prišli na Veľkú noc. Bola aj poriadna oblievačka?

- Môj otecko má 76 rokov a ja to síce neznášam, ale on si to obyčajne neodpustí. Takže to musíme s dcérou vydržať, keď má dedko z toho radosť. (úsmev).

Aké máte spomienky na Veľkonočný pondelok z mladosti?

- Ja som chodievala na dedinu, kde to bolo presne to šialenstvo v očiach trošku podgurážených kúpačov. Tí mali neskutočnú radosť, keď nás na dvore hodili pod pumpu, pustili na nás ľadovú vodu a naháňali nás s korbáčom. Myslím, že presne odvtedy mám negatívny vzťah k týmto zvykom, takže my sme potom Veľkú noc využívali na lyžovačku - chodili sme do Ždiaru alebo do Tatier.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári