muzikantských mien rozhodne osoba klaviristu, dirigenta, skladateľa a aranžéra Petra Breinera. Tento rodák z Humenného vyštudoval na košickom konzervatóriu klavír, bicie, kompozíciu a dirigovanie. Už popri štúdiu na VŠMU začali jeho aktivity v komorných súboroch, venoval sa klasike a svojej veľkej vášni, džezu. Poznáte ho zo spoluprác s Milanom Markovičom, krátko sa mihol vo vlastnej televíznej talk show, ako vtipný glosátor sa ujal i na novinovom papieri. Od roku 1992 žije v kanadskom Toronte a jeho autorské skladby hrajú denne takmer všetky americké rádiové stanice. Po poslednej skúške s košickou filharmóniou nám večne zaneprázdnený Peter venoval niekoľko minút svojho, ako sám hovorí, drahocenného času.

Po akom dlhom čase ste v Košiciach?

"Neviem. Ja mám strašne zlú pamäť. Tuším pred tromi rokmi som tu hral koncert, ale neviem to presne..."

Udržiavate kontakt s východom?

"Nie."

Tak nakoľko dôležitý je pre vás kontakt so Slovenskom?

"Samozrejme, že je dôležitý. Mám tu veľmi veľa priateľov, známych a príbuzných, keďže mi tu stále žije veľká časť rodiny. Spretŕhať tieto vzťahy by bola škoda, tak sem cestujem aj niekoľko krát do roka."

Umeniu sa na Slovensku nepraje, pomohol vám odchod za hranice udržať si muzikantské ideály?

"To ja neviem. Neviem čo by sa bolo stalo, keby som tu bol ostal, to sa nedá odhadnúť. No tie ideály sa nemenia. Teda u mňa sa rozhodne nemenia zmenou geografickej lokácie. Odišiel som kvôli niečomu inému, než kvôli nenaplneným ideálom."

Svojho času ste založili jednu z prvých jazz-rockových kapiel na Slovensku, nazvanú Forum. Bolo vám vždy jasné, že vo vašom umeleckom cítení hrá prím džez?

"Mňa džez uchvátil už v puberte. Ešte v Košiciach na konzervatóriu som počúval prvé džezové veci. Na výške to už bolo len pokračovanie, keď som stretol ľudí, ktorí boli ochotní ísť s tým so mnou aj na verejnosť."

Ste známy svojským podhľadom na dianie na Slovensku. Viete si ho vytvoriť aj napriek tomu, že ste v Kanade alebo práve preto?

"No tak, ako ste si možno všimli, už sa tomu nevenujem až tak intenzívne. Neviem či to je únavou. Skôr ma už prestalo baviť sledovať podrobne túto situáciu, keďže na Slovensku je to stále o tom istom. Nič atraktívne. Ale mal som hlavne kopu oveľa zaujímavejšej roboty než vymýšľať nejaké glosy."

Na mnohých ľudí pôsobia vaše postrehy negativisticky. Ste negativista?

"Nie som. A ak niekto čaká od satiry, že bude pozitívna, tak číta zlý článok."

Neobrátila sa niekedy tá vaša irónia proti vám?

"Určite, že sa to stalo. Ale čo už. Som taký, tak čo. No nepovedal by som, že všetky moje články, ktoré mi uverejnili, boli vyslovene ironické."

Sledovali ste i vy stretnutie Bush-Putin s takým zanietením, ako to prežívali podaktorí u nás?

"Sledoval, no rozhodne nie so zanietením. Pozrel som sa o čo ide, ale videl som, že nejde o nič. Akurát som nechápal niekoľko hlupákov, ktorí tam hystericky proti niečomu protestovali, hoci existuje na svete asi milión horších vecí, ktoré ich nechávajú chladnými."

Okrem klavíra ste vyštudovali i bicie, zahráte si na bubny ešte niekedy?

"Už som strašne dávno nehral. Občas sa stane, že keď idem okolo nejakej bicej súpravy, tak si zahrám, ale nijak zvlášť ma to neťahá."

Váš prvý hudobný džob sa tiež spája s bubnami, konkrétne s tympanmi, keď ste zaskakovali za kolegu v orchestri Štátneho divadla. Ako to vtedy dopadlo?

"Tak to bolo veľmi napínavé, keďže som mal nejakých pätnásť rokov, začínal som na konzervatóriu a z toho záskoku som bol strašne nervózny. Dopadlo to ako to dopadlo. Ale bola to veľmi užitočná skúsenosť, lebo prax orchestrálneho hráča je pre mňa dnes, ako pre dirigenta, veľká devíza."

Vraj ste workoholik. Existuje niečo, čo vás od hudby dokáže na chvíľu odtrhnúť?

"Keďže robím väčšinou terminovanú robotu, snažím sa ten termín dodržať a ostatným veciam sa jednoducho nevenujem. Ale keď nemám daný striktný termín, tak napríklad futbal ma vie vždy rozptýliť. Som aktívny futbalista."

Vraj hrávate s tamojšou židovskou komunitou...

"Mám niekoľko tímov, s ktorými hrám. Jeden je, no, položidovská komunita, ale hrajú tam i všelijakí trampovia a neviem kto ešte. Druhí tím, to sú takí novší slovenskí prisťahovalci, emigranti z posledných piatich až ôsmych rokov. Má to svoje výhody, lebo v tomto tíme som najstarší. A tak všetky komplexy, ktoré tam nadobudnem si potom riešim v tom druhom tíme, kde som zas najmladší."

Čo vás najbližšie čaká?

"Posledne som nakrúcal s Royal Philharmonic Orchestra v Londýne, na CD by mali vyjsť symfonické uspávanky. Okrem toho píšem vlastnú hudbu, popri množstve ďalších projektov a niekoľkých ďalších albumoch, ktoré pripravujeme. Ale mám veľkú potrebu robiť najmä na niečom vlastnom."

Sledujete aspoň sporadicky slovenskú hudobnú scénu?

"Stíham sledovať klasickú slovenskú scénu. Čo sa deje so Slovenskou filharmóniou a čo sa deje s orchestrami, čo som však už niekoľkokrát patrične okomentoval."

Čo pre vás hudba znamená?

"Ešte stále je to najdôležitejšia súčasť môjho života. Je to strašná výhoda, že mám povolanie, ktoré je zároveň i mojou vášňou."

Máte ešte nejaké nesplnené želanie?

"Ani nie. Ja som spokojný človek."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári