Herec Marián Zednikovič považuje Veľkú noc za najstrašnejší sviatok, aký bol kedy vymyslený

Ako chlapec sa veľmi hanbil, keď ho nútili chodiť so šibákomHerca Mariána Zednikoviča máte iste zafixovaného, ako sa po vydarenom karatistickom

Ako chlapec sa veľmi hanbil, keď ho nútili chodiť so šibákom

Herca Mariána Zednikoviča máte iste zafixovaného, ako sa po vydarenom karatistickom hmate prekopol do susedného bytu vo filme "Utekajme už ide". Jeho nezameniteľný hlas sa deťom ale i rodičom spája s čmeliakom Vilkom v rozprávke o včielke Máji či s lordom Northonom. Tento herec zakotvil v divadle Astorka Korzo ´90, a veľmi rád privítal možnosť zahrať si v komédii "Piť alebo byť fit". Táto hra prišla do Košíc vďaka agentúre Amadeus už necelé dva týždne po svojej bratislavskej premiére a my sme tak mali možnosť sa v šatniach Jumbo centra - pri pohľade na ktorých úroveň sa M. Zednikovičovi krútili pre neho typické fúzy - porozprávať.

V Košiciach sa dobre zabávalo zaplnené hľadisko, ale bolo zrejmé, že sa dobre bavia i herci na javisku. "Vždy je to spojené s tým, aké bolo skúšobné obdobie a aká partia sa stretneme. V hre Piť alebo byť fit sme takpovediac vyzberaní herci z viacerých divadiel, no režisér Emil Horváth vytvoril veľmi dobrú atmosféru a naskúšali sme to tak, že som si to vlastne ani nevšimol... Diváci to veľmi dobre prijímajú," pochvaľoval si prácu na svojom najnovšom projekte M. Zednikovič.

"Už však nie som mladý začínajúci herec, pre ktorého je stále najdôležitejšia rola tá najčerstvejšia. Každá nová postava mi prináša isté čaro, ale myslím, že ja som sa už dosť nahral... Nepoviem si - Ježiš Mária, ja si môžem niečo nové zahrať... Momentálne sa najviac teším na projekt, na ktorom začnem pracovať v máji a prinesie do môjho života veľkú zmenu."

Súvisí to s Letnými shakespearovskými slávnosťami na bratislavskom hrade. M. Zednikovič je ich riaditeľom a tento rok sa v nich predstaví i ako herec po boku Bolka Polívku v hre Kupec benátsky. "Je úžasné hrať vonku, v otvorenom priestore. Vždy je tam prítomný strach z toho, že začne pršať. Zažil som i to, že sme hrali v daždi a diváci si povedali - keď sú herci takí odvážni, že hrajú v daždi, tak ostanú moknúť s nami. Je to milé, tlieskali aj úplne mokrí..."

Zabodoval ako mladý

Herca M. Zednikoviča si diváci spájajú najmä s komickými postavami. Nemalú rolu v tom zohráva výborná komédia "Utekajme už ide", v ktorej účinkoval spolu s Milanom Lasickom a Zuznou Bydžovskou, či jeho hlas, ktorý prepožičal lordovi Northonovi, kde mu ako sluha James sekundoval Stano Dančiak.

"Najviac som v televízii zabodoval, ešte keď som bol mladý. Dostal som sa do generácie k Labudovi, Lasicovi, Satinskému, Dančiakovi a v repertoári komického žánru som schytal vždy tých najmladších - veď som aj bol najmladší... Nikdy som nemohol ukázať aj iný ako komický rozmer. Až keď som sa dostal do staršieho veku, začali prichádzať iné ponuky. Dá sa vlastne povedať, že z komických úloh som už vyrástol. Na druhej strane - práve v komédii Piť alebo byť fit som sa presvedčil, že nie je problém sa k tomuto žánru opäť vrátiť. Musím však povedať, že som takpovediac vystúpil z idúceho vlaku..."

Množstvo úloh, v ktorých sa objavoval, ho jednoducho vyčerpalo. "Povedal som si, že nemám predsa ešte toľko rokov, aby som ostrčil kopytá a nemá zmysel hrať všetko... Dal som si teda pauzu. Pred rokom 1989 nebolo o čom uvažovať - z vlaku sa jednoducho nedalo vystúpiť. Aj napriek tomu sa mi však celkom dobre podarilo ustriehnuť to, v čom som hral. Nechcel som hrať v hocičom. Zázračne sa mi podarilo prejsť minulým režimom tak, že sa nemám začo hanbiť. Z absurdných projektov sa mi vždy darilo povykrúcať. Nebol som zarytý antikomunista, žil som proste tú dobu."

Čo mu nevoňalo, tomu sa snažil vyhnúť. "Tvrdo sa pokúšam ísť svojou cestou, nejdem však po mŕtvolách, nemám za sebou zástupy padlých kamarátov, po ktorých som musel postúpať. Po revolúcii sa však nanovo rozdali karty a dodnes nie sú jasné pravidlá hry... Zvolil som si cestu menšieho odporu - prečo by som sa mal zdevastovať na hlúpostiach? Radšej si tituly vyberám a život mám vo vlastných rukách."

"Reality" sleduje

Svojich 15 minút slávy si vraj už užil. "Čo ešte mám chcieť dosiahnuť? Je málo pravdepodobné, že sa mi podarí natočiť pekný film - kde, s kým, za čo? Aj s televíznymi inscenáciami je to podobné. Našiel som si hobby - vitráže a mám pocit, že som dospel. Je to dobrý pocit. Na druhej strane som ešte stále ´trafený´ a to ma teší..."

M. Zednikovič našiel svoju vnútornú pohodu, ktorú si nenechá narušiť. Vyhľadáva samotu, s ktorou si však vzápätí sám nevie poradiť a priznal, že neraz diskutuje sám so sebou. "Najmä keď sledujem televíziu, komentujem to sám pre seba... Nepatrím medzi tých, ktorí tvrdia, že nesledujú reality show. Zodpovedne priznávam - pozerávam ich. Je však pravda, že tú, ktorú máte tu na východe... No, pozrel som si jednu časť a stačilo... Je neodšriepiteľné, že istú časť obyvateľstva to esteticky formuje a je zarážajúce, že sa nad tým nikto nepozastaví... Ospravedlňuje sa to drahým reklamným časom počas vysielania, ale veď peniaze sa dajú získať aj iným spôsobom. Každý v sebe má hranicu, za ktorú nie je ochotný zájsť."

M. Zednikovičovi sa tiež darí nepúšťať prácu za hranice súkromia a naopak. "Moji kolegovia ani nevedeli, že som postavil dom. Čo ich mám čo otravovať s maltou a tehlami? Na druhej strane doma často nevedia, čo vlastne skúšam. Nebudem predsa rodinu zaťahovať do problémov v divadle a hovoriť im - choďte po byte potichu!"

S mladším synom ale absolvoval premiéru. Nie však svojho divadelného predstavenia... "Stretli sme sa - lebo už nebýva s nami - a dal mi dévedéčko, natočil totiž film. Večer som si to pozrel a esemeskovali sme si. My sme taký typ rodiny. Vždy sme boli vo vzťahu otec - syn veľmi súdni."

Občas hercovi prišlo i trochu ľúto, že nie je pre svojich synov aj kamarátom, ktorému by sa zdôverovali aj s trampotami s frajerkami... "Nesilil som ich do ničoho. Na druhej strane som bol vždy ochotný im pomôcť, ak niečo potrebovali. Pre mňa bolo alfou a omegou to, že som ich vychovával s láskou."

Naučil sa šiť na bábiky

M. Zednikovič vyrastal obklopený ženami - stále sa okolo neho motala sestra a jej kamarátka a tri sesternice. Nedarilo sa mu prehovoriť ich na hru s autíčkami, a tak sa hrával spolu s nim s bábikami...

"Ja som sa naučil i šiť na bábiky. Nemohol som ich predsa prehlasovať... Dá sa povedať, že vďaka tomu ma vychovali nadštandardne vo vzťahu k ženám. Ženu beriem vždy ako partnera, nikdy nie ako doplnok. Rovnako som sa ja snažil vychovávať svojich synov. Jedného dňa som však prišiel na rodičovské združenie a tam som si vypočul, že Tomáško sa hlúpo správal k spolužiačke prváčke. Nadával jej a vraj jej aj tresol taškou po hlave. Bol som zdesený. Všetky mamičky na mňa škaredo zazerali a určite si mysleli - to má teda ale syna... Doma som sa Tomáška opýtal - čo som ťa učil? Čo sú všetky dievčatká? Kvetinky. Na to mi syn povedal - áno, sú kvetinky, ale ona je popri tom aj taká krava..."

Možno aj práve preto, že zástupkyne krajšieho pohlavia sú pre M. Zednikoviča stále kvetinkami, ktorým sa nesmie ubližovať, sa na blížiacu sa Veľkú noc nedíva s radosťou. "Vždy som nenávidel tieto sviatky a myslím si, že tú tie najhoršie, aké boli kedy vymyslené. Ako chlapec som sa veľmi hanbil, keď ma nútili chodiť so šibákom a vyšibať dievčatá."

Oproti cez chodbu totiž bývali sestry Šípkové - Helena, Ružena, Eva a Gabika. "Boli až štyri! A ja som sa ich veľmi hanbil. Keď som na veľkonočný pondelok dlho nechodil, tak prišla ich mama a pýtala sa - kedy už konečne príde Maroško vyšibať dievčence? Ja som teda k tým Šípkovým vbehol, tie dievčatá začali jačať ako besné a pozamkýnali sa v izbách. Ostal som tam stáť s tým šibáčikom v ruke a bolo mi do plaču... Je to hlúpy zvyk. Ešte tak na dedinách - ak to niekto z bujnosti potrebuje, prosím. Ale chodiť po meste od dverám k dverám a šibať..."

Ani so synmi nechodil po šibačke. "Akurát babičky sme chodili vyšibať a malé sestry Šulajové. Raz to však bolo na jedného zo synov už priveľa a keď sme šli vyšibať babku Soňku, tak zaspal..."

Jar sa preto M. Zednikovičovi nespája s veľkonočnými sviatkami. Na tú tohtoročnú sa však teší najmä preto, že sa bude môcť dostatočne ´vyšantiť´ na svojej novej záhrade. "Teším sa na to. V záhrade totiž nemám ešte vôbec nič, no paradajky sa tam pestovať nechystám. Je mi jasné, že budem musieť byť trpezlivý, lebo také tri roky to bude vyzerať, ako keby tam nič nebolo... Tráva vyrastie rýchlo, no ozdobné kríky, ktoré sa tam chystám vysadiť, budú potrebovať čas... Toho však mám dosť, tak čo?"

M. Zednikovič má to šťastie, že do záhradky mu nebudú nakukovať žiadne zvedavé zraky, takže s ňou počíta takpovediac ako s ďalšou izbou. "Je to postavené tak šikovne, že mi do nej nevidia ani susedia. Na tie záhrady, ktoré vyzerajú ako keby ich ktosi robil podľa pravítka, však mám ´alergiu´. Chcem si vytvoriť akýsi francúzsky vidiek. Je to taký sympatický a príjemný ´bordel´ v záhrade. Všetko nechám voľne rásť."

Vyčistí si hlavu

Okrem záhradky dokáže M. Zednikoviča pokojom a energiou naplniť aj jemná manuálna práca. Vždy mal blízko k výtvarnému umeniu a keď si nájde čas, znovu sa k tomu vracia. "Keď som šiel na vysokú školu, rozmýšľal som okrem herectva i nad architektúrou a Vysokou školou výtvarného umenia. Rozhodlo to, že prijímačky na herectvo boli skôr... Mám však rád manuálnu prácu, dobre si pri nej odpočiniem. I preto som sa dal na vitráže. Sústredím sa na to, čo robím a v hlave mám úplne prázdno... Chodil som aj do dielne k jednému sklárovi a vrátim sa hneď, ako si dám do poriadku zranený palec. Tam bol vždy pustený Slovenský rozhlas. Nikdy pred tým som to nepočúval. A tam mi zrazu recitujú herci, počúvam rozhlasové hry a na nič nemyslím..."

Pokoj M. Zednikovič potrebuje. Ak by sa totiž mal dnes rozhodovať medzi dráhou herca a iným povolaním, zvolil by si vraj niečo pokojnejšie. Pred časom bol prezidentom dabingovej súťaže Zlatá slučka i umeleckým riaditeľom divadla Astorka Korzo ´90. Toho všetkého sa vzdal. "Ostal som však detským kráľom. Neodolateľným... Minule oproti mne šla taká mladá krásna slečna s dieťatkom a vravela mu - aha kráľ. Dieťa sa obzeralo a hľadalo, kde to ten kráľ je. Bol som ním pre tú maminu, nie pre to dieťa..."

Funkcia, ktorej sa M. Zednikovič nechce vzdať a ktorá ho neoberá o energiu, ale naopak mu ju dodáva, súvisí s šéfovaním spomínaným divadelným slávnostiam na hrade v Bratislave. "Beriem to ako poslanie, ktoré som si sám vymyslel. Chcem pre toto mesto niečo urobiť a na druhej strane nečakám nič, len aby ľudia boli voči tomu nápadu príjmní a nerobili prekážky. Dá sa povedať, že sa toto podujatie dobre uchytilo a považuje sa za jeden z vrcholov kultúrneho leta. Som rád, že som k tomu prispel. Nie je to dosť veľké zadosťučinenie?," dodal spokojne herec.

Dátum narodenia: 15. august 1951

Znamenie: Lev

Miesto narodenia: Bratislava

Ukončené vzdelanie: VŠMU Bratislava

Domovská scéna: Astorka-Korzo ´90

Relax: vitráže

Filmová a televízna tvorba

2004 Prirodzená smrť

2000 Chaos (TV)

1999 Fiaker číslo 21 (TV)

1999 Zborovňa (TV)

1997 Armagedon na Grbe (TV)