Pred úsvitom veľkonočného rána sa zatriasla zem a z hrobu povstal nový človek

Ježišovo telo zmizlo, ale plátno ostalo

Správy o udalostiach veľkonočného rána popisujú všetky štyri evanjeliá tak, akoby zachytávali vždy iný, po sebe idúci okamih. Podľa Matúša prichádzajú ženy k hrobu ešte potme, práve v okamihu, keď zemetrasenie odmršťuje kameň, ktorým bol zavalený vstup. Zjavuje sa im majestátna anjelská bytosť, ktorá spôsobuje tieto javy. Svojim výzorom pripomína blesk a sneh a vyzerá to tak, že ovláda všetky deje prírody. Od tejto bytosti sa ženy dozvedia o zmŕtvychvstaní.

U Marka udalosti pokročili. Kameň je už odvalený a práve vychádza slnko. Anjela, ktorý zvestuje ženám zmŕtvychvstanie, líči ako mládenca, sťaby symbol rodiaceho sa dňa, v prenesenom zmysle je to symbol nového začiatku. V Lukášovom evanjeliu už ženy vstupujú do hrobu a hľadajú Ježiša. A tu sa im zjavujú dvaja anjeli, majú mužskú podobu a zvestujú zmŕtvychvstanie. Ženy vnímajú hlas: Spomeňte si na jeho slová. Práve v tom je obsiahnuté proroctvo, že celý Kristov život smeroval k tomuto koncu. Predpovedal to on sám, ale aj dávni proroci.

Prázdny hrob

Podľa Jána je pri hrobe iba Mária Magdaléna. Ženy ohlásili učeníkom, čo zažili pri hrobe. Tí pribehnú, aby všetko videli na vlastné oči. Je tam Peter a učeník, ktorého Ježiš miloval. Ján popisuje situáciu: v hrobe už nie je Ježišovo telo, iba plátna, v ktorých bolo zavinuté. Šatka, ktorým bola prikrytá tvár, ležala opodiaľ. Ján dodáva, že učeník, ktorý všetko toto vidí uverí. Uverí pri pohľade na prázdnotu, na neprítomnosť.

V hrobe zostali plátna, nie je teda celkom prázdny. To znamená, že Ježišovo telo nikto neodniesol. Keby sa tak stalo, odniesol by ho aj s plátnom. Ale telo akýmsi neznámym spôsobom zmizlo. Všetkým sa to zdá nepochopiteľné a neuveriteľné. Ako inak? Nikdy predtým sa to nestalo a presahovalo to akékoľvek ľudské chápanie.

Záhradník

Začudovaní učeníci odídu, pri hrobe zostáva iba Mária Magdaléna. Sedí pred kamennou komorou hrobu, v ktorej ležal Ježiš a plače. A tu sa jej zjavia dvaja anjeli jeden sedí na mieste, kde bola Ježišova hlava, druhý na opačnom konci. Svojou polohou dávajú najavo, že po Ježišovom tele zostala akoby neviditeľná stopa, niečo ako duchovný otlačok. Anjeli sa jej pýtajú, prečo plače. Mária Magdaléna odvracia pohľad a vonku zbadá postavu, ktorú považuje za záhradníka. Ten sa jej tiež spytuje prečo plače a koho hľadá. Mária si myslí, že práve on odniesol telo, a tak ho prosí, nech jej povie kde je. Tu ju Ježiš oslovuje menom a ona ho spozná. Je to sila lásky, ktorú Mária Magdaléna prechováva k Ježišovi, tá jej umožňuje spoznať ho. Veď sama na sebe zažila jeho milosť, ktorá jej zmenila život.

Lámanie chleba

Lukáš v časových následnostiach píše o dvoch učeníkoch, ktorí sa vybrali do Emaus. Pochybujú o tom, čo sa stalo a nevedia, čo si majú o zmŕtvychvstaní myslieť. Po ceste sa k nim pripojí muž a na všetko sa ich vypytuje. Učeníci dolujú zo seba čo sa dá, a ich spolupútnik im pripomína slová zo svätých písiem, hovorí o smrti Krista, aj jeho zmŕtvychvstaní. Začínajú veriť. Učeníci prosia neznámeho, aby s nimi zostal. Pri spoločnej večeri si spomenú, že ruky, ktoré s takou láskou držia chlieb a lámu ho, už videli a Ježiša spoznajú. Tu sa vzájomne prelína poznanie a viera.

Darca mieru

Na konci toho istého dňa sa Zmŕtvychvstalý ukázal všetkým jedenástim apoštolom. Podľa Jána sa zdôrazňuje, že vošiel do miestnosti, aj keď boli zatvorené dvere. Pozdravil sa: Mier s vami. A pritom im ukazuje zranené ruky a bok dopichaný kopijou. Je to veľmi zvláštne stopy po ukrižovaní ako na fyzickom tele, ale pritom sa správa ako nehmotné telo, môže prechádzať cez pevné látky. Telo Zmŕtvychvstalého nie je to, ktoré poznali učeníci, ale zároveň je s pôvodným viditeľným telom spojené, veď sú na ňom aj rany. Nesie stopy po mučeníckej smrti, čo znamená, že táto smrť je neoddeliteľnou súčasťou nového života. Doterajší život bude mať, aj keď musíme zomrieť, súvislosť so životom budúcim. Plody pozemského života nevyjdú nazmar, ale budú ďalej existovať v určitej premene.

Môj Pán a môj Boh

Podľa Jánovho evanjelia Tomáš nebol na stretnutí a keď mu o tom ostatní učeníci rozprávali, neveril. Hovoril si, že posmrtný život duše a ducha nie je nič zvláštneho, ale aby sa z hrobu zodvihlo telo? To sa ešte nestalo. Po siedmich dňoch sa Zmŕtvychvstalý zjavuje znovu a tentokrát je pritom aj Tomáš. Kristus ho vyzýva, aby sa dotkol jeho rán. Tu Tomáš zvolal: Môj Pán a môj Boh! Tento zážitok z Tomáša urobil nového človeka. Tomáš sa stal predobrazom všetkých mystikov, ktorí nechceli v Krista iba uveriť, ale chceli ho zakúsiť ako Boha vo svojej duši.

Zázračný rybolov

Posledná kapitola Jánovho evanjelia hovorí o tom, ako Peter a ďalších šesť učeníkov chcú v Galilejskom mori loviť ryby, ale nedarí sa im. Je zvláštne, že Peter bol po celú noc nahý a keď počul, že na brehu stojí Pán, obliekol si plášť a vrhol sa do vody. Tieto znaky pozemskej, zmyslovej skutočnosti sa dajú vyložiť aj ako obrazný popis vnútorného, duchovného stretnutia so Zmŕtvychvstalým. Obraz, ktorý používa Ján, zachytáva situáciu človeka, ktorý sa pripravuje na spánok. Jeho vnútorné jadro je v noci "nahé", opúšťa telo a ráno si ho zase musí "obliecť". Teda keď Peter počuje, že je to Pán, chce sa dostať k "brehu" prebudiť sa.

Nanebovstúpenie

V Skutkoch apoštolov Lukáš píše, že Pán sa učeníkom ukazoval rôznym spôsobom počas štyridsiatich dní a že ich učil tajomstvám Božieho kráľovstva. Marek píše, že bol vzatý hore a usadol po pravici Božej. Lukáš hovorí, že učeníkom zmizol z očí a bol nesený do neba. Stalo sa to na Olivovej hore. Iba Matúš umiestňuje posledné stretnutie na horu v Galileji a zdôrazňuje, že Zmŕtvychvstalý s nimi zostane až do skonania tohto veku a že je mu daná celá tvorivá moc na nebi aj na zemi.

Dnes si pod pojmom nebo predstavíme niečo neurčité, nejaký prázdny priestor hore, nad nami. Takmer celkom sa vytratilo povedomie, že vlastne ide o inú kvalitu bytia, ktorú nedokážeme vnímať svojimi zmyslami. Do tejto sféry odišiel Zmŕtvychvstalý. Stal sa pánom nebeských síl na zemi. Chce sa zjavovať všetkým ľuďom, chce pôsobiť v zmysle pôvodných božských síl pre pokrok celého sveta.

Spracované podľa Franka Peschla, farára Spoločenstva kresťanov v Prahe

Niekoľko zastavení sa na krížovej ceste, niekoľko zamyslení sa a ponášok na dnešný život

Padnúť a vstať, hľadať silu

Krížová cesta je spodobením hmotnej spomienky na poslednú Ježišovu cestu na horu Golgotu, kde ho čakala smrť. Možno nám ani nezíde na um nachádzať paralely súčasnosti pri zastaveniach, ktorých je dokopy štrnásť. Zamýšľame sa iba pri niekoľkých z nich.

1.zastavenie sa: Ježiš je odsúdený na smrť.

Už sa vám to stalo? Stojíte akoby v kruhu, z ktorého sa nedá uniknúť. Každý do vás "naráža", ani jeden hlas sa nenájde, ktorý by sa postavil na vašu obranu. Ale má zmysel zamyslieť sa aj nad tým, či sme našli odvahu hoci jedným slovom obrániť druhého, keď bol "v kruhu".

3. zastavenie sa: Ježiš padá po prvý raz

Častokrát sa stáva, že si na chrbát naložíme náklad, ktorý neunesieme a padáme pod jeho ťarchou. Samé povinnosti, úlohy, presila zodpovednosti za všetko, až sa podlomia kolená. Niekto to celé odhodí a utečie, ale iný sa bolestivo zodvihne a ide ďalej až dovtedy, kým ho niečo neskláti. Najčastejšie to býva choroba, ktorá chce na niečo upozorniť

7. zastavenie sa: Ježiš padá po druhý raz.

Sú pády, ktoré človeka posilnia a keď sa z nich pozbiera, zodvihne sa a kráča poučený ďalej. Sú aj takí, ktorí to neprijmú ako výzvu, alebo už nedokážu vystrieť chrbát z ťarchy, ktorá ich priľahla. Vedieť prijať skutočnosť takú aká je, je vecou mysle. Celý život sa tomu treba učiť a aj druhý Ježišov pád, hoci prenesený do nášho života obrazne, môže byť pre nás príkladom. Vstal a kráčal ďalej, hoci vedel, čo ho čaká na konci cesty.

8. zastavenie sa: Ježiš napomína plačúce ženy

Kráčame po svojej ceste nie vždy si uvedomujúc Božiu spravodlivosť a milosrdenstvo. Biele svetlo, do ktorého máme vstúpiť, žiari pred nami, iba my ho nevidíme, nevnímame. Je tam vždy, ale či ho my ľudia chceme čistotou svojich myšlienok a života naozaj nájsť? Či sa nespoliehame na to, že prácu, ktorú máme urobiť tu na zemi, urobí za nás niekto iný? Netreba plakať ani nariekať. Ani vtedy, keď je ťažko-preťažko. Každý sám v sebe musí nájsť silu, ktorú potrebuje na prekonanie ťažkostí.

11. zastavenie sa: Ježiša pribíjajú na kríž

Vedel, že ho čaká krutá, pomalá smrť a hoci mohol, neušiel pred ňou. Bol v ľudskom tele a všetko ho bolelo tak, ako každého iného človeka. Kto z nás by to urobil? Obetovať sa za druhých dokáže iba málo ľudí.

14. zastavenie sa: Ježiša uložili do hrobu

Vždy, keď nám zomrie blízky človek, opantá nás smútok. Ak je príliš veľký, dušu ťahá späť. Chce povedať tým, ktorí toľko trúchlia, že mu je dobre, že nie je sám, že sa o neho postarali anjeli. A keďže už nemá hmotné telo, nič ho nebolí, iba vedomie dobra a zla, ktoré sa nieslo jeho životom, sa mu jasne roztvára. Žiť tak, aby tu zostali stopy naplnené láskou je ťažké, ale Ježiš je toho príkladom.

Žena, ktorá sa spontánne vyčlenila z davu a nepodľahla hučiacej zlobe

Veronika

Ježiš kráča na popravisko. Čierne myšlienky zhromaždených ľudí v chuchvalcoch stúpajú do výšky a pripájajú sa k podobným podľa zákona príťažlivosti. Atmosféra nenávisti hustne čoraz viac, ľudia si vybíjajú emócie a kričia: Ukrižuj ho, ukrižuj ho! Vedia, že z tejto cesty sa už nedá uniknúť a na jej konci je jediné: smrť. Pomalá, potupná, k akej boli odsudzovaní zločinci. A či tento vycivený, doráňaný muž, mučený bitím, smädom, pravdou, o ktorej pochybovali a neverili jej, či tento muž je naozaj vinný?

Psychóze davu sa dá ľahko podľahnúť. A odrazu z tejto nepriateľstvom preniknutej ľudskej masy vystupuje mladá žena a podáva Ježišovi ručník. Srdce jej prekypuje súcitom, do očí sa jej derú slzy, vníma utrpenie, akoby bolo jej vlastné. Nerozmýšľa nad tým, či aj do nej nehodia kameň, nepotrebuje zbierať odvahu, jej konanie je spontánne, plné lásky. Ježiš prijíma službu ženy, osúša si tvár a vtláča do nej odtlačok svojich čŕt. Veronika rúšku pritlačí k hrudi. S tlčúcim srdcom a sklopeným zrakom sa opäť zamieša medzi ľudí.

Uveriť svojmu vnútru aj vtedy, keď všetci okolo nás hovoria niečo iné, nepodľahnúť všeobecnému názoru, ktorý nie vždy musí byť správny a ešte aj nájsť dostatok odvahy povedať alebo urobiť niečo, čo sa prieči všeobecnej mienke v tom je kódovaná sila a možno aj kus hrdinstva. Kráčať s davom je pohodlné. Oveľa ťažšie je hľadať pravdu a nespreneveriť sa jej.

Kríž má kozmický význam

Koľko sa už len popísalo a pohovorilo o symbolike kríža... A niet sa čo čudovať, veď v spojitosti s ním sa dajú nájsť rôzne paralely života. Veď napríklad stačí, keď človek roztiahne ruky - a je tu kríž. Ak sa na pyramídu pozrieme z výšky, jej hrany vytvoria rovnoramenný kríž.

V rôznych kultúrach mal rôznu symboliku. Medzi najrozšírenejšie patrí symbol štyroch svetových strán. V Číne bol vnímaný v súvislosti s číslom päť k dvom ramenám (číslo štyri) sa pripočítal bod priesečníka. V Ázii je vertikálna os kríža symbolom aktívnych, k nebu priradených síl (jang), zatiaľ čo horizontálna os zodpovedá pasívnej sile (jin). Dá sa hovoriť aj o dvoch rovinách trvania večnosť a dočasnosť. V ich priesečníku, v strede, by mal človek dosiahnuť rovnovážny stav v procese svojho duchovného vývoja. Každá cesta vpravo alebo vľavo, hore alebo dole je hľadaním, kým nedospieme k poznaniu, kde je stred. Až tu nastáva harmónia.

Zvláštnu úlohu zohral kríž v kresťanstve. Stal sa nástrojom smrti, ale aj najvýznamnejším znamením vykúpenia človeka. Od Ježišovho zmŕtvychvstania je to symbol spásy.

Každý z nás už čosi prežil. Každý z nás nesie, kotúľa, ťahá, vlečie (snaží sa odhodiť)... svoj kríž... V spánku ho odloží, aby ho ráno opäť našiel.

Stranu pripravila Lea Gallová

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári