Je o ňom známe, že operoval prezidenta ČR Václava Havla. O svojom stretnutí s Havlom hovorí: "Bezdomovec, alebo prezident, každý z nich má rovnaké právo na štandardný prístup." Zároveň však dodáva, že často uvažuje nad tým, že čo by sa bolo stalo, keby operácia prezidenta nebola dopadla úspešne a bol by zomrel: "Nikto by sa ma nebol pýtal, či som spravil, alebo nespravil chybu. Skrátka, bol by som vinný." Profesor Pafko sa narodil v Bratislave, ale časť svojho detstva prežil pri Prešove: "Matka bola Češka, ale otec pochádzal zo Solivaru. Môj dedo tam bol učiteľom. Ten krátko pôsobil aj ako riaditeľ na obecnej škole v Bardejove."
V začiatkoch svojej chirurgickej praxe sa venoval traumatológii, postupne sa však náplňou jeho práce stala hrudná chirurgia. Na klinike, kde je prednostom odoperujú ročne 160 pacientov s rakovinou pažeráka. Robia aj transplantácie pľúc. Dnes majú úspešne za sebou 68 transplantovaných pacientov.
Profesor Pafko je tiež autorom knihy Medicínmani a ti druzí. Vyšla minulý rok v pražskom vydavateľstve Lidové noviny. Vyslovuje v nej názory na rôzne citlivé otázky, zamýšľa sa nad životom a smrťou, nad interrupciami. Vyslovuje sa tiež k eutanázii a nemá obavy verejne hlásať, že ju akceptuje. Lebo sloboda človeka je podľa profesora Pafka viac ako život sám. Princíp slobody hlása vo všeobecnosti, tvrdí však, že človek svojou slobodou nesmie zasahovať do slobody druhého človeka. Zaujímavé sú tiež jeho názory na lekárov: "Nemám rád, keď niekto delí ľudí na lekárov a nelekárov. My medicínmani síce strávime v práci viac než osem hodín denne a pre väčšinu z nás to nie je zamestnanie, ale povolanie. Taktiež preto bývame často sami k sebe málo kritickí a voči okoliu málo pokorní. I ostatní si nás zvykli vnímať ako akúsi raritu. Som zásadne proti takýmto elitárskym spôsobom." O chirurgii hovorí: "Je z gréckeho slova a znamená manuálnu prácu: Zjednodušene som proste v prvom rade manuálny pracovník. Nenosím modré montérky, ale biele." Zároveň dodáva, že keby sa ešte raz mohol rozhodovať, tak zase by bol chirurgom.
Dá sa o zdravotníctve u nás povedať, že je európske, spýtali sme sa? "Európske štáty dávajú do zdravotníctva 8 percent HDP. Ale osem percent slovenských nie je osem percent nemeckých, ani rakúskych, aj české sú iné. Občania však na Slovensku chcú, aby zdravotná starostlivosť u nich bola rovnaká ako inde v Európe. Ja však z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že to čo sa operuje na Slovensku, alebo v Čechách, tak operujú aj kolegovia v Rakúsku. Majú rovnaké prístroje, vyšetrovacie a liečebné postupy. Čiže občanom sa poskytuje rovnaká starostlivosť. Jediný rozdiel je v tom, že hotelové služby v našich nemocniciach sú horšie. Čo teda nie je na európskej úrovni, sú tie prostriedky, čo do zdravotníctva tečú." Zároveň však zdôraznil, že v našom systéme je človek slobodný, len keď je zdravý. "Ak máte peniaze, tak si môžete kúpiť lietadlo alebo oceánsky parník. Ale keď ochoriete, tak na Slovensku, ani Čechách si nemôžete kúpiť to čo potrebujete. Musíte vziať obálku a pod stolom ju niekomu strčiť. Zase keď zomriete, tak si môžete predplatiť krematórium a tiež tam dostať filharmóniu, keď na to máte. Chcem tým povedať, že v smrti ste opäť slobodný. Ale v tom výseku života, keď sa stretávate s chorobou slobodný nie ste. Respektíve svoju slobodu si vykupujete ilegálnym spôsobom. Lebo niekto má také peniaze, že zlomí aj právo. Samozrejme nie každý občan má veľké peniaze. No tí, čo ich majú, nech majú aj možnosť investovať do svojho zdravia."
Profesor Pafko svoje slová ilustroval na príklade, že niekto jazdí v škodovke, iný v trabante a niekto má zase mercedes za dva a pol milióna. Niekto ide na večeru a dá si sviečkovú za päťdesiat korún a iný zase povečeria za dve tisícky s fľaškou vína dvadsať rokov starou a nikomu sa to nezdá divné. "V nemoci sa to ale nedá. Nie je možnosť vybrať si zariadenie a povedať: v utorok a vy pán primár! Samozrejme, že sa to napriek tomu robí, ale je to ilegálne. A nevýhoda je v tom, že štát z tejto transakcie nevidí ani korunu." Podotkol, že problém je v tom, že štyridsať rokov boli naše národy vychovávané v myšlienkach, že ľud má právo na zdravie a zdravotná starostlivosť je bezplatná. "A dnes je ťažko povedať: budete platiť. Na Slovensku to síce už minister Zajac povedal. Treba však pripraviť systém, ktorý rešpektuje ekonomickú diferenciáciu spoločnosti. Že máme všetci rovnaké žalúdky je komunistická teória. Dnes však je už neudržateľná." O vzťahu pacienta a lekára tvrdí, že jej základom je dôvera. "Kedysi neexistovali žiadne informované súhlasy, pacient nič nepodpisoval. Prišiel k lekárovi a pán doktor spravil čo uznal za vhodné. Síce si nemyslím, že s pacientmi sa nemá diskutovať. Určite im treba vysvetliť čo ich čaká, ale vždycky tam ostane istá nadradenosť odborníka nad laikom. Lekár však musí mať empatiu, skrátka musí sa vcítiť sa do toho, s kým jedná. Niektoré veci však ľudia ani nechcú počuť."
Na otázku, či má pacient právo vedieť, že je nevyliečiteľne chorý, profesor reagoval: "Právo má, ale ja často hovorím s príbuznými niekoho kto je nevyliečiteľne chorý, a oni mi povedia: pán profesor, len mu to preboha nehovorte, to by ho položilo. Človek, ktorý nemá nádej, to musí byť strašné. Ani ja sám by som nechcel počuť žiadnu beznádejnú informáciu. Ono je to však zložité, keď som raz operoval 80-ročného pána s rakovinou žalúdka, videl som, že je to pokročilé, a tak som mu povedal: vy k nám za pár mesiacov zase prídete. Za pol roka prišiel, a už vlastne končil. Zavolal si ma a povedal mi: som vám vďačný za to, že ste mi povedali, že za pár mesiacov prídem. U nás na dedine som písal kroniku a ja som v nej stihol všetko dať do poriadku. To je príklad toho, keď starý ľudia príjmu informáciu, ale nemôžete im to povedať natvrdo. Všetko treba zvážiť, lebo život nie je čierno-biely."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
