nedala sa obmäkčiť. Ani úspechy v ochotníckom divadle ju nepresvedčili, že viac ako kantorská katedra jej pristane javisko. A tak si Zita Kočišová, dievča z Tisovca, presadila svoje. Hoci ju povolanie učiteľky odvialo z náručia domova pod Tatry a prinieslo životné situácie, ktoré sa v dievčenských snoch nevyskytujú, neľutuje. Aj po štyridsiatich piatich rokoch od prvej vlastnej vyučovacej hodiny tvrdí: malo to zmysel.
"Začínala som ako osemásťročná. Umiestnenka znela na učiteľský post vo Výbornej. Priznám sa, že som vôbec netušila kde to je a kolegyňa z Kežmarku mi len tak pošepla: nastúpiš do autobusu a kde bude vystupovať najviac Cigáňov, tam je Výborná," spomína s úsmevom dnes už Kežmarčanka Zita Kočišová. Vtedy jej však do smiechu nebolo. Keď počula "Cigáň", mala strach, nikdy s Rómami žiadnu skúsenosť nemala, v jej rodisku nežili a dospelí tento pojem používali, ak chceli deti trochu postrašiť. Napokon však učila prevažne rómske deti. Najprv vo Výbornej, potom v Stráňach pod Tatrami. Nezúfala, nechcela zutekať z dedinskej školy za "lepším". Dedinský kolorit s realitou rómskej osady sa stal samozrejmosťou. "Ale slzičky veru na začiatku boli, priznávam. Zvykala som si ťažko, ale nie dlho. Vo Výbornej žili nesmierne srdeční ľudia, prijali ma medzi seba a vďaka nim som sa tam rýchlo udomácnila," hovorí učiteľka, ktorú aj dnes na ulici pristavujú jej bývalí žiaci, aby sa jej prihovorili a prezvedeli, ako sa jej darí. "To je pre učiteľa asi najväčšia odmena. Fakt, že si naňho žiaci aj po rokoch spomenú, neotočia sa chrbtom. Je to príjemný pocit," hovorí Zita Kočišová. Spomína si, ako spočiatku svojim žiakom nerozumela. Nie pre to, že hovorili rómsky, ale všetci v dedine mali od spisovanej slovenčiny ďaleko. Rozprávali, ako boli zvyknutí, teda goralsky. Aj na to si učiteľka zvykla.
Vtedy v začiatkoch, v roku 1960, mala mladá učiteľka v triede tri rady lavíc, z toho jeden patril Rómom. Keď z Výbornej po takmer dvadsiatich rokoch odchádzala, v triede až na jednu výnimku sedeli samí rómski žiaci. "Nikdy som žiadne rozdiely nerobila. Či v triede, či v dedine, vždy som ku každému pristupovala rovnocenne. Život ma naučil neposudzovať ľudí podľa farby pokožky, ale podľa jeho činov, podľa toho, aký je kto človek. Mala som takú zásadu a dodnes sa jej držím ako sa ja správam ku druhým, tak sa oni správajú ku mne. Preto som si v triede nikdy nemusela vynucovať rešpekt krikom a hrubým prejavom, ono sa to človeku naozaj vráti." Zita Kočišová sa zo svojej pedagogickej praxe môže pochváliť aj tým, že nikdy nevypisovala žiakom poznámky do žiackej knižky. "Problémy či konflikty treba riešiť okamžite na mieste, s deťmi treba rozprávať, vysvetľovať im isté zásady a nie si dopisovať s rodičmi," pousmeje sa nad súčasnou "módou" poznámok.
Napriek tomu, že rómske deti majú poriadne "živý" temperament, dokázala ich "ukočírovať" bez hluku, tichým prejavom a dobrým slovom. Spomína aj na príhodu, keď musela zasiahnuť do dedinskej bitky opäť bez kriku, len svojim príslovečným pokojom bitkárov "odzbrojila". "Učiteľ býval na dedine kedysi všetkým, prirodzenou autoritou. My sme s manželom vždy tvrdili, že toto povolanie musí mať človek v sebe a učiteľom byť vždy, 24-hodín denne. Táto práca nie je len o tom, že niekoho naučím spoznávať písmenká, my učíme aj vlastným príkladom, vlastným životom. Neraz sme veru suplovali lekára, módnu návrhárku či advokáta, to všetko priniesol život," dodáva. Vybavuje si príhody, ako k nej dobehla mamička s krikom, aby okamžite šla s ňou, dieťa si strčilo prsty do mlynčeka. Alebo bežala ratovať popálené deti. "V takých situáciách nebol čas na paniku, strach či odpadávanie. Bolo treba konať," hovorí učiteľka. A nikdy ju nezaskočili ani návštevy v rómskej kolónii, či naopak, návštevy rodičov u nich v učiteľskom byte. Tam sa na dvere mohlo klopať v ktorúkoľvek hodinu. A učitelia Kočišovci so svojimi žiakmi hrávali divadlo, pripravovali kultúrne programy, chodili na výlety, učili ich poznávať liečivé byliny, pani Zita nechýbala ani na kurzoch varenia a hoci sama nemá v láske ihlu, žiakov učila aj šiť. "Všetko sa im v živote zíde," tvrdí.
Zita Kočišová je opäť za katedrou. Po rokoch, už ako dôchodkyňa, sa vrátila učiť do Strání pod Tatrami. Keď sa tak rozhliada po tvárach detí, vidí v nich podobu so svojimi bývalými žiakmi. "Veru, učím aj vnukov svojich žiakov. Ale deti sú dnes už úplne iné. Žiaľ, doba sa podpísala aj tu, filmy, ktoré pozerajú, ich učia agresivite. Kedysi som žiakom dala úlohu a pokojne som na desať minút mohla vybehnúť do zborovne niečo doriešiť. V triede bolo ticho. Dnes si nedovolím opustiť triedu pred koncom celého vyučovania. Na druhej strane však musím povedať, že oproti minulosti sú dnes deti ambicióznejšie, chcú niečo dosiahnuť, majú motiváciu žiť lepšie ako ich rodičia," konštatuje učiteľka. Vníma však aj iné zmeny, vidí, ako sa post učiteľa v spoločnosti dostal až kamsi na okraj, vidí aj kolegov, ktorí si prácu zjednodušujú a vidí aj rodičov, ktorí si demokraciu vysvetľujú po svojom. Napriek týmto skúsenostiam však čas, ktorý strávila učiteľovaním, nepovažuje za stratený. Naopak. A inú profesiu by si ani nevybrala. "Viem, že z tých detí, ktoré som učila, sú slušní ľudia, nemám sa za čo hanbiť," dodáva žena, ktorá verí, že dobrý základ výchovy sa v človeku nestratí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
