MIESTO VÍŤAZSTVA POKRSTIL SCHLICK NA VICTORIAE MONS
V minulom dieli tohto seriálu sme popsali bitku pri Košiciach tak, ako ju zaznamenal v svojej kronike doktor Ján Nepomuk Plath. Jeho popis bol zaujímavý, veď ju sledoval z bezprostrednej blízkosti, no zároveň aj obmedzený tým, že videl iba zrážku pravého krídla povstaleckej armády s ľavým krídlom cisárskych. Skutočnú taktickú situáciu bitky tak nebol schopný postihnúť a ani sa o to nepokúsil. Kronikár Jozef Tutkó sa však v tomto smere vyznamenal, a z jeho popisu bitky by sa dnes dal nakresliť jej prehľadný plán a snáď ju aj zrekonštruovať. Rozhodne preto stojí za to, aby si tento popis čitateľ prečítal tiež. Už len preto, že bitka pri Košiciach je oficiálnou slovenskou, a predtým československou vojenskou historiografiou často obchádzaná, ak nie doslova zabudnutá.
TUTKÓOV POPIS BITKY
Tutkóov popis bitky pri Košiciach je už od samého začiatku zaujímavý tým, že povstalecká armáda podľa neho začala bojovú akciu v netypickom čase. Odjakživa sa prepady a ofenzívy začínajú nadránom, no tentokrát to bolo inak: Na poludnie dňa 4. januára vyrazila z Hanisky maďarská armáda, aby obsadila mesto Košice. Na barčianskych vyvýšeninách si chcela zabezpečiť dobré postavenie, preto veliteľ ľavého krídla Alexander Pulský vyrazil s polovicou kanónovej batérie smerom na Moldavskú cestu a odtiaľ začal s paľbou na oddiel cisárskej pechoty, ktorý držal stráž pri veži s pušným prachom, a ktorý už aj tak opúšťal toto svoje stanovište. Spomínaná prašná veža stála /a jej areál tam stále je/ juhovýchodne od dnešného blšieho trhu, neďaleko miesta zvaného Červený rak.
Cisárske vojsko odpočívajúce v meste a jeho starostlivý veliteľ sa však z delostreleckého dunenia dozvedeli, že k mestu sa približujú Maďari. Schlick si úplne kľudne zapálil pred svojim bytom cigaru, vysadol na koňa a vycválal na bojisko, aby tam vydal rozkazy svojmu vojsku. Pri tehliarskych domkoch na Moldavskej ceste zaujala okamžite palebné postavenie batéria šesťfuntových kanónov a inú dvanásťfuntovú kanónovú batériu umiestnili pri cintoríne neďaleko dolného predmestia, kde sa ozvala jej streľba. To okamžite uviedlo pravé krídlo maďarskej armády do zmätku.
Ten ešte viac zväčšovala paľba rakiet. Raketovú batériu síce obsadili husári, ale potom bola zachránená, keďže v delostreleckej a raketovej paľbe sa pustili pešiaci odušu utekať, takže sa podľa nich zachovali aj jazdci. Maďarské kanóny boli postavené v priekope vedúcej k Barci popri Myslavskom potoku a v chvatnom, rýchle prebiehajúcom ústupe, nestihli delostrelci kanóny prepraviť cez priekopu, ktorú mali za chrbtom. Preto vypriahli, či rovno prerezali postroje koní a na mieste zanechali desať kanónov a šesť nákladných vozov.
V tomto boji bol počet padlých na oboch stranách nepatrný, tým väčší však bol počet zajatcov, ktorí v treskúcej zime už nevládali utekať ďalej. Cisárski vojaci ich pochytali a poslali do Galície /to je dobový názov pre Halič/. Víťazné cisárske vojsko sa ešte v ten večer vrátilo do mesta sprevádzané výkrikmi "hurá" a vyhrávaním vojenskej hudby. Návršie, na ktorom sa boj rozhodol, a ktoré sa doposiaľ nazývalo Šibennou horou, premenoval Schlick na pamiatku bitky na "Horu víťazstva", čiže "Victoriae mons". My dnes vieme, že sa toto nové pomenovanie neujalo.
PO MÉSZÁROSOVEJ PORÁŽKE
Vraciame sa teraz k textu Plathovej kroniky. Ten sa po bitke zamyslel nad možnosťou, že by v nej zvíťazili povstalci: Aký by bol osud Košičanov, ak by Lazar Mészáros zaplavil mesto ako víťaz svojimi 20, či 25 tisícmi vojakov? Tak, ako by jedným priniesol šťastie, tak by bol pre druhých nešťastím. Ktorá z týchto dvoch možností nakoniec trvale prevládne? Klaniam sa Božej Prozreteľnosti, že si Košice nevšímali vzájomné urážky protichodných ideí a výhražné reči niektorých povýšencov. Aj preto sa tu nediali nijaké vraždy a podpaľačstvo, o čom sa s bolesťou dočítame inde. Aj preto si zasluhuje Schlick nehynúci pomník.
Dňa 5. januára, sledujúc znamenité dielo svojho víťazstva, sľúbil Schlick odmenu 60 florénov každému, kto do Košíc prinesie kanón, alebo muničný voz, odmenu 20 florénov za koňa a odpustenie ľubovolnému odpadlíkovi, ak oľutuje svoje poblúdenie. Všetkým pripomenul zachovávanie pokoja, ktorý neslobodno porušovať, osobitne nabádajúc k pokoju zamestnané osoby. Dňa 10. januára bolo oznámené obsadenie Budapešti cisárskou armádou. Táto zvesť prišla do Košíc s takmer týždenným omeškaním, no musela nesmierne pozdvihnúť morálku cisárskych vojakov. Windischgrätzove a Schlickove vojská teraz boli už pomerne blízko seba a ich spojenie sa stalo reálnym. No vrchný veliteľ povstaleckej armády Görgei sa odvážnym pochodom od Pešti cez Levice, Banskú Bystricu, Liptovský Mikuláš a Levoču dostal Schlickovi do tyla. Po ceste sa k nemu pripojili vojská generálov Ľudovíta Aulicha /bol pôvodom Slovák/ a Richarda Guyona /ten bol pre zmenu Ír/.
Schlick medzitým vyrazil s väčšinou armády z Košíc, porazil Maďarov 19. januára pri Szántó a 22. januára na nich udrel na línii Tokaj Tarczal. O tri dni sa jeho predsunuté oddiely stretli s Windischgrätzovými hliadkami prichádzajúcimi od Miškolca. Odpor povstaleckej armády však zosilnel a Schlick sa vrátil s celým vojskom do Košíc. Görgei vstúpil 1. februára na Spiš a 5. februára nečakane porazil cisárske oddiely generála Deyma stojace vo výhodnej obrannej pozícii v priesmyku Branisko. Tento čin vzbudil pochopiteľne nádeje Maďarov a už pred víťazstvom na Branisku rozvíril "velezradné reči". Plath zaznamenal aj príslušné následky: Dňa 20. januára bol telesne potrestaný akýsi majster za rozšírovanie falošných správ o vojne. Verejne boli dekorovaní medailami tí, čo sa vyznamenali v boji. Schlick sa v oblasti Horného Uhorska snažil pomôcť každej užitočnej veci, zotrvajúc v tom až do 7. februára.
ÚSTUP Z KOŠÍC
Tutkóova kronika podrobne popisuje bitku na Branisku a ústup generála Deyma do Prešova /7 februára/ a potom do Košíc. Tento popis vynecháme a k textu kroniky sa vrátime až v momente, keď Görgeiho povstalecká armáda obsadila Prešov: V Prešove bola po príchode Maďarov usporiadaná veľká tanečná zábava a slávnostné Te Deum /oslavná omša/. Pritom bol zvolenský batalión, ktorý sa vyznamenal v útoku na Branisko, poctený darom novej zástavy, na ktorej boli vyšité slová "Branyiszkói győzelem Víťazstvo na Branisku". Zatiaľ, čo sa Deym odpútaval z Prešova smerom na Košice, zatlačil Juraj Klapka vojsko divizionára /veliteľa cisárskej divízie/ Fiedlera od tokaja smerom na Hidasnémeti a tu si na ňom vynútil krátky boj. Potom divizionár utvoril podľa rozkazu svojho obratného veliteľa /rozumej Schlicka/ zo svojho vojska predný voj a pokračoval v ústupe od Hidasnémeti smerom na Turňu. Schlick sa evidentne dostával do zovretia povstaleckých armád, Görgeiovej od severu a Klapkovej od juhu, takže logicky ustupoval jediným možným smerom na Gemer, aby sa časom spojil s hlavnou Windischgrätzovou armádou.
Čo sa však medzitým dialo v Košiciach? Plath píše: Dňa 25. januára vyzval Gabriel Roskoványi, cisársko kráľovský komisár ustanovený na vybavovanie civilných záležitostí, aby všetci čo nie sú skompromitovaní, najmä župní úradníci, zostali poslušní a oddaní. K vojsku, ktoré sa tu doteraz zdržiavalo, pribudli chorvátske oddiely s dvesto vojakmi. Ich vozy, z ktorých sa mali postaviť vojenské zátarasy, zaplnili mesto. Čo bude ďalej? Chorvátov si všimol aj Tutkó a Schlickov manéver opisuje slovami: Počas tohto ústupu odpútala sa od mesta aj hlavná časť armády, doteraz sa tu zdržiavajúca, a rozložila sa táborom na vŕškoch pri Moldave. Jeden jej batalión, pozostávajúci zo samých Chorvátov, však postavili s dvoma kanónmi k hornádskemu mostu. Tí potom po jednodennom pobyte pri moste zapálili jeho náprotivnú stranu a pripojili sa k hlavnej armáde táboriacej pri Moldave. Spolu s ňou sa za brieždenia 8. februára ráno pohli k Turni.
Plathov popis ústupu je napodiv datovaný ináč, ako Tutkóov - všetko sa deje o dva dni pozdejšie. Znie to takto: V dňoch 8. a 9. februára stálo vojsko dňom a nocou v pohotovosti, a príčina takéhoto bojového rozhodnutia bola známa. Počas západu slnka sa všetko vojsko premiestnilo k tehliarskym domkom, piliere veľkého mosta obložili slamou a smolou, potom ich podpálil a nechali zhorieť a ranených a zajatcov naložili na vozy. Dňa 10. februára, keď som sa prebudil, nenašiel som po Schlickovej armáde ani v meste, ani v jeho okolí, žiadnej stopy. Súc o všetkom náležite informovaná a nedôverujúc svojim silám, ktoré by nestačili na udržanie Košíc, musela táto armáda ustúpiť. Hľa, zas prst Boží. Veľký generál poznal dobre plány povstalcov, ktorí sa objavili ešte v ten deň.Tú záverečnú nepresvedčivú ódu na Schlicka si starý pán mohol skutočne odpustiť.
Medzi Görgeim a Kossuthom to často iskrilo
VOJENSKÝ GÉNIUS REVOLÚCIE
Je to až nepredstaviteľné, ale najlepší revolučný vojvodca túžil svojho času po kariére učiteľa chémie a publikoval vedecké práce o mastných kyselinách v kokosových orechoch! Naviac to bol Spišak - Podtatranec. Artur Görgei sa narodil 30. januára 1818 v Toporci. Ako štrnásťročného ho umiestnili do zákopníckej kadetnej školy v dolnorakúskom Tulne. V roku 1837 bol prijatý do uhorskej kráľovskej telesnej stráže a v roku 1842 sa stal nadporučíkom palatínskeho pluku husárov. Tri roky nato vystúpil z armády, začal vo Viedni študovať chémiu a pomýšľal na učiteľské miesto. Sledoval však aj politický vývoj v Uhorsku a keď sa stalo zrejmým, že tu dôjde k bojom, vstúpil opäť do armády, tentokrát ako kapitán. Rýchlo ho povýšili na majora a nasadili do bojov proti Jelačičovi.
Mladý Görgei sa pomerne rýchlo vyznamenal nielen ako skvelý vojak, ale aj ako svojrázny človek, ktorý sa viac spoliehal na vlastnú hlavu ako na rozkazy svojich nadriadených. V októbri 1848 už bol plukovníkom slúžiacim pod generálom Mogom, s ktorým absolvoval porážku pri Schwechate. Kossuth na to odovzdal vrchné velenie Görgeiovi. Tu však padla kosa na kameň, pretože Görgei sa s Kossuthom príliš neráčili a nový vrchný veliteľ priam opovrhoval nevycvičenými a zle vyzbrojenými kossuthovskými národnými gardami. Považoval ich za nespoľahlivý balast a odmietal nasadzovať do boja. Pustil sa naopak do úspešného budovania profesionálnej armády.
Po tom, čo Windischgrätz obsadil Budín a Pešť, vypochodoval Görgei smerom na Horné Uhorsko a cestou vo Váci proklamoval 2. januára vernosť maďarskej ústave schválenej cisárom Ferdinandom /ten v tej dobe už mesiac nevládol/. To však popudilo Kossutha a revolučnú vládu, ktorí v tom čase už bojovali za úplnú samostatnosť Uhorska. Keď prihliadneme na ročnú dobu a terén, ktorým sa pohyboval, bol Görgeiho pochod územím dnešného Slovenska ťažko prestaviteľným činom, ktorý naviac znemožnil cisárskym generálom postupovať na Debrecín, kde sídlila revolučná vláda. Napriek tomu táto vláda v záchvate malichernosti odvolala Görgeiho z funkcie a nahradila ho Henrikom Dembiňským. Görgeimu to oznámili 5. februára, práve keď sa začínal útok na Branisko.
Následok nedal na seba dlho čakať. Dembiňsky bol obratom porazený Windischgrätzom a Schlickom v dvojdňovej bitke 26. a 27. februára pri Kápolne a traduje sa, že Görgei ho "nechal poraziť". Dembiňského nahradili vo vrchnom velení generálom Vetterom, ktorý sa však obratom "hodil maródom". Kossuth teda so škrípanim zubov opäť povolal do najvyššieho velenia Görgeiho. Nasledovala séria víťazstiev revolučných vojsk: 2. apríla Hatvan, 6. apríla Isaszeg, 10. apríla Vác, 26. apríla Komárno. Cisárske vojská ustúpili až k rakúskej hranici, no Görgei sa obrátil späť, už 24. apríla obsadil Aulich Pešť a po trojtýždňovom obliehaní dobyl 21. mája aj Budín. Kossuth v tomto momente ponúkol svojmu vrchnému veliteľovi hodnosť poľného maršala, Görgei, vtedy iba tridsaťjedenročný, to však odmietol. Zato prijal úrad ministra obany.
Hoci sa zdalo, že revolúcia jasne zvíťazila, práve sa začínal jej koniec. Prvého mája 1849 požiadal rakúsky cisár písomne o pomoc ruského cára, 21. mája sa obaja panovníci osobne stretli vo Varšave, uzavreli takzvanú intervenčnú zmluvu a na jej základe vstúpili v polovici júna 1849 ruské vojská z Haliče a Moldávie na územie Uhorska. Cisár s cárom sa totiž dohodli, že už je "tú trápnu vec načase skončiť". Európske mocnosti Francúzsko, Nemecko a Anglicko odmietli Maďarom pomoc, ba dokonca čo i len diplomatickú podporu. Ochotný pozdvihnúť zbrane bol iba sardínsky kráľ Karol Albert, no jeho armády obratom rozprášil 23. marca pri Novarre maršal Radecký. Na správu o ruskej intervencii reagoval Görgei vyhlásením, že odpor je od tohto momentu nezmyselný. Kossuth, ktorý chcel bojovať do posledných síl, bol opäť popudený a Görgeiho nahradil Mészárosom /!/ a Dembiňským. Görgeiovo vojsko im však odmietlo poslušnosť a tak musel Kossuth opäť raz ustúpiť a Görgeiho vziať na vedomie. V budúcich častiach seriálu osudy Artura Görgeiho dovedieme do konca.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Nabudúce: Štúrovci v meste
Autor: piatok 4. 3.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
