Keď dieťa podľahne počítačom, stane sa otrokom virtuálneho sveta
Počítačové hry sa stali neodmysliteľným fenoménom konca 20. a začiatku 21. storočia. Obchodníci s hrami si mädlia ruky, veď je to gigantický biznis, v ktorom sa točia desiatky miliárd dolárov. To, že hlavne akčné hry veľmi často na hráčov pôsobia negatívne, je s takmer stopercentnou istotou preukázané. Okrem toho, že táto "zábava" hltá voľný čas, množia sa prípady násilia, inšpirovaného práve "krvavými" počítačovými hrami. Hlavne v detskom veku, kedy rozpoznávacia schopnosť človeka ešte nie je úplne rozvinutá a virtuálny svet môže splývať s reálnym. Ľudí. Závislých od počítačových hier pribúda. Sú nimi deti, adolescenti i dospelí.
Pán Michal je úspešný štyridsiatnik, ktorý sa pred štyrmi rokmi rozviedol. Sedíme spolu a tretím členom našej spoločnosti je jeho 15-ročný syn Martin. Chalan, ktorý bol ešte pred pol rokom závislý od počítačových hier. Teraz chodí raz týždenne k psychologičke, a zdá sa, že definitívne zvíťazí nad podivnou posadnutosťou. Po rozvode rodičov žije so zamestnanou mamou a sestrou, no podstúpiť boj so závislosťou ho primäl otec.
"Maťo bol vždy rozumný chlapec a dobre sa učil. Boli sme s jeho mamou presvedčení, že sa po rozvode v tomto smere nič nezmení. Prvý signál o tom, že sa niečo deje, prišiel zo školy. Maťova triedna učiteľka si pozvala Maťovu mamu na rozhovor. Vysvitlo, že má 160 neospravedlnených hodín! Bol to pre nás obidvoch hrozný šok..." ticho vraví muž, ktorý je ako správca počítačovej siete veľkej štátnej firmy veľmi pracovne zaneprázdnený. S bývalou manželkou korektne vychádzajú aj teraz, keď už majú každý vlastnú domácnosť. Obaja sú vysokoškolsky vzdelaní a dobro detí zostalo aj po odluke ich prioritou. "Hútali sme, čo spôsobilo u Maťa takúto zásadnú zmenu. Spočiatku sme nevedeli na nič prísť a on sám tvrdil, že sa nič hrozné nedeje. Vôbec si neuvedomoval, že sa mu život pomaličky mení na trosky..."
Vedľa sediaci syn spontánne začne hovoriť: "Aj vďaka otcovi mám odmalička blízko k počítačom, už ako desaťročný som bežne trávil hodinu i dve pred monitorom. V tom čase ma začínali počítačové hry veľmi zaujímať. Potom som dokázal som pred monitorom stráviť celé noci," bez rozpakov priznáva Martin, ktorého vyjadrovacie schopnosti sú výrazne nadpriemerné.
Prebdené noci
Keď ho priamo podnietime, aby opísal obdobie, kedy hry prestal zvládať, iba na pár sekúnd sa zamyslí. A potom bez štylistických zádrheľov plynule rozpráva:
"Mamka pracuje ako živnostníčka. Stáva sa, že príde domov neskoro večer a je také unavená, že si o desiatej ide ľahnúť. Keď tvrdo spala, prišla moja chvíľa. Vstal som z postele, zapojil si slúchadlá do počítača a začal som hrať. Spočiatku som sa hrám venoval do jednej, druhej v noci, neskôr som dokázal hrať až do rána."
V tom čase už Martinovi začínali hry prerastať cez hlavu. Samozrejme, on sám si to neuvedomoval, no v škole si učiteľky všimli na ňom výraznú zmenu. Maťo, jeden z najlepších žiakov v triede, sa odrazu v učení rapídne zhoršil. Z nedostatku spánku býval podráždený, nesústredený, občas mával slovné konflikty so spolužiakmi. Predtým to bolo nemysliteľné.
"Podobných domácností je veľa, a z hľadiska kolízií interpersonálnych vzťahov v rodine sú rizikovejšie," hovorí psychologička PhDr. Alžbeta Hajková: "Predsa len, jeden rodič nemôže ustrážiť to, čo dvaja. Vezmite si modelovú situáciu. Rodič mal namáhavý pracovný deň, po príchode domov je unavený. Zaregistruje, že dieťa je doma, vo svojej izbe a sedí pri počítači. Celkom prirodzene prežíva pocit úľavy a spokojnosti, že ratolesť je doma, v bezpečí. No v skutočnosti môže byť dieťa fyzicky blízko, no mysľou ďaleko. Vo virtuálnom svete hier..."
Martinovej mame, dlhodobo zaneprázdnenej prácou, nechtiac unikli varovné signály. Že jej syn je trvale akoby mysľou inde, že nevyhľadáva jej spoločnosť, že sa rozprávajú zriedkavo... "Aj keď ľudia bývajú pod jednou strechou, neznamená to, že ich kontakt je normálny. Ak medzi nimi neprebieha denná, bežná komunikácia, ich vzťah nie je zdravý. Človek je spoločenský tvor, potrebuje si vymieňať informácie, a čo je dôležité, aj emócie. Inak povedané - každý sa rád podelí o svoj smútok, či radosť. Preto je potrebné byť v aktívnom kontakte so svojim dieťaťom, zdieľať aj jeho emócie." vysvetľuje skúsená psychologička s 20-ročnou praxou, ktorej hlas počuť aj na košickej Linke nádeje 644 11 55. "Žiaľ, bežný človek má na Slovensku stále tendenciu problémy zľahčovať. Vyhľadať odbornú pomoc až vtedy, keď je naozaj zle. Dúfame, že ťažkosti pominú samy od seba, že sa nejako spontánne stratia. Stačí, ak veci ponecháme v kľude. Je to však veľký omyl..." upozorňuje PhDr. Hajková.
Počítačové hry sa stali všetkým
Martin sa v štrnástich dostal do partie počítačových maniakov, ktorí trávili hrami aj päť, šesť hodín denne. Tu už mal rovnocenných partnerov, kým v škole sa mu takmer nik nemohol v ovládaní počítača rovnať. "Konečne som mal pocit, že mám kamošov na úrovni," spomína chalan. "Mohol som sa s nimi baviť o čomkoľvek, čo súviselo s ´písíčkami´. Vždy ma zaujímali a náročné počítačové hry boli pre mňa perfektnou výzvou. Noví kamoši sem tam v nešli do škole, ale zapadli na celý deň k niektorému z nich. Samozrejme, rodičia museli byť preč. Celý deň sme strávili turnajmi."
Noví Martinovi kamoši (všetci boli starší než on) ho natoľko fascinovali, že bol rozhodnutý spraviť všetko pre to, aby "vsiakol" do ich partie. Jedného dňa spravil ťah, ktorý perfektne zabral. Pozval ich k sebe domov. Výkonný stroj v Maťovej izbe ich uchvátil. A bolo rozhodnuté - seansy sa odteraz budú konať v byte Maťovej mamy. Podmienky tam predsa boli doslova ideálne...
"S Maťovou mamkou sme si asi pol roka márne lámali hlavy, čo s ním je. Signály o tom, že sa s ním voľačo nedobré deje, neboli ešte natoľko výrazné. Netušili sme, že situácia je taká hrozná," spomína pán Michal a potom opíše deň, kedy rodičom svitlo. "Maťova mama raz ráno našla v jeho izbe cudzí sveter. Maťo si bežne pozýval na návštevu dobrých kamošov, no my sme v podstate všetkých poznali. Žena si najprv myslela, že sveter patrí nejakému dievčaťu. Opýtala sa Maťa, komu patrí a on sa začal pri vysvetľovaní zamotávať do klamstiev. Zhruba o týždeň prišla pozvánka do školy od jeho triednej. Stretnutie s ňou bolo ako úder do tváre. To sme už vedeli, že s Maťom sa deje niečo dramatické..."
Syn musel vyjsť s pravdou von. No ani vysokoškolsky vzdelaným rodičom nebolo zo začiatku jasné, že je závislý od počítačových hier. Až psychologička, za ktorou s Maťom po čase zašli, im oznámila túto eventualitu. Postupne, po ďalších a ďalších sedeniach u psychologičky, začala sa jasnejšie črtať jeho diagnóza...
Normálne emócie sú nevyhnutné
"V podobných prípadoch by sa mal rodič zamyslieť, čo viedlo jeho dieťa k takémuto konaniu, aby cieľavedome opúšťal realitu bežného dňa," radí PhDr. Hajková. "Počítač mu môže poskytnúť nevšedné, dramatické zážitky, ktoré ho odpútavajú od všednosti. Dáva mu ilúziu prežívať veci, aké normálny život neposkytuje. Adrenalín, dramatično. To všetko nachádza v dynamických počítačových hrách," poodhaľuje dôvody chlapcovho konania.
"Na adrenalín si organizmus navykne. Existuje paralela - športovec, ktorý intenzívne trénuje, súťaží, stále sa fyzicky namáha. Ak napríklad ochorie a tréningy musí vypustiť, telo sa prirodzene búri. Námaha a vyplavovaný adrenalín mu chýba. Podobný princíp funguje aj u počítačových hier. Je sotva možné, aby si 15-ročný chalan bežne skúsil nejaký adrenalínový šport. Ale pritom ho to pokúša. Moderný životný štýl je priam nabitý silnými emocionálnymi zážitkami. Vnímame ich bežne trebárs z médií..." vysvetľuje psychologička.
Martin sa už s podporou rodičov podivnej závislosti takmer nadobro zbavil. Bez tragickejších následkov. V médiách totiž občas preblesknú bizarné správy o tom, ako napríklad 17-ročný mládenec v americkom obchodnom centre začal na ľudí nepochopiteľne strieľať zo zbrane. A text, sprevádzajúci zábery, upresňuje, že mladíka inšpiroval nejaký akčný hrdina, aj z krvavej počítačovej hry...
"Moderné počítačové hry sú často plné násilia," vraví psychologička. "Častým hraním sa v psychike mladého človeka potierajú zábrany, korekčné mechanizmy. Ešte sa psychicky vyvíja, nemá dostatočný skúsenostný arzenál. Nevie si zachovať od diania na monitore odstup. Hru vníma spôsobom - toto je môj život, táto úžasná hra."
Maťo je, chvalabohu, úplne iný prípad. Introvertne založený chalan vyviazne, našťastie, z celej záležitosti bez vážnej ujmy. Hlavne vďaka tomu, že jeho rodičia sa dokázali zmobilizovať a rozhodli sa do veci zaangažovať odborníka psychológa.
Z najhoršieho je vonku
"V takýchto prípadoch je ústrednou úlohou psychológa, citlivo pracovať s dieťaťom," približuje terapiu PhDr. Hajková. "No dieťa nesmie byť izolované, zaangažovať sa do pomoci musí širší, rodinný okruh ľudí. Aby sme spoločne načrtli cestu späť, k normálnemu citovému prežívaniu. U dieťaťa i dospelých. Eliminovať odstredivé sily, ktoré ich od seba vzdialili. Ak sa nám podarí prinavrátiť do ich vzťahu záujem o toho druhého."
Pocit súdržnosti a spolupatričnosti pomohol aj Martinovi. Je teraz v poslednom ročníku základnej školy, rád by pokračoval na elektrotechnickej priemyslovke. Hrozilo mu, že ročník nedokončí, ale všetko sa vracia do normálnych koľají. Pomaličky sa opäť stáva výborným žiakom, má reálnu šancu, že sa na vysnenú strednú dostane...
"S partiou bývalých kamošov sa už vôbec nestretávam. Znova som si našiel cestu medzi spolužiakov, ktorým som sa otvorene priznal, čo sa so mnou dialo," bez rozpakov konštatuje Martin. "Najväčšiu radosť mám sám zo seba. Som šťastný, že normálne študujem, mám svoj cieľ. A že perfektne vychádzam s mamou i otcom..."
Ten sedí vedľa syna a na tvári mu vidno nenápadné stopy dojatia. Ťažká etapa ich života sa čo nevidieť skončí. Bola to náročná skúška pre všetkých, ale zvládli ju. Monitor už prestal byť pre Martina náhradným, provizórnym partnerom. Jeho nadvláda sa skončila, nahradili ju obyčajné, normálne medziľudské kontakty.
"A čo teraz? Ešte by si si niekedy zahral nejakú poriadnu napínavú hru?" opáčime u Martina, a ten pohotovo zakontruje: "Pravdaže, aj teraz si rád zahrám," usmeje sa. "Ale stačí mi to raz do týždňa. Hodinka v nedeľu poobede..."
Štrnásťročného školáka zavraždili v lotyšskom meste Valmiera jeho kamaráti, ktorých pri vražde inšpirovala počítačová hra. Informovala o tom hovorkyňa lotyšskej polície. Pätica 13- až 16-ročných chlapcov použila pri vražde chvaty odpozorované z hry Mortal Combat. Svojmu kamarátovi sa napríklad snažili kopnutím pripomínajúcim nožnice zlomiť väzy. Jeho telo nakoniec hodili do rieky Gauja. Polícia nevie, či bol zavraždený Marcis v tomto čase už mŕtvy alebo skonal až v ľadovej rieke. Jeho telo totiž zatiaľ nenašli.
SITA, 1.3.2005
Marián BETÍK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
