Mira KOVÁČIKOVÁ

Čenčice sú takmer zabudnutou časťou obce Jánovce v okrese Poprad. A predsa v nej život nevymrel. Práve tam našlo strechu nad hlavou päť žien a traja muži s mentálnym postihnutím. Spišská katolícka charita v roku 2001 dokončila rekonštrukciu starej fary a Dom svätej rodiny mohol otvoriť svoje dvere prvým obyvateľom. Hovorí sa tomu aj chránené bývanie.

"V Spišskej Novej Vsi je podobné zariadenie pre postihnuté deti. Tie odrástli a prirodzene vyvstala otázka, čo s nimi ďalej. Chceli sme, aby zostala zachovaná istá kontinuita. Nebolo by dobré, keby sa pri práci s nimi vytratil komorný charakter rodinného spoločenstva. Jednoducho povedané, my nie sme ústav, ale domov, rodina," povedal Slavomír Švajka z čenčického domu sv. rodiny. A od tejto filozofie sa odvíja celé fungovanie "domu" čo najviac pripomínať model bežnej rodiny s tradičnými povinnosťami i zábavkami. Aj "šéf" Domu sv. charity je presvedčený, že práve pocit spolupatričnosti a rodinného zázemia pomáha ľuďom s postihnutím viac, ako najnovšia medicína či psychologické experimenty. Nosnou ideou pri vytváraní podobných zariadení je snaha umožniť ľuďom s mentálnym postihnutím viesť čo najplnohodnotnejší život. "Vo veľkých ústavoch to nie je celkom možné, taký systém si už vyžaduje pevné pravidlá a rituály. My sa snažíme viesť ich k maximálnej samostatnosti," dodal vedúci zariadenia. Obyvateľom pomáha štvorčlenný personál, obedy im chodí variť kuchárka. Niektorým treba pomôcť s obliekaním, ďalšiemu s hygienou, niekto už dokáže samostatne cestovať či nakupovať. Práve vplyv zázemia a podpora rodinnej komunity majú takmer zázračné účinky pri učení doposiaľ "nezvládnuteľných" úloh.

Obyvatelia čenčického domu si napriek svojmu handicapu nekrátia čas pozeraním do stropu či čakaním, kým niekto pre nich niečo vymyslí. Okrem toho, že si sami pripravujú ranné a večerné jedlo, upracú po sebe, navrhujú program dňa, ešte aj pracujú. V zatiaľ improvizovanej dielni tkajú koberce, tašky, vyrábajú vkusné záložky do kníh, listové súpravy, obaly na darčeky, batikujú a maľujú tričká. "To som maľovala sama," chváli sa hrdo mladá žena. Teraz berie do rúk nožnice, aby sa s ďalšími pustila do výroby veľkonočných pozdravov. Majú radosť, keď sa ich práca niekomu páči. Nikto ich do nej nenúti, nie je to "otravná" povinnosť. "Výrobky aj predávame, takže táto práce nie je vnímaná ako nejaká hra, či arteterapia. Je to zmysluplná činnosť. Za jej výsledky potom môžeme ísť niekam na výlet, alebo za kultúrou," dodal S. Švajka. Ten tvrdí, že šikovnosť a zručnosť niektorých obyvateľov domu sv. rodiny ocenili už aj susedia z Jánoviec. "Nie sme tu trpení, myslím, že vychádzame navzájom dobre. Ľudia z dediny nám pomáhali, keď sa prestavoval tento dom a naši ľudia zas pomáhajú im, keď niečo potrebujú. Chlapi zájdu narúbať drevo, upratať dvor, proste robia to, čo zvládnu."

Podmienky na tvorivú prácu sa čoskoro ešte vylepšia. Pri dome vyrastajú dielne, už v lete majú byť dokončené. Poskytnú viac priestoru na prácu s textilom a chlapom zas na prácu s drevom. "Ľudia s mentálnym postihnutím sú zvyknutí prispôsobovať sa. My ich tu učíme opak - presadiť vlastnú osobnosť. Myslím, že úspech bude, keď sa naučia byť čo najmenej odkázaní na iných a dokážu povedať, čo chcú," poznamenal S. Švajka.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári