Poručík Karol pobláznil hlavy košickým paničkám

Revolučná vojna sa v roku 1849 vyznačovala až nečakanou pohyblivosťou. Tak, ako bleskovo Košice obsadil generál Schlick, tak vrtko z nich musel vo februári 1849 ustúpiť. No ani generál Görgei sa tu nestihol poriadne ohriať a nahradil ho cisársky podmaršal Ramberg. Ten bol časom tiež vytlačený. Najviac problémov s tým malo civilné obyvateľstvo. Prísne nariadenia sa striedali, rekvírovali sa potraviny, človek pomaly nevedel, komu má v ktorý deň prevolávať na slávu. Naviac sa tu miešali národné meny revolučné bankovky košútovky s kontrarevolučnými bankovkami Windischgrätziánkami. V meste spolu zápasili o vplyv revolučná a kontrarevolučná propaganda spolu s propagandou slovenských dobrovoľníkov. No a aby to bolo ešte komplikovanejšie, revolučná propaganda sa delila na prodynastickú a tú, čo hlásala úplný rozchod s habsburgovcami. Kto sa v tom všetkom mal vyznať?

GÖRGEY OBSADZUJE MESTO

Líčenie udalostí v Košiciach sme naposledny prerušili v momente, keď armáda generála grófa Františka Schlicka opustila Košice, aby tak unikla zovretiu dvoch revolučných armád, Görgeiovej, prichádzajúcej od Prešova, a Klapkovej, operujúcej od Hidasnémeti. Podľa líčenia Tutkóovej kroniky sa tak stalo 8. februára 1849 nadránom. Kronika potom pokračuje: Ešte toho istého dňa vstúpili do mesta niekoľkí zatúlaní husári, zavčasu ráno z Klapkovho, popoludní z Görgeiovho tábora. Predvoj Görgeiho armády zavítal do mesta 9. februára, ale časť z neho zaraz poslali prenasledovať Schlickovo vojsko. Za postupne prichádzajúcimi maďarskými oddielmi zavítal aj sám Görgei a okamžite obsadil pre seba byt opustený podmaršálom Schlickom. Dňa 14. februára sa slúžilo Te Deum za šťastné pokračovanie vojenskej výpravy.

Görgei tu potom ostal ešte niekoľko dní, pričom so svojim poľným štábom usporiadal skvelé tanečné zábavy, čím sa však oneskoril s plnením preveľmi dôležitej úlohy /rozumejte to tak, že sa zámerne neponáhľal podporiť Dembinského, veď nech len bojuje, keď je taký skvelý/. Popoludní dňa 19. februára vykonal ešte vojenskú prehliadku tu prítomného vojska. Už nasledujúceho rána však opustil so svojimi smelými vojakmi mesto, aby pokračoval vo svojej víťaznej výprave smerom na Miškovec.

Prejdeme teraz k líčeniu Plathovej kroniky, kde je zachytená jedinečná atmosféra panujúca počas Görgeiho pobytu v Košiciach. Už minule sme upozornili, že datovanie Plathovej kronky je o dva dni posunuté: Dňa 11. februára vstúpil do mesta väčší počet povstalcov aj s bojovou mašinériou. Ich veliteľ Artur Görgey sa zúčastnil slávnostného Te Deum v katedrálnom kostole, sediac na čestnom kanonickom mieste. Potom zvesili z výšav veže čiernožltú zástavu a na znamenie novej moci a nového režimu ju nahradili zástavou trojfarebnou. Senát mesta Košice prišiel pánu Görgeymu vyjadriť oddanosť a ten sa vyjadril, že mu chce prinavrátiť pokoj. Bývalý cisársko kráľovský dôstojník, teraz generál povstaleckých oddielov 31 ročný Artur Görgey, bol urastený muž štíhlej postavy, plnej podlhovastej tváre s vysokým čelom, očami ako mačka a končistým nosom, úplným chrupom a ryšavo bielou okrúhlou briadkou. Okuliare, ktoré si v kostole založil, prezrádzali, že má slabý zrak.

NOVÁ RADOSŤ

Tentokrát sa radovalo a oduševňovalo madarské obyvateľstvo Košíc, kým nemaďarské radšej "stiahlo chvosty". Plath píše: Akáže to zmena na Hlavnej ulici, kde predtým vykonávali službu cisársko kráľovskí vojaci generála Schlicka, majúc tam vyložené svoje bojové rekvizity, kanóny, vozy, atakďalej. Teraz museli mesto prepustiť príchodiacim. Počet kanónov vzrástol až na 45. Kým trvala bohoslužba, rozostavili sa okolo katedrály nové oddiely, v ktorých bol veľký počet odpadlíkov navlečený v uniforme predošlého pána. Pochodovali pod zástavou s nápisom: "Utolsó csepp vérig Do poslednej kvapky krvi".

V skupine horských strelcov niesla zbraň aj mladá žena v mužskom šate, nazývaná "poručík Karol". Viaceré košické ženy povzbudené týmto príkladom sa domáhali výkonu vojenskej služby, a to v rovnakom obleku. Ajhľa, s revolúciou k nám zavítala aj emancipácia žien a zdá sa, že mestské paničky to nadchlo. Ktovie, ako to s "poručíkom Karolom" skutočne bolo. Že by mužatka? Alebo transsexuálka? V žiadnom prípade to v tej dobe nebola normálna vec. Plath však prešiel k prozaickejším problémom: V tento deň komisári Luzsénszky a Ragályi vyvracali šíriace sa podozrenia, týkajúce sa nadmernej tlače bankových poukážok.

Vládni komisári Uhorska, povzbudení prítomnosťou armády v lone nášho mesta Košice, chopili sa znovu pera. Prvým bol Bartolomej Szemere, ktorý ešte z Miškovca zvestoval: "Új öröm, Kassa ismét a szabadságé, seregunk bevonult a nép öröm rivalgásai Köztt Nová radosť, Košice opäť patria slobode. Naša armáda vpochodovala za radostného jasotu ľudu". Dňa 12. februára splnomocnení komisári páni P. Luzsénszky a F. Ragályi povzbudzovali národ, aby srdečne a blahovoľne prijímal nových hostí, proti cisárskym oddielom ale vyrukovali s perom namočeným do žlče, horko ich obviňujúc za telesné tresty udelené košickým a levočským mešťanom, atakďalej. Iný komisár, podžupanov námestník Ondrej Jakabfalvy, však vyzval toho istého dňa zemianstvo na spoločnú poradu pod heslom "Vivat Patria, Vivat Rex Nech žije vlasť, Nech žije kráľ". Akého kráľa tým páni zemania mysleli? Františka Jozefa určite nie. Je možné, že oduševnení Görgeiho januárovou proklamáciou vo Váci dávali najavo sympatiu odstúpenému Ferdinandovi? Strach a nedôvera k revolučným bankovkám však stále pretrvávali.

Dňa 14. februára vyvracali vyššiemenovaní oživené podozrenia vo veci nadmerného tlačenia bankových kvitancií. Dňa 17. februára sa konal zber zbraní pre novozformovaný horský oddiel Ujházyovcov. Ach, ako veľmi zavzdychala vlasť, keď vyhlásili v Debrecíne štatariálny súd a v Košiciach ho znovu obnovili! Jeho kauzy sa dotkli všetkých životných situácii tak tvrdo, že sloboda vyhlasovaná komisármi priviedla statočných mešťanov do žalostného stavu. Ó časy, ó mravy. Všetko sa to deje v mene ministra vojny, pána Lazara Mészárosa.

PRICHÁDZA RAMBERG

Odvolajúc sa na nové idey slobody zrušil pán Luzsénskzky doterajší senát a zbor reprezentantov a podľa vlastného uváženia dosadil na jeho miesto nový, ktorému ale hrozivo pripomenul poslušnosť a podriadenosť, vyhrážajúc sa mu železnou prísnosťou. Stojí za zmienku, že v Prešove bol takmer ohrozený život istého košického mešťana, ktorý si dovoli trochu voľnejšie vydýchnuť, a šíril neškodné zvesti o tichej povahe prítomného generála Görgeyho. Revolučná vojna však pokračovala bez ohľadu na ročnú dobu. Görgei sa nemohol zdržiavať v Košiciach dlho, pretože sa už blížili prenasledujúce ho cisárske vojská. Plath teda pokračuje:

Dňa 20. februára sa Görgey vrátil k vojnovým aktivitám, ktorých sa dožadovali aj rozkazy z vyšších miest. Košičanom poďakoval otvorene, tlačou, s klauzulou: "Deus Libertatis Hungaricae sit vobiscum! Nech je pri vás Boh uhorskej slobody!" Nech už klebetné reči a nespratná tlač pretriasali čokoľvek, odchod Görgeyho armádneho zboru to onoho dňa šmahom zmietol. Strážnik z výšky katedrálnej veže oznámil zosilujúcou trúbou strážam v pretóriu, že z Čermeľského údolia vyrazili v popoludňajších hodinách nové oddiely v blýskavých prilbách. A tak v Košiciach zakotvili horskí strelci, dragúni a iní ozbrojenci cisársko kráľovského generála V. C. M. Juraja Ramberga.

Tutkó to podáva takto, pričom je zaujímavé, že datovanie oboch kronikárov sa v tomto momente zjednotilo: Dňa 20. februára odišli z mesta príslušníci maďarskej armády a pod vedením podmaršala Juraja Ramberga prišli vojaci cisárski. Títo bojovníci boli za pätami Görgeimu a hnali ho už od Vácu. Cisárska armáda znepokojujúca Görgeiho vojsko pozostávala zo 4000 pešiakov, dvoch kanónových batérií, jednej raketovej batérie a z 96 jazdcov. Ramberg sa ubytoval so svojou armádou tu v Košiciach a začal vydávať prísne protirevolučné rozkazy ako pre župu, tak aj pre mesto. Zakázal aj poslušnosť voči domobraneckej komisii a jej komisárom.

SLOVÁCI NA SCÉNE

Prejdeme opäť k Plathovej kronike, ktorá dokumentuje niekedy až smiešny zmätok, ktorý začínali v tej dobe Košičania pociťovať z príliš častých zmien situácie. Pri Rambergovom príchode napríklad: Z radnice ihneď zakričali: "Vyveste druhú zástavu!" a strážnik sa pýtal: "Akú?", dostanúc odpoveď: "Čiernožltú, na znamenie novej vlády!" Situácia, keď bolo potrebné na košickú vežu vyvešiavať rozličné zástavy, sa priam ponúkala rôznym slovným žartom. Skutočne sa tak aj stalo, ale za takúto ochotu riskoval ťažký trest strážnik. Zdola, z mestského domu zakričali: "Wilošce zastavu!" a strážnik z veže odsekol "Ta jaku!" atakďalej. Z tejto časti kroniky sme sa tým pádom aj dozvedeli, že vežový strážnik na dómskej veži bol vtedy akýsi bodrý Slovák - východniar.

V Abovskej stolici okamžite vyhlásili mimoriadny stav, štatárium na štváčov, rozpustenie Národnej gardy, zhabanie zbraní, zákaz zhromažďovania a súpis cudzincov. Každý otec rodiny sa stal zodpovedným za obyvateľstvo svojho domu, ostatne pre zabezpečenie spravodlivosti a spoločný pokoj sa musela prijať nejaká primeraná životná záruka. Na veži sa zakázalo zvoniť malým zvoncom a politickým úradníkom prikázali povinne preukázať svoju oddanosť k cisársko kráľovskému veličenstvu, atakďalej. Nie tak dávno platilo štatárium protivníka, a teraz zase nové štatárium. Toto sa stalo našim osudom! No iba na jednej strane mohla byť pravda.

S podmaršalom Rambergom prišli na východ Slovenska aj doteraz nevídané vojenské oddiely slovenskí dobrovoľníci. Tutkó píše: Vo svojom vojenskom ozname vydanom dňa 1. marca vyhlásil Ramberg slovenský Hurbanovský oddiel za riadny cisársky oddiel a pripomenul obyvateľstvu, aby voči nemu prejavovalo úctu. Dňa 3. marca prišiel do mesta František Blaudek, veliteľ slovenského oddielu s 800 mužmi. V tomto momente sa Tutkóova a Plathova kronika opäť rozchádzajú v datovaní, pretože Plath uvádza:

Dňa 1. marca pochodoval z oddanosti k cisárovi a na rozkaz generála Ramberga mestom úctyhodný vojenský oddiel Františka Blaudka, veliteľa slovenských dobrovoľníkov. Na radnici verejne rečnil o vernosti k cisárovi Ľudovít Štúr, o ktorom som už vyššie uviedol, že bol proskribovaný. Dňa 3. marca oznámil na Rambergov rozkaz už spomenutý Blaudek tlačeným letákom Košičanom, že vojská Görgeyho, Dembinszkeho, Klapku a Guyona boli porazené pri Kápolne. No ani protivník nemeškal a dával všetkým na vedomie správy o svojich víťazstvách, o dobytí Sibine (Új és jó hír Nová a dobrá správa) a o iných hrdinských skutkoch generála Bema v Sedmohradsku. Pod heslom "Libertas vel mors sloboda, alebo smrť" bol zostavený nový nemecký pluk a jemu, ako aj ostatným vojakom a vdovám preukazoval pán Lazar Mészáros veľkú priazeň.

Jeden stavil na Viedeň, druhý na Petrohrad

Štúr kontra Záborský

Na nároží budovy košického arcibiskupského úradu je bronzová pamätná tabuľa s portrétmi dvoch našich významných buditeľov a textom, ktorý oznamuje: Na katolíckej fare sa 24. februára 1849 stretli vedúci predstavitelia slovenského národa Ľ. Štúr a J. Záborský a rokovali o národnom programe Slovákov. Čo sa tu vlastne skutočne stalo v oných nepokojných revolučných časoch?

Najprv si pripomeňme osobu Jonáša Záborského. Tento rodák z Haršaku /dnes Záborské/, kňaz, spisovateľ a historik, sa narodil 3. februára 1812. Pôvodne evanjelík konvertoval v roku 1842 ku katolicizmu, študoval v Košiciach a tu bol aj vysvätený za kňaza. Pôsobil tu potom ako kaplán a tiež profesor starogréčtiny na Kráľovskej akadémii. Ako slovenský národovec sa na jar 1848 aktívne zapojil do revolúcie, podieľal sa na zostavení Žiadostí slovenského národa, no vstúpil tiež do maďarskej národnej gardy, prekladal oficiálne vyhlášky do slovenčiny, šíril Štúrove Slovenské národné noviny a letáky. Táto činnosť sa revolučným úradom nepozdávala a tak Záborského v novembri zatkli a postavili pred súd.

Na príhovor jeho nadriadeného, kapitulného vikára Jána Königa, ho však prepustili. Uväznenie Záborského "nalomilo" a keď do Košíc prišiel spolu s Rambergom aj Ľudovít Štúr, súhlasil iba s tajným stretnutím s ním v noci z 24. na 25, februára. Záborský odmietol Štúrovo hnutie a jeho aktivity, pretože: našim národným nepriateľom sú rovnako Nemci, ako Maďari. Podľa jeho predstáv bolo sa Slovákom treba spojiť s Rusmi a slovenský život usporiadať pod ochranou a supremáciou mocného slovanského Ruska. Proste stopercentný "pansláv". Táto nálepka mu prischla takže nakoniec skončil na zastrčenej fare v Župčanoch, kde zomrel 23. januára 1876.

Text a reprodukcie: Jozef Duchoň

Nabudúce: Koniec sa už blíži

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári