Keď baník Drga vyceril oba zuby, neradno bolo púšťať sa s ním do súboja

"Nemôžem povedať, že by som bol nejaký výnimočný strelec. Ani nemám zrátané koľko ligových gólov som dal. Čo ja viem, možno ich bolo šesťdesiat... Tie strieľali za Jednotu či VSS iní, Martinček, Strausz, Mravec... Gólové šance však musel niekto vytvárať. Strelci zo mňa žili. Vedel som im poslať loptu presne na hlavu, či na nohu, že už stačilo len doťuknúť do brány. Nebol som sebecký, azda len v tom, že niekedy som hral pre seba, pre radosť z hry, pre obecenstvo, lebo to odo mňa chcelo. Ľudia na mňa kričali: Šušu, urob ho, podrž, kľučkuj! A ja som to pre nich urobil. Na korzových sedadlách som mal svojich fanúšikov. Presne som vedel kto kričí, presne som vedel kde sedí ten a ten."

Július Kánássy bol kedysi miláčikom tunajších tribún. V časoch keď si žiadnu futbalovú jedenástku nebolo možné predstaviť bez klasických krídel. Máloktoré vedelo s loptou narábať tak dokonale ako blonďavý Košičan. Mal sotva osemnásť rokov a na svojom konte len pár prvoligových zápasov, keď ho vybrali do širšieho kádra národného mužstva. "Krátko predtým som videl jeho stretnutie proti Taliansku na štadióne Sparty v Prahe. Hrali sme dorastenecký predzápas s výberom Česka. Sfúkli sme ho z ihriska so skóre 7:1 a mne sa pred plným hľadiskom mimoriadne darilo, robil som kľučky, pätičky, proste, čo mi len napadlo. Ľudia tlieskali. Po zápase sme si posadali za čiaru a tak sledovali našich s Talianmi. Vtedy hral na pravom krídle Božin Laskov, ale veľmi mu to nešlo. Nespokojní diváci začali kričať, že chcú toho blondiaka na ihrisko... Vtedy aj v novinách písali, že som v predzápase prekvapil svojou hrou."

Aj Július Kánássy, ako veľa vynikajúcich východoslovenských futbalistov, mal smolu v tom, že do národného mužstva bolo odtiaľto príliš ďaleko. "Jednoducho, nedalo sa presadiť. Ba, dalo, keby som hral za Spartu..." Na Letnej bol o rýchlonohého dribléra záujem, ale "Šušu" nemal záujem v Prahe zostať, keď sa mu končila vojenčina v Tankistovi. "Asi dvakrát sme spolu sedeli s funkcionármi Sparty, ale nedohodli sme sa. Ťahalo ma to domov, aj keď som chvíľu uvažoval, že by som v Prahe podpísal a stal sa vojakom z povolania. Aspoň finančne by som si prilepšil," väčšinu svojej kariéry strávil v rodných Košiciach.

Otca stratil ako sedemročný, vo vojne. "Bol maďarský vojak a musel na frontu, až k Donu. Tam ho zabili," pretĺkali sa ďalej životom sami, iba s mamou. "Bola práčkou vo vojenskej práčovni, i šičkou. Veľa času na mňa veru nemala," krátil si malý Ďuso dlhú chvíľu tak, ako mnohí jeho rovesníci - od svitu do mrku naháňal loptu. To robil najradšej.

Kým bol otec na svete, bývali priamo na cintoríne. Otec bol jeho správcom. S cintorínom sú späté i jeho futbalové začiatky. Keď si chlapci vystačili aj s handrovou loptou a hocakou lúkou. "Kdeže ihrisko, na gruntoch sme hrávali. Napríklad pod Kalváriou, kde sme sa neskôr presťahovali, bola taká rovná plocha, slamu na ňu dávali. Vždy sme sa tam zišli, niekoľko partií z celého mesta. Ale techniku a prácu s loptou som sa najlepšie učil na starom cintoríne. Nik sa oň už nestaral, hroby boli zanedbané, po väčšine z nich zostali už len hrbolce, no nám sa hodil ako súce ihrisko. Lopta sa odrážala kade-tade, takže udržať ju na nohe, urobiť kľučku, bol veľký problém. Tak som si cibril techniku." Najskôr s čudom, čo sa na loptu len podobalo. Doma sa našli rôzne handry, dobre poslúžili i dámske silonky, všetko sa zviazalo a lopta bola na svete. "No ja som mal aj ozajstnú loptu. Keď sme prišli na Kalváriu, chlapci si mysleli, že som panské decko. Mamka mi kúpila lyže i umelé korčule. Decká sa sánkovali dolu brehom v lavóroch, na pekáčoch a ja na nových sánkach. Aj futbal sme hrávali s novou loptou. Kým mi ju ktosi neukradol. Raz ma mamka volala, že ideme čosi kúpiť, loptu som nechal chlapcom a keď som sa vrátil, už jej nebolo..."

Keď sa rozchýrilo po meste, že Jednota robí výber talentov, zišlo sa na jej ihrisku aj tristo chlapcov dychtivých po tom, že z nich budú veľkí futbalisti. Tak začínal aj deväťročný Ďuso. "Vyberal nás Miki Bauer. Nebol to tréner, ale organizačný pracovník Jednoty. No bol to futbalový expert." Otvorili sa malému blondiačikovi dvere do žiackeho tímu. "Zriedkakedy sme sa dostali na veľké ihrisko, lebo pred ligovými zápasmi hrávali iba dorastenci. Nás by tam v kopačkách, alebo neviem ako nazvať tú obuv, v ktorej sme kopali do lopty, nepustili. Iba tak, že sme vybehli bosí. Tak sme dostali aj prezývku - bosonohí. Neskôr, ako dorastenci, sme už hrávali celonárodnú súťaž. Tak dobre, že sme už nemuseli hrať predzápasy ligovému mančaftu, aby sa na nás chodili ľudia pozerať. Aj keď sme hrávali doobedu, bežne bolo v hľadisku tri až päťtisíc divákov."

Popri zápasoch za ligový dorast Jednoty stíhal hrať i za mladších dorastencov ČSD Košice v súťaži zvanej Športové hry mládeže. Vekom bol ešte dorastenec, keď prišiel čas premiéry v A-mužstve. "Vtedy sa hrala tzv. sektorová liga, keď sa kluby museli pripojiť k závodom. Náš klub premenovali na Dynamo. Ale nemal zaň kto hrať, nemali vlastne mužstvo, lebo starší hráči odišli. Tak som debutoval v najvyššej súťaži v sedemnástich. A nebolo to nijako slávne, na Dukle sme prehrali 1:7, tak isto v Kladne. Našťastie, tá súťaž sa ani nedohrala..."

Aj keď to mužstvu nešlo, košický Garrincha, ako ho tiež prezývali, si získaval srdcia tunajších fanúšikov. "Garrinchu som videl keď hrali Brazílčania proti Československu. Učil som sa i jeho kľučku, ale nebola jediná, ktorú som ovládal." Súperovej obrane často zamotal hlavu tak, ako krivonohá brazílska hviezda. Nejedného zadáka dokázal nečakanou fintou vytočiť. Trúfol si aj na chlapa, čo bol o dve hlavy vyšší. "Taký Drga z Ostravy. Bol tenký, ale vysoký. Vpredu mal len dva zuby, ale keď ich vyceril, tak človeka hneď prešla chuť pustiť sa s ním do súboja. Bol to taký ostravský baník. Keď ma ten raz nabral, hneď som bol za nízkym plotom čo bol okolo vtedy ešte škvarového ihriska. Alebo Öči Karel. To som sa vrátil do Košíc už v drese ŠK Bratislava a nevítali ma tu práve s otvorenou náručou. Obišiel som ho a utekal som s loptou preč, keď som cítil, že mi je v pätách. Tušil som, že čosi nie je v poriadku a keď ma išiel zobrať cez nohy, iba som vyskočil a Öčiho sklz išiel doprázdna. Ozvala sa píšťalka a sudca ho vylúčil. Mali ste počuť, čo som si zlízol od divákov. Ako Kvašňák, keď tu prišiel so Spartou. Fúúúj, ty Judáš!," nedokázali mu ľudia odpustiť, že sa dal v roku 1957 zlanáriť do Bratislavy.

"Ale čo som mal robiť? Košice vypadli z ligy a keď som chcel od výborníkov nejakú finančnú výpomoc, aby som tu zostal, tak z toho mali srandu. Vraj: Ty, Košičan, a pôjdeš preč? Pritom som nemal veľké oči, veľa som nežiadal. Vzali to vážne až vtedy, keď som naozaj do Bratislavy odišiel. Ale bez súhlasu klubu som nemohol hrať ani prípravné zápasy. Napokon sa predsa funkcionári dohodli, aby som sa mohol aspoň zapojiť do prípravy. A definitívne ma pustili až vtedy, keď hrala v Bratislave brazílska Bahia a košickí funkcionári chceli, aby prišla aj do Košíc. Ale zadarmo! Vtedy ma vraj uvoľnia. Pekne na tom ešte aj zarobili, lebo tu prišlo na Bahiu dvadsaťtisíc divákov." Prechodný domov na Tehelnom poli si našiel na štyri sezóny. "Prišiel som do majstrovského tímu, za ktorý vtedy hrávali Schrojf, Vičan, Benedikovič, Pažický, Molnár, Moravčík, Urban, Popluhár, Bilý." A trénoval ho populárny Jim Šťastný. "Bol to taký škaredý, hrdzavý žid, ale veľmi dobrý chlap. On mi dal prezývku ´Egérke´- myšička. Keď som tam prišiel, vypadlo im ľavé krídlo, tak tam postavil mňa. So slovami: Pozri sa Egérke, viem, že nie si ľavé krídlo, ale budem spokojný, ak na ňom budeš hrať na takých šesťdesiat percent. Nebol problém, lebo som bol obojnohý futbalista."

Radi by ho videli vo svojom mančafte aj zahraničné kluby proti ktorým nastúpil. Lenže vyššia moc bola vždy proti. Keď tu prišli "klobučníci" z anglického Luton Townu, boli ochotní položiť na drevo stotisíc libier, aby sa domov vrátili so šikovným Slovákom. "Vyhrali sme 4:2 a zápas mi naozaj vyšiel. Na bankete sa už dohadovali funkcionári Kropáč a Nogrády s Angličanmi. Naši ma chceli predať, oni kúpiť. Ale nedalo sa, nikoho vtedy vonku nepustili. Iba Tóno Moravčík sa dostal do Austrálie, ale išiel tam ako robotník a popri tom hral aj futbal. Raz sa dokonca objavilo už aj v novinách: Kánássy do Grenoblu. Ale aj to stroskotalo. Hráč musel mať na konte nejaký počet reprezentačných zápasov i roky na to (tuším tridsaťštyri), aby ho pustili. Ja som nespĺňal ani jedno ani druhé." A emigrovať sa Júliusovi Kánássymu nechcelo. "Lákali ma, keď sme hrali Rappanov pohár v Štokholme či vo Viedni, ale mal som tu rodinu."

Manželka Eva nikdy na futbal nechodievala a dodnes ju tá hra nebaví. Ale Ďusovi sa aj tak páčila, len čo ju prvý raz na košickom korze zočil. "Zvykli sme sa po ňom prechádzať so spoluhráčmi aj v nedeľu pred zápasom. Vždy sa okolo nás zhluklo plno fanúšikov a pýtali sa, ako to dnes dopadne. Ony boli tri sestry a chodievali po korze vždy spolu. Eva bola prostredná. Zapáčila sa mi, keď som ju vídaval. Bližšie sme sa však zoznámili čírou náhodou. Pracovala v ČSAD, v kancelárii a jedno leto podnik organizoval futbalový zájazd do Česka. Mal som voľno, nemal som čo robiť, tak ma volali, aby som šiel s nimi. Netušil som, že tam bude i ona. Vo vlaku sme sa dali dokopy a potom som ju sem-tam začal odprevádzať aj domov. No nebolo to ešte nič vážne, veď som tak odprevádzal i iné ´holky´... Vážne sme to vzali až potom, keď som odišiel do Bratislavy. Na civilný sobáš som v septembri v roku 1967 priletel len na otočku a v kostole sme sa brali až o rok neskôr, presne na Vianoce. Nikdy som ju však nenaučil chodiť na futbal. Prišla mi len oproti, po zápase, už s dcérkou v kočíku..." užíva si, dnes už sedemdesiatjedenročný Július Kánássy, dôchodok a teší sa s manželkou z vnúčat. Na sedemnásť ligových sezón a kúzla s loptou na kopačke si však stále rád zaspomína.

Bohuš MATIA

Autor: SEVER

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári