Prišli zo studeného skleníka do kráľovstva ľadových zrkadiel
"Doma mám plnú skriňu plyšákov, ale na preteky so mnou cestuje vždy iný, aby bol každý aspoň raz. No väčšinou schmatnem toho čo mi príde pod ruku a šup ho do kufra. Prvého som dostala od mamky po prvej súťaži, v Kanade mi do zbierky pribudol zajko od našej výpravy a traja ďalší prileteli na ľad od divákov," spokojná bola štrnásťročná Košičanka Radka Bártová so svojou premiérou medzi juniorskou krasokorčuliarskou elitou na svetovom šampionáte v kanadskom Kitcheneri.
"Sama som nečakala, že sa prebojujem až do finále, ale stalo sa a teraz som veľmi šťastná. Nervózna som bola iba v prvej jazde, v kvalifikácii, ale potom zo mňa tréma opadla a krátky program i voľnú jazdu som išla v pohode," prešla juniorská majsterka Slovenska a členka Kraso Centra Košice v pohode aj kvalifikáciou, vo svojej skupine obsadila výborné deviate miesto a po krátkom programe ju rozhodcovia evidovali na 23. priečke, ktorá jej zaručovala účasť vo finálových, voľných jazdách. Aj keď sa v konečnom účtovaní jej umiestnenie už nezmenilo, v malej slovenskej výprave bol dôvod na oslavu. "Pripili si na mňa, ale iba dospelí. Mne stačilo, že sme s mamkou hneď po pretekoch telefonovali otcovi, ako som dopadla."
Najhoršie chvíľky prežívala v kvalifikácii, čo povedia rozhodcovia na to, že "zabalila" trojitého rittbergera, ktorého plánovala vytiahnuť z tréningového talóna. "Napokon bol z neho len jednoduchý. Nevyšiel mi nájazd, nemala som rýchlosť na to, aby som ho skočila," bola si Radka vedomá chyby, čo ju mohla stáť postup. Na hodnotení rozhodcovského zboru to však cítiť nebolo a spolu s trénerkou Tőczikovou už mohli preladiť muziku - na krátky program. "V ňom mi vyšli obe kombinácie, ale opäť ma napálil ten trojitý rittberger. Proste, chcela som ho just skočiť, keď mi nevyšiel v kvalifikácii, rada totiž riskujem. Ale skončilo sa to pádom." Vo finálovom programe by už bolo priveľkým rizikom znova osud pokúšať, išla na istotu a uspokojila sa s dvojitým rittbergerom. Oplatilo sa, pretože mala dvadsiatu najlepšiu voľnú jazdu...
Domov sa vrátila s kufrom plným zážitkov a miernym prechladnutím. "Práve vybaľujem, ešte to nejaký čas potrvá, vliekli sme sa s troma veľkými taškami. Cesta bola hrozná, išli sme dvadsaťosem hodín, do Toronta autobusom, odtiaľ lietadlom s medzipristátím v Montreale do Prahy a potom do Košíc. Tá choroba ma chytila už doma, lebo sme prišli do zimy. Boli sme prekvapení, ako bolo v Kanade príjemne, maximálne mínus dva stupne, ale bolo aj plus päť. A slnečno," nezvykne byť v Ontáriu v tomto ročnom období stále tak vľúdne. "Zoznámili sme sa s nejakými slovenskými emigrantmi a tí pre nás urobili aj výlet k Niagarským vodopádom. Mesto Kitchener má asi dvestotisíc obyvateľov a dvadsaťtri zimných štadiónov! Môžeme sa hanbiť, že v Košiciach máme iba jeden. V areáli, kde sa pretekalo, boli tri ľadové plochy, pre krasokorčuliarov, aj pre hokejistov. Prekvapením však bolo, že na súťaže chodilo málo ľudí, slabá návšteva prišla aj na záverečnú exhibíciu," nejavila sa Kanada po všetkých stránkach ako krasokorčuliarska veľmoc. "Chceli sme však z nej vidieť čo najviac, tak cestou domov, v Toronte, sme sa ´vyšplhali´ na známu vežu CN Tower. Najvyššia vyhliadka je tristoštyridsaťdva metrov nad zemou a návštevníci sa prechádzajú po sklenenej podlahe," nebola Radka ešte nikdy tak vysoko.
Rada nakukla aj do hokejovej Siene slávy, nezaprela v sebe veľkého fanúšika tejto mužnej hry. "Na každom stĺpe sú zobrazení slávni hokejisti, aj naši, čo tam pôsobili, Peter Šťastný, Stan Mikita," ovláda napodiv košická štrnástka perfektne aj mená hráčov o ktorých vie len z počutia. Tuho stíska palce pred televízorom vždy, keď naši bojujú o titul majstra sveta. "Rada sa pozerám na každý šport, najmä krasokorčuľovanie, hokej, ale aj tenis, futbal... Aj preto, že ho hrajú pekní chlapci, ale najmä kvôli športu. No priznávam, že si nenechám ujsť zápas, keď hrajú Španieli či Portugalci." Ale zatiaľ to s chlapcami, čo by sa okolo nej krútili, nie je vraj také zlé, veď má ešte len štrnásť. "Času je dosť. Keď do toho príde chlapec, dievčaťu šibne v hlave... Viaceré už preto skončili. A ja to chcem dotiahnuť v krasokorčuľovaní čo najďalej," úprimne priznáva, že momentálne má hlavu plnú svojho športu.
Pritiahli ju k nemu rodičia, keď mala sotva štyri a pol roka. "Keď deti ešte nerozmýšľajú." Ale vôbec neľutuje prvých krôčkov v drobných korčuliach na klzkom zrkadle. "Či som talent? Možno som, asi by ma po dvoch rokoch prípravky nevybrali do oddielu," od začiatku je sólistkou. Tance sú vraj pekné, ale ťažké. "Najmä ten súlad s partnerom, to nie je jednoduché zvládnuť. Ale taký moderný tanec, mimo ľadu, mám rada. Keby bolo času," uvádza Radka aj vo svojom dotazníku na webových stránkach ISU (Medzinárodnej korčuliarskej únie), že tanec a plávanie sú jej hobby. "K tomu by som pridala aj spánok," rada si poleňoší v posteli. "Aspoň v sobotu, keď môžem, do pol desiatej, potom musím pratať celý dom," zmenili Bártovci pred troma rokmi bydlisko, zo sveta nevľúdnych panelákov sa presťahovali do rodinného domu neďaleko Košíc, do Olšovian. "Do mesta je to pre mňa síce trochu ďaleko, ale dobre sa cítim aj doma. Máme veľkú záhradu, je to super. Aj v dome je vždy čo robiť," delí sa vraj o upratovanie aj s devätnásťročným bráškom Lukášom. "Keď sa nefláka po meste. Ale to podkrovie, kde bývame, je aj jeho práca. Striedame sa v prataní, alebo by sme sa mali striedať, po týždni. Ba, zabudla som, ešte aj povysáva gauč... Inak je niekedy celý deň v garáži, kde pomáha otcovi, je vyučený automechanik."
Z Radky vraj bude raz zručná masérka, keď ju krasokorčuľovanie zunuje. Tento rok sa chystá na strednú školu. "Končím deviatu triedu na Tomášikovej ulici. Veľmi dobre sa neučím, to je pravda, ale mám málo času." Najmä slovina a matika jej príliš nevoňajú. "Ešte tak peniaze, tie zrátať viem, horšie je to s diktátmi," tvŕdka do zožita občas rada zablúdi. "Najmä vtedy, keď píšem rýchlo," musí pani učiteľka tie nedostatky niekedy prepáčiť. Veď sú spolovice športová trieda a keď sa športu chcete venovať naplno, treba občas očko prižmúriť, keď to v školskej lavici nejde tak, ako by malo.
"Sme dobrá partia, okrem mňa sú v triede basketbalistky, tanečníčky, tenisti... Aj keď na seba veľa času nemáme," nezabudla na nich Radka ani v Kanade. "Priniesla som im aspoň drobnosti, nejaké kľúčenky či perá s logom mesta," čochvíľa sa ich kroky aj tak rozídu. "Už som prihlásená na Strednú zdravotnícku školu, na to masérstvo. Aj pri športe sa mi zíde," je však jej kariéra ešte len na začiatku.
A v slovenskom krasokorčuľovaní podobných talentov nikdy nie je nazvyš. Košickej školáčke nie sú cudzie mená, ktoré písali jeho históriu. Aj keď už trochu dávnu. "Viem kto bol Nepela či Sabovčík, len škoda, že som ich nezažila, nikdy nevidela. Knižku o Nepelovi som si už prelistovala, vyhrala som ju na nejakých pretekoch," viac ju však, celkom prirodzene, oslovujú mená nových hviezd z ľadovej oblohy. "Veľmi sa mi páči maličká Američanka Saša Cohenová, perfektne skáče, chcela by som byť ako ona. Z mužov zas Rus Alexej Jagudin," má svoje vzory medzi dospelými, ale aj rovesníčkami: "Tie Japonky sú super, aj Číňanka bola v Kanade blízko k medaile. Ale lekári vravia, že preto sú také dobré, lebo majú inú stavbu svalov, viac červených krviniek ako my," pozerala sa Radka Bártová na svoje konkurentky v štartovom poli v Kitcheneri ešte trochu z diaľky.
Ale o rok, ktovie?
"Musím poklepať, zatiaľ sa mi zranenia vyhýbajú. Modriny po pádoch nerátam, tie ku krasokorčuľovaniu patria a už som si zvykla, len občas ma chrbát pobolieva. Vraj preto, že som veľmi vystretá a chrbát mám príliš prehnutý," žiada si vrcholový šport svoju obeť už od mladých pretekárov. Inak, s figúrou, čo k ženskej grácii na ľade patrí, si zatiaľ starosti robiť nemusí. "Niekedy si ju však treba strážiť. Rada jem, ale na tréningu to vypotím. Milujem segedínsky guláš, zato huby neznášam," neboli jej šaty, o ktoré sa aj sama stará, zatiaľ priúzke. "Mením ich každý druhý rok, tak ako aj program. Na šaty dostávame peniaze, sama nakreslím návrh, ako by mali vyzerať a krajčírka sa postará o ostatné. Ja ich musím schváliť, mne sa musia páčiť, lebo ja si ich obliekam," rozmýšľala celkom vážne aj o profesii návrhárky, keď bolo treba rozhodnúť na akú školu sa prihlásiť.
Na ľadovej ploche, počas súťaží i nekonečných hodín tréningov, pokazených skokov, krokov či piruet, sa Radka cíti najlepšie. Aj vďaka svojej povahe. "Všetko beriem športovo. Keď sa mi jazda nevydarí, určite nebudem plakať. Ale keď chcem na ľade niečo dosiahnuť, musím trénovať aspoň raz toľko čo teraz," vie, že tých dvanásť hodín týždenne k úspechu nestačí. "Mohli by však byť lepšie podmienky, jeden štadión by nám veľmi pomohol. To cestovanie do Prešova, Trebišova či Michaloviec je veľmi únavné a oberá nás o čas," košické krasokorčuľovanie opäť dokázalo, že investícia doň nemusí vyjsť nazmar.
Bohuš MATIA
Autor: Prerozdeľte domáce práce
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
