Najskôr zbieral lopty na majstrovstvách sveta, o dva roky bol šampiónom sám

Vyrastali medzi panelákmi na Furči. Pod oknami, ako väčšina chlapcov, naháňali loptu s túžbou stať sa raz slávnymi futbalistami. "Sused z prvého poschodia, volal sa pán Madlenák, prišiel k nám raz na ihrisko a postavil nohejbalovú sieť, či si to nechceme skúsiť. Boli sme celí uveličení z toho, že dospelý si chce s nami zakopať. Potom chodil skoro každý deň a nám sa to začalo páčiť. Vzal nás do parády a prišiel s nápadom otvoriť nohejbalovú triedu..."

Tak pričuchli k tomuto, tak trochu "košickému" športu bratia Perunovci. Netušiac, že o pár rokov neskôr budú patriť medzi slovenskú i svetovú nohejbalovú elitu.

"Hrával som futbal, hokej, ba aj vodné pólo, ale nič som nerobil vážne. No nohejbal ma naozaj chytil za srdce," vraví starší zo súrodeneckej dvojice, Patrik. A Martin, vtedy chodiac do futbalovej triedy na Požiarnickej ulici, dostal na rozmyslenie. "Že si mám vybrať, či chcem robiť futbal, alebo nohejbal. Futbal som mal rád, ale neviem, či som mal predpoklady niečo v ňom dosiahnuť. Nebol pre mňa taký dôležitý ako pre iných chlapcov. Keď sme hrávali, bolo mi jedno, či budem v základe alebo nie," nemusel ho Patrik dlho presviedčať. A teraz vôbec neľutuje, že sa ním nechal nahovoriť, aby si prišiel zahrať nejaký zápas.

Uchytili sa v dnes už neexistujúcom klube Cassovia, odohrali pár sezón za žiakov i dorastencov, keď padli do oka susedom zo známejšieho oddielu DPMK. "Keď sme už ako mladší hráči hrávali dorasteneckú ligu. Prešli sme k nim vlastne s celou partiou z bloku s ktorou sme s nohejbalom začali," spomína Patrik. "Do DPMK sme prestupovali na jeseň pred jedenástimi rokmi, práve v čase, keď sa tu hrali prvé majstrovstvá sveta. Vtedy som ešte len zbieral lopty..." O dva roky neskôr, na svetovom šampionáte v Brazílii, bol už sám majstrom sveta! Mal sedemnásť rokov a premiéru na takejto významnej nohejbalovej udalosti. Lepší začiatok kariéry si ťažko predstaviť.

Na šampionáte v krajine futbalu a kávy dopĺňal v trojiciach skúsených borcov, Ladislavov, Ivaneckého a Bertka. "Prvý štart, prvý titul. Myslel som si, že to pôjde takto stále. Ale namiesto ďalších titulov prišlo obdobie hľadania, nedokázali sme sa presadiť v súbojoch s Čechmi. Aj keď sme hrali dobre, Česi boli pre nás akýmsi psychickým blokom. Od deväťdesiatehošiesteho do roku dvetisíc sme ich nedokázali poraziť a vziať im titul. Ale už je to opäť naše," považuje Patrik Perun za svoj vrchol práve posledný rok minulého tisícročia, keď Košičania v tričkách národného tímu v Prostějove konečne Čechom opäť vzali titul. "Mám dvadsaťšesť rokov, čo je možno ideálny nohejbalový vek. Ale vrchol môže prísť aj v tridsiatke. Pre mňa to bol však zatiaľ ten Prostějov, aj keď odvtedy pribudli ďalšie dva tituly majstra sveta."

Martin (najlepší nohejbalista Slovenska za minulý rok, keď pretým ním bol dvakrát Patrik) bol na vrchole blaha, zhodou okolností, tiež v Prostějove, o štyri roky neskôr, keď mekku českého nohejbalu poverila IFTA (Medzinárodná nohejbalová federácia) usporiadaním svetového šampionátu po druhý raz v jeho krátkej histórii. A k zlatu v kráľovskej nohejbalovej disciplíne, trojiciach, pridali Perunovci aj "rodinné" striebro v súťaži dvojíc. "Jediné, čo nám ešte chýba, je titul majstrov Európy. Ten by sme veľmi chceli získať," tvrdia svorne. Šanca sa vraj núka tohto roku v Chorvátsku.

Majú to aj v mene. Východniari vedia čo znamená, keď udrie "Perun". "Možno naozaj má to naše meno takú silu," smeje sa Martin. "Súperi vravia, že už keď nastupujeme na kurt, vedieme vraj tri nula," nemajú doma v "dvojkách" ani "trojkách" konkurenciu. "V klubovom tíme hráme v trojici s Brutovským, v nároďáku zas s Makarom, ktorý oblieka dres pražského Šacungu." Obaja by však určite boli kandidátmi na svetové zlato aj v singloch. "Keby sa to dalo stíhať. Nie je čas špecializovať sa na tri disciplíny, aj keď singel je stále zaujímavejší a je v ňom väčšia konkurencia. Napríklad na majstrovstvách sveta môžu reprezentovať jednu krajinu dvaja hráči, takže o titul sa môže pobiť aj osmička rovnocenných súperov," dáva Patrik perspektívu aj tejto, pre diváka naoko nezáživnej disciplíne. "V dvojkách a trojkách sa však dokonale vybláznime," dodáva Martin. "Čochvíľa nás čaká Pohár európskych majstrov a trochu iné pravidlá. Zobrali nám jeden dopad, takže teraz je to ešte náročnejšie na kondičku, a viac je to aj o technike."

Chlapci voľakedy nechceli ani počuť, že by mali mestský život a kamarátov vymeniť za dedinu. Teraz by tú dedinu nedali za nič na svete. "Oco pred pár rokmi postavil dom v Kostoľanoch nad Hornádom. Sprvu nám nijako nevoňalo, že by sme sa tam mali sťahovať, ale už by sme odtiaľ nešli," tvrdia obaja. "Je tam perfektne. A do Košíc tiež blízko, asi desať kilometrov. Máme dve autá, jedno ocovo a druhé si kúpil brat na lízing, takže s dopravou nie je problém," má nárok povoziť sa aj Patrik.

Pre Martina sú autá životnou láskou. Pravda, okrem frajerky, ktorú si našiel v dedine, hneď v proťajšom baráku. "Furt si doma nahráva nejaké automagazíny," prezrádza naňho Patrik. Aj v zamestnaní ho to k autám láka. Je policajt, ako kompletná mužská časť rodiny. "Niežeby sme príliš často sledovali Derricka, či iné detektívky, máme to jednoducho v génoch a baví nás to. Oco bol policajt, robil na kriminálke, takže on nás k tomu povolaniu priviedol. Bráško sa k nim dal skôr ako ja." Martin je poriadkový policajt, ale skôr túži po dopravnom oddelení. "Rád riešim vodičov," musia sa mať pred ním cestní piráti na pozore. "S uniformou nemám žiaden problém. Zvykol som si, aj keď sa mi prv zdalo, že ľudia sa na mňa pozerajú ako na mimozemšťana."

Mrzí ho len, že aj keď prišiel k polícii skôr, starší brat ho môže postaviť dopozoru. "Funkčne ma už preskočil. To viete, vysoká škola. Ja som nadstrážmajster, on je poručík."

"Vyšetrovateľ - ekonóm," smeje sa Patrik z funkčnej prevahy nad súrodencom. "Nevedel som do čoho idem, keď som sa hlásil k polícii, ale je to zaujímavá robota. Trochu aj podobná tomu, čo je vo filmoch. Osobne som ešte vraždu nemal, skôr krádeže, ale keď bude... Treba raz začať. No bodaj by som ich vyšetroval čo najmenej."

Aspoň občania Kostolian majú o pokoj postarané, keď je v obci toľko policajtov. Len miestny starosta by mohol byť trošku viac hrdý na ich nohejbalové úspechy. Na kurty ich nepustí, keď chcú trošku potrénovať. "Vraj by sme ich zničili. Tenis si však môžeme zahrať, koľko chceme. Ale už nás budú v dedine možno trošku viac poznať, lebo v miestnom občasníku chystajú čosi o nás napísať." A starosta hneď aj dresy kúpil, keď Perunovci povedali, že budú obec pod jej názvom na akomsi turnaji až za hranicami reprezentovať. "No musím to dať na správnu mieru, nebyť Martinovej frajerky, ktorá robí na miestnom úrade, asi by tie dresy neboli," vraví Patrik, že až takí slávni zas v dedine nie sú.

On si po tú svoju chodí až do Košíc. "Robí sekretárku v Dopravnom podniku, na autobusovej doprave. Pravdu povediac, ani naše baby šport, ktorý robíme, príliš nebaví. Ale aspoň na vrcholné podujatia nás prídu povzbudiť," nenašli si bratia dievky medzi nohejbalistkami. "A sú tu teraz, v oddieli, celkom šikovné dievčatá. Teda, hlavne po nohejbalovej stránke," Patrik rýchlo dodáva, aby zle nebolo.

Súrodenci zvyknú jeden na druhého čosi "bonznúť", ale Martin s Patrikom si márne hlavu lámali, čo by to mohlo byť. Vraj sú ideálni bratia, čím starší, tým lepší. Klape im to v súkromí i na ihrisku. Tam by mohli hrať už poslepiačky. "Naozaj sme dokonale zohratí. Sem-tam to vyzerá tak, že Paťa pucujem, ale je to len také dohováranie. Musím mu predsa niečo povedať, keď robí chyby. Sme už predsa na nejakej úrovni, aby sme sa ich vyvarovali. No prirodzene, robím ich aj ja," mladší, Martin, je známy tým, že nerád prehráva. "Ja tiež, len sa s ním nesmiem pustiť do hádky, lebo je koniec," musí mať ktosi chladnejšiu hlavu. "Každý z nás je iný. Martin určite nie je ideálny brat, ale iného by som nechcel mať. Máme výborný vzťah, stále medzi sebou dobre vychádzame, dokážeme jeden druhému pomôcť, keď treba. Rodičia, hlavne mamina, si na tom zakladajú," márne dobiedzame do Patrika, aby predsa našiel čosi, čo mu na Martinovi prekáža.

"Naozaj nič. Azda len to, že nikdy sa mi nedá napiť z jeho fľaše. On musí mať vlastnú fľašu na každom tréningu či zápase. Nikomu sa nedá z nej napiť."

"To je pravda," súhlasí Martin. "Vždy som mal odpor piť po druhých. V mančafte ma už všetci poznajú, bohužiaľ, je mi ľúto. Keď si niekto z mojej fľaše čo len glgne, poviem mu - dopi si ju celú. Už odmalička som sa nerád bozkával. Jedine frajerka môže, po nej sa aj napijem,"

nebude mať Patrik nikdy také privilégiá.

Možno preto, že Maťo trošku žiarli - na bratovu izbu. "Paťova je väčšia, oveľa väčšia. V mojej už ani nemám kde poháre a medaily dávať," naoko protestuje voči osudu mladšieho súrodenca. Toho miesta na trofeje je v oboch izbách ešte dosť. A bratom Perunovcom sa ich stále ešte máli.

Bohuš MATIA

Autor: Pozor na vajíčka i tatarku

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári