Najprv sa dostali až na dno, aby sa mali od čoho odraziť

Krízové centrum pri Blšáku, spravované Arcidiecéznou charitou, vzniklo pred poldruha rokom. Niekdajšia budova hotela a reštaurácie odvtedy poskytuje strechu nad hlavou ľuďom, ktorí sa ocitli v bezvýchodiskovej situácii a urýchlene potrebovali pomocnú ruku. V súčasnosti našlo v jednoposchodovej budove domov 50 klientov rozdelených do dvoch základných skupín - na rodičov s deťmi a na tzv. domovákov. Čo predchádzalo tomu, že sú dnes v krízovom centre? Tu sú výpovede štyroch z nich.

Chceli kúpiť domček, no prišli aj o byt

Pani Jana, ktorá má 36 rokov, žije v centre so štyrmi deťmi. Najmladšia je deväťmesačná Vikinka. "Môj život patrí do kategórie ťažkých. Veľa som toho okúsila. S manželom a troma deťmi, najmladšiu dcérku sme vtedy ešte nemali, sme vyskúšali aj život na ulici. Bolo to v období, keď sme prišli o byt a stali sa prakticky bezdomovcami," rozhovorila sa žena, na tvári ktorej vidno, že to v doterajšom živote nemala na ružiach ustlané.

Na Južnej triede mala ich rodina pekný dvojizbový byt. Podľa pani Jany oň prišli vinou realitných podvodníkov, ktorým zverili jeho predaj, keďže si chceli kúpiť malý rodinný domček. Prišli však o oboje. O byt aj domček. tak sa začalo ich pretĺkanie na ulici. "Našťastie, manžel si pred polrokom našiel v Česku prácu, takže čo nevidieť pôjdeme za ním. Podarilo sa mu nájsť i podnájom. Ako rodina budeme teda spolu a začneme bývať v ľudskejších podmienkach. V krízovom centre je dobre. Každý, kto môže, tak sa o nás stará a ja som vďačná zato, že ma aj s deťmi prichýlili. Rodina by ale mala byť spolu, preto sa teším, že odídeme. Snáď do lepšieho, kde nás už nikto nedobehne."

Pani Jana, ktorá sa o existencii centra dozvedela od známej. V prvej chvíli nechcela veriť, že v Košiciach existuje čosi také, kde by ju aj s deťmi prichýlili. "Jeden čas sme boli i v Belgicku, ale dnes už proti Rómom aj tam vymysleli toľko opatrení, že nie je šanca sa do krajiny dostať a udržať sa tam. Snáď sa nám podarí nájsť si nový domov v Česku. Na Slovensku nechceme ostať, veľmi tu cítime diskrimináciu."

Stará sa o dve dcéry

Jozef Vlach sa dostal aj s dcérkami, 12-ročnými dvojičkami Aničkou a Monikou, do krízového centra len pred mesiacom. Je rád, že ich prichýlili. Štyri roky je s manželkou rozvedený. Nebola to starostlivá mama. Veď aj súd zveril dcérky jemu do výchovy a ju hľadá polícia.

"Exmanželka nám po rozvode našla ´byt´. Tvrdila, že tam môžeme pokojne bývať. V skutočnosti to bol falošný podnájom a zderstvo, lebo pýtali 5500 Sk za jednu malú izbu. Neplatil som, a tak sme skončili pred dverami." J. Vlach sa vďaka sociálnej pracovníčky dozvedel o existencii krízového centra na Alejovej ulici. "Neviem udržať slzy, keď mám hovoriť o mojich dievčatkách, pretože Anka a Monika majú síce ešte len 12, ale už si museli zvyknúť na rôzne hrôzy. Tento štát je sk..., pretože už viac ako rok čakám na súdne rozhodnutie, aby som od bývalej manželky dostával na dievčatká výživné."

Otec dvoch dcér nevie v noci spať, oči mu nedovolí zažmúriť strach z budúcnosti, z toho, čo bude ďalej. Veľmi túži byť užitočný, ale nikto ho nechce. Ani len na brigádnickú výpomoc sa nedokáže dostať. Sám, iniciatívne, sa začal aspoň v centre starať o "rajóny". "Tak veľmi si hľadám prácu, hocijakú brigádu, len aby som niečo zarobil. Od žiaľu, to je pravda, si občas vypijem, pretože neviem, čo bude zajtra a čo o týždeň..."

Ďalšie slová J. Vlach nevyslovil, zaliali ho slzy bolesti. A keď už chlapi plačú, je to vážne. Za rok tento 50-ročný muž schudol 45 kíl, nervy má na dranc a tvrdí, že je na pokraji síl. Má síce deti aj v Česku, ale sú dospelé, a v 2-izbovom byte by sa všetci i tak nepomestili. Podal si žiadosť na sociálny byt. Dostane ho ale, keď nemá trvalý príjem? To je ďalšia z otázok, na ktoré nevie odpoveď.

"Jediné, čo ma drží, sú moje dcérky, ktoré manželke určite nedám. Akú budúcnosť im ale viem pripraviť?", s očami plnými sĺz a so zlomeným hlasom sa opýtal J. Vlach.

Už je dobre, už je za "vodou"

"Ja som sa musela dostať celkom na dno, aby som sa mala od čoho odraziť," rozhovorila sa Mgr. Slávka Fedáková. "Teraz som už za ´vodou´ a som nesmierne šťastná. Moje poďakovanie, že sa viem tešiť z každého nového dňa, ktorý život prináša, patrí aj dievčatám, sociálnym pracovníčkam z tohto centra, hlavne zástupkyni Bc. Libuške Patkošovej. Je to presne ten typ človeka, ktorý cíti, že musí iným pomáhať."

Život S. Fedákovej, to je 10-ročné spolužitie s človekom, s ktorým síce neboli manželia, ale má s ním dve deti: 8-ročnú Patríciu a 2-ročného Dominika. A žiaľ, aj veľa rôznych skúseností, pretože päťkrát sa dali dokopy a rovnako päťkrát rozišli. "Ten posledný rozchod je definitívny. Muselo k nemu dôjsť, pretože každý pohár raz pretečie, a ja som nemienila trpieť, aby začal týrať už aj deti. To nie. Na ne nikto nesiahne! Zbalila som teda pár najpotrebnejších vecí a hoci som nemali kam ísť, odišli sme preč."

Najprv hľadala útočište u mamy, keďže každá dcéra je presvedčená, že v najťažšej chvíli práve rodina pomôže. V jej prípade to neplatilo. Pomocnú ruku podal človek, ktorého dovtedy považovala takmer za nepriateľa. Jeho prostredníctvom sa po nejakom čase dostala s deťmi do centra.

"Prvý týždeň som bola nesmierne vďačná a každému, vrátane Bohu, som ďakovala, že sme tu. V teple, kde nám nikto nám neubližuje. V kútiku duše som mala ale strach, čo bude, keď tam náhodou partner príde a začne robiť cirkus. Tento katastrofický scenár sa našťastie nekonal, a tak sme sa postupne všetci traja upokojili," pokračovala 34-ročná žena, ktorá síce od prvej chvíle vedela, že pobyt v krízovom centre je len prechodným riešením, ale v situácii, v akej boli vlani v októbri, ho vnímala ako pomoc vyváženú zlatom.

"A to ešte nie je dobrému pokračovaniu koniec. Po istom čase mi spomínaná L. Patkošová navrhla, či nechcem u nich pracovať, keďže mám vysokú školu a mohla by som byť pozitívnym príkladom pre ostatných. Ostala som síce prekvapená, ale súhlasíla som. Čiastočne aj kvôli vyriešeniu vlastnej situácie, veď teraz mám trvalý príjem, ale hlavne, že mám veľa životných skúseností. I na rozdávanie."

S. Fedáková cítila, že nech sa aspoň ďalší, čo sa do centra dostanú, podučia a neurobia tie prešľapy, ktoré sa jej podarili. Odkedy má prácu, podstatne sa zlepšili aj vzťahy v rodine. Natoľko, že uvažuje o štúdiu na ďalšej vysokej škole, aby bola v sociálnej oblasti odborníčkou aj na papieri. "Veľmi chcem pomáhať ľuďom, pretože to nie je zamestnanie, to je poslanie. I keď je mi jasné, že celý svet nezachránim. No cítim, že keď mne niekto pomohol, ja to musím robiť ďalej."

Otcovi neodpustí

Vierka patrí do kategórie tzv. domovákov. Je to 20-ročné mladé žieňa, ktoré od troch rokov žilo v jednom zo zariadení na východnom Slovensku. Spolu s ňou sa do detských domovov dostali aj ďalší jej súrodenci. S bratom, o ktorom vie, že niekde existuje, sa ale nestretla a nevie, kde je.

Jej príbeh je šokujúci, pretože len máloktoré dieťa prežilo to, čo ona. "Otec bol ťažký alkoholik. Ak mal vypité, každý sa ho bál. Raz prišla skratová situácia, že hoci doma boli v tej chvíli jedenásti ľudia, nikto mu v hroznom čine nezabránil. A tak mamu zabil. Priamo pred očami brata a mňa. Mala som tri roky. Za vraždu sa otec dostal na 15 a pol roka do väzenia, a my do detských domovov. Hoci odvtedy prešlo už veľa rokov, ten obraz mám stále pred očami..."

Keďže čas je najlepším lekárom, Vierka sa predsa len snaží na hrôzu spred 17 rokov nemyslieť. S otcom, ktorý je už na slobode, nemieni komunikovať. Zbytočne volal do domova, zbytočne čakal, že sa osobne stretnú. "Nie! Ja chcem mať vlastný život! Bez neho. To, čo urobil, mu neodpustím! Nikdy!"

Vierku by bavilo byť masérkou alebo kuchárkou. Prípadne by rada robila oboje. Zatiaľ sú to len plány. K ich realizácii dosť chýba, lebo keď musela po dovŕšení plnoletosti opustiť detský domov, ocitla sa na ulici. Bez peňazí, bez podpory. "Momentálne síce mám krátkodobú brigádu, ale dnes ma na ňu berú, zajtra nemusia. Keby mi vyšiel kurz masérstva, to by bolo niečo...", naznačila, ale nedokončila, čo by si veľmi priala, aby sa jej splnilo.

Z Vierkinej úprimnosti boli trošku prekvapené aj sociálne pracovníčky, ktoré síce jej životný príbeh poznali, ale nikdy sa o ňom nahlas nehovorilo. Toto bolo po prvýkrát a verejne.

Na okraji spoločnosti a ešte diskriminovaní

"V Krízovom centre, ktoré funguje od jesene 2003, je, čo človek, to smutný ľudský príbeh. Aspoň z môjho pohľadu určite, pretože tu pracujem od prvej chvíle," dozvedeli sme sa od sociálnej pracovníčky Bc. Patkošovej, ktorá je zástupkyňou vedúceho centra a čo nevidieť bude aj držiteľkou vysokoškolského diplomu zo sociálnej práce. Hoci už prešla niekoľkými zamestnaniami, cíti, že práve toto je to pravé, ktoré chce robiť, lebo ju dostatočne napĺňa. "Aj za cenu, že je to ťažké a neraz si doma nad príbehmi ľudí i poplačem. Nie však nad všetkými, pretože sú tu i takí, ktorých podobný štýl života baví a nechcú na ňom nič zmeniť. O to väčší dôraz kladieme na deti a domovákov, ktorým sa snažíme dať lásku i vštepiť im zodpovednosť za svoj život. Zadarmo im dnes nikto nič nedá."

V službe sme počas našej návštevy zastihli i Katarínu Mrázovú, ktorá popri končiacom vysokoškolskom štúdiu už vyše rok pomáha klientom centra. "Ja som sa pre túto prácu asi narodila. Napĺňa ma a hoci by si niekto, keďže som mladá, mohol myslieť, že keď zavriem dvere a idem domov, všetko zo seba strasiem, je na omyle. To sa nedá. Niektoré osudy sú v srdci a mysli."

V krízovom centre sa snažia všetci sociálni pracovníci byť maximálne nápomocní a usilujú sa vychádzať klientom v ústrety. Čo ale Katka ani Libuška nevedia pochopiť, je bariéra v myslení niektorých ľudí. Byrokratická aj rasová. Keby sa na vlastné oči nepresvedčili napríklad o diskriminácii Rómov, neverili by. Lenže, stalo sa. "O prípade, kedy malo dieťa záchvat a na zdravotníckom dispečingu sa ženský hlas spýtal, či ide o Róma, som informovala aj infolinku proti rasizmu. Čosi také je predsa nemysliteľné. Podobne ťažko si vybavujú Rómovia niečo na niektorých úradoch. Nepochodia, ani keď si hľadajú brigádu alebo zamestnanie. Najprv je miesto voľné, ale keď sa zistí, že má o prácu záujem Róm, zrazu je obsadené," nevie sa s realitou zmieriť K. Mrázová.

S negatívnymi skúsenosťami sa stretli L. Patkošová a K. Mrázová aj keď chceli ísť s rómskymi dievčatami z Krízového centra na diskotéky. "Na Hlavnej ulici i v klube na Kováčskej ulici sme nepochodili. Podstatná bola farba pleti. Pritom sme s dievčatami boli aj my, teda ´biele´ a nikto sa teda nemusel obávať, že by sa na niečo stalo. Nad ráznym ´nie´, keďže to boli jasne diskriminačné postoje vyhadzovačov, plniacich príkazy majiteľov, som si na ulici poplakala, pretože som na vlastnej koži pocítila, ako bolí poníženie človeka. Hlavne som sa však hanbila, pretože tieto dievčatá boli pekne oblečené a čisté. No boli ´tmavé´," dodala L. Patkošová, pre ktorú je takéto "kastovanie" nepochopiteľné a vo vyspelej spoločnosti by nemalo mať miesto. "Títo ľudia sú predsa dosť bití už tým, kde sa v živote dostali," dodala.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári