Černošská matka bola nervózna, bacuľatá dcéra trpela komplexami
Košičan Radovan Veselý je už opäť študentom Gymnázia na Šrobárovej ulici. Ešte pred štyrmi mesiacmi sedel v lavici jednej zo stredných škôl na predmestí Kapského Mesta v Juhoafrickej republike. Na to, že sa pre netradičnú "návštevu" rozhodol, mal veľký vplyv o šesť rokov starší brat Rišo. Ten patrí k prvým na Slovensku, ktorí sa vybrali študovať do zahraničia.
"Svojím spôsobom sa odo mňa, ako od mladšieho, očakávalo, že budem nasledovať bratove kroky. Otázkou ale bolo, kam ísť," rozhovoril sa Radovan o začiatkoch, ktoré predchádzali baleniu kufrov. Hoci v Košiciach je študentom v triede, kde sa orientujú na nemecký jazyk, o pobyte v Nemecku alebo v nemecky hovoriacej krajine neuvažoval, angličtina je mu bližšia.
"Do USA som ale nechcel ísť. Tam chodí pomaly každý," vysvetľuje. "V ponuke agentúry, cez ktorú som mal vycestovať, boli Kanada, Nový Zéland a Juhoafrická republika. Zimu nemám rád, Kanadu som preto vylúčil. Nový Zéland bol finančne prehnaný, a keďže som svojím spôsobom exot, kde inde by som mohol lepšie zapadnúť, ak nie v Juhoafrickej republike, kde by som bol celkom iný ako ostatní? Táto myšlienka bola pri voľbe rozhodujúca."
Podľa katalógu si Radovan vybral predmestie Kapského Mesta. V Košiciach absolvoval v agentúre pohovor, či vie anglicky a o nejaké dva mesiace neskôr držal v ruke potrebné doklady. Medzitým si s rodinou, kde mal bývať, dopisoval a vymenili si pár fotografií. Vedel teda, že ide do famílie, kde je mama Julienne a dve deti: 14-ročná Natley a 7-ročný Quinn.
Na juh Afriky prišiel 18. júla 2004, kedy mal za sebou 24-hodinový presun štyrmi letmi. Najprv z Košíc do Prahy, potom z Prahy do Paríža, z Paríža do Johannesburgu a odtiaľ do Kapského Mesta. "Nebolo to ani ľahké ani príjemné. Kto často lieta, dá mi za pravdu. Našťastie, všetko klaplo, žiadna batožina sa nikde nestratila, a tak som sa relatívne pokojne dostal do môjho budúceho polročného pôsobiska. Jediné, čo mi vadilo, bola fantastická únava."
Chcela z neho urobiť au-paira
S dlhou cestou a jej prípadnými dôsledkami noví domáci ale nerátali a Radovanovi pripravili uvítaciu párty. Hoci sa mu oči lepili, zdriemol si len krátko a oslavu absolvoval. Neskôr zistil, že urobil dobre, pretože na nej spoznal zopár dievčat a chlapcov, s ktorými bol neskôr spolužiak. Bola to pre neho dôležitá vstupenka do nového prostredia.
"Moju novú rodinu tvorila 40-ročná rozvedená žena, mama dvoch detí. Volala sa Julienne, bola zdravotnou sestrou a pracovala hlavne v noci. Presnejšie na 12-hodinový kolotoč, čo znamenalo, že bola tri dni v práci, potom mala dva dni voľno a opačne. Cez deň dosť často dospávala alebo bola u priateľa, ktorý býval na opačnom konci predmestia. Sprvu všetko výborne klapalo a mal som z pobytu dobrý pocit."
Postupne sa stále viac ukazovalo, že Julienne chcela mať z Radovana au-paira jej detí, hlavne 7-ročného Quinna. On to, samozrejme, odmietal. Do Kapského Mesta prišiel študovať a spoznávať svet. V ich rodinnom vzťahu začalo teda iskrenie.
"Zo trikrát sa stalo, že ma moja tzv. nová mama chcela aj vyhodiť z domu. Niekedy bola nahnevaná preto, lebo bola nevyspatá, z toho nervózna a vtedy jej všetko vadilo. Inokedy kvôli tomu, že mala povahu, kedy človek dokáže sám seba vyhecovať a stále viac a viac sa hnevať. Mojou výhodou bolo, že som mal samostatnú izbu, a keď sa schyľovalo k búrke, zavrel som sa tam a mal pokoj."
Štrnásťročná Natley tiež bola zvláštna. Keďže bola na svoj vek pomerne bacuľatá, trpela komplexmi. K jej nepríjemnej povahe trochu prispela aj matka, ktorá chcela mať ako prvorodeného syna, ale nevyšlo to, za čo Natley dosť trpela. Medzi matkou a ňou nebol dobrý vzťah, často sa hádali.
"Zlé bolo i to, že bola zamilovaná do chalana, ktorý sa neskôr stal mojím najlepším priateľom. A Natley, ktorú to hnevalo, že kamoš je so mnou a nechce byť s ňou, si začala vymýšľať a huckať matku proti mne. Skončilo to tým, že za mnou nemohol priateľ chodiť."
Keď kamaráti a kamarátky videli, aká je Natley, začali ju ignorovať. To ju ešte viac rozzúrilo a na rad prišli puberťácke výmysly. Napríklad rozprávala, že jej matka pochádza z bohatej kráľovskej rodiny zo severnej Afriky a má diamantové náušnice.
"Detinské, ale musel som si dávať pozor, pretože s Natley nebolo všetko v poriadku. Zrejme zlom nastal už vtedy, keď otca načapala s milenkou a chcela ho kvôli tomu zabiť. Bol to však námorník, odzbrojil ju a dievča sa ako 10-ročné asi na rok, pretože sa minimálne 10-krát pokúsilo o samovraždu, dostalo do psychiatrickej liečebne."
Sedemročný Quinn bol naopak mamičkin miláčik, ktorý mohol úplne všetko, bol preto neskutočne rozmaznaný a voči mame veľmi drzý. Bol schopný ju kopnúť, udrieť, o papuľovaní škoda reči. Skutočne typ, ktorý sa veľmi skoro môže dostať do rozporu s paragrafmi.
"Občas som práve kvôli rodinnému prostrediu uvažoval o tom, že zmením rodinu. Mal som ale v okolí dobrých kamarátov a to ma držalo. Keďže sme bývali na predmestí Kapského Mesta, bolo to trochu ako na dedine. Mnohí obyvatelia sa poznali a mnohí postupne aj mňa spoznali, takže som sa až tak nemusel báť."
Jediný biely medzi farebnými
Na druhý deň po prílete si Radovan išiel kúpiť školské potreby a uniformu, aby sa rozbehol jeho každodenný školský život. V Juhoafrickej republike je školský rok rozdelený na štyri štvrťroky. Prvý začína januárom. Radovan nastúpil do tretieho, ktorý sa začal 22. júla. Po každom štvrťroku, čo je asi 8 až 10 týždňov, sa študenti učia na skúšky. Nie sú ústne, ale písomné v podobe testov. Všetky sú dôležité, ale najviac posledná - decembrová, pretože na jej základe sa rozhodne, či študent postúpi do vyššieho ročníka alebo si zopakuje tento.
"Učitelia ma privítali naozaj milo. Študenti už menej, veď som bol jediný biely a apartheid je tam ešte veľmi živý... I nejaké pokriky sa ozvali, ale nevšímal som si ich. Mal som v triede aj opory, tých, čo boli na uvítacej párty. Takže som nebol celkom bez zázemia."
Vyučovanie podľa Radovho rozprávania pozostáva zo šiestich rovnakých predmetov. Len ich poradie sa každý deň mení. Jedna hodina trvá 55 minút, po dvoch vyučovacích hodinách je pauza, potom sa učí, znovu pauza, zase sa študenti učia a ide sa domov. V piatok, keďže školu navštevuje veľa moslimov, a viera im káže chodiť do mešít, je vyučovanie kratšie. Trvá len do pol dvanástej.
"Pre Juhoafričanov sú povinnými predmetmi angličtina a afrikán (zmes holandštiny a ich domáceho jazyka). Učila sa tiež biológia a na ďalší výber sú predmety matematika, dejepis, informatika, ekonomika, účtovníctvo, varenie. Ja som mal matematiku, angličtinu, fyziku, geografiu a ekonomiku." Známky, ktoré tam Radovan získal, mu na "šrobárke" z niektorých predmetov uznali, ale pri ostatných, aby nezmeškal a mohol pokračovať v štúdiu, musel absolvovať rozdielové skúšky.
Úroveň školy, ktorú mladý Košičan navštevoval, bola pomerne vysoká. Profesori sú profesionáli, aj keď napríklad jedáleň ani telocvičňu nemali. Horšie to bolo so samotnými študentmi. Školstvo je už od materskej školy platené a tomu je primeraná vzdelanostná úroveň študentov. Niektorí chodia do školy len občas, iní vôbec. "Väčšina uvažuje tak, že ak sa dieťa narodí v rodine, ktorá nebude mať dostatok peňazí, aby získalo vysokoškolský diplom, načo sa vzdelávať. Aj tak bude pracovať v supermarkete. Na vzdelanie majú peniaze len bohatí, teda predovšetkým bieli."
Všetci študenti nosia uniformy
Radovan chodil do školy pre farebných. Tvorilo ju 12 ročníkov, stredná škola sa začína ôsmym ročníkom. V nižších triedach je viacej žiakov, ale čím vyššie, tým ich počty ubúdajú, čo je samozrejmé. V Radovanovej triede malo byť 40 mladých, v laviciach ale denne sedela len približne polovica. Ostatní pracovali, a prišli, iba keď im to vyšlo. Evidencia dochádzky sa nerobí. Načo. Za školu sa platí, a keď študent nepríde, je to problém rodiny, nie školy.
"Mali sme aj 24-ročného spolužiaka, i keď vek ostatných sa pohyboval okolo 17 rokov. Niekoľkokrát prepadol a chodil len preto, aby mohol dokončiť ročník. Sú školy, kde sú len chlapci alebo len dievčatá. Moja bola zmiešaná. Hoci je to vyspelá krajina, dievčatá tam nie sú v takej úcte ako u nás, čo mne trochu vadilo. Im ale nie, ony si to uvedomujú. Aj preto sa snažia, aby boli pekné a zvodné, na inteligencii nezáleží. Spočiatku mi na vyučovaní robili síce trochu problémy termíny z biológie, keďže všetko som sa učil v angličtine, ale rýchlo som sa zabehal. Zistil som, že škola sa stáva takmer ´oddychovkou´."
S našimi školami sa podľa Radovana tamojšie požiadavky nedajú porovnávať. U nás musia študenti vedieť zo všetkého dosť. "V zahraničí je užšia špecializácia, čo podľa mňa nie je na škodu. Špecializácia je kľúč k úspechu."
Známka z koncoročnej skúšky sa skladá z troch častí a maximum je 400 bodov. Gro tvorí písomný text. Ostávajúcich 100 bodov je portfólio, teda to, čo získal študent na predchádzajúcich skúškach a testoch. Z toho všetkého má výslednú známku. Známkuje sa A+ (čo je ako naša 1), potom je to A (2) až po E. Kto má dvojité F, ten prepadá. Nezískal ani 30 percent.
V každej škole študenti nosia inú uniformu. Bohaté školy si ich šijú samé," pokračoval Radovan v rozprávaní. Základom jeho uniformy boli sivé nohavice, biela košeľa, čierne ponožky a čierne topánky. Každá škola má iný vzor a kravatu inej farby. K oblečeniu patrí vestička, sako, šušťáky. Dievčatá nosia namiesto nohavíc sukne. Nesmie chýbať ani emblém - symbol školy. Každá ho má iný.
"Bol som sa pozrieť aj v jednej luxusnejšej škole. Svojím spôsobom mi pripomínala naše obchodné centrum. Študenti tam majú super vybavenie. Obchody, občerstvenia, dokonca aj butiky s oblečením, nechýba ani kolkáreň. Za také školy sa ale platí aj pol milióna ročne na žiaka, čo je riadna pálka. I preto ich môžu navštevovať len bieli. Aj diplom, čo na takejto škole získajú, má väčšiu cenu ako diplom z priemernej," dokončil Radovan Veselý svoje rozprávanie o polročnom študijnom pobyte v Juhoafrickej republike.
Pretože množstvo zážitkov a informácií, ktoré si odtiaľ priniesol, sa do jednej reportáže nepodarilo vtesnať, o týždeň prinesieme pokračovanie. Venovať sa v ňom budeme samotnému životu mladých, ktorý je žiaľ, nemysliteľný bez drog. Radovan tiež porozpráva o súčasných dôsledkoch apartheidu a aspoň v skratke si priblížime aj Kapské Mesto.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: Festival Jeden svet
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári