Intenzita zážitkov je ešte aj teraz tak silná, že pociťuje potrebu ukázať svetu silu vojny.
"Ako malý chlapec som videl utrpenie blízkych, ich slzy, keď sa im domov nevracali príbuzní. Jasne sa pamätám, ako ženy chodili po dedine a vyplakávali, že syn alebo muž sa ešte z vojny nevrátili. Mali v očiach horiaci plameň i nádej, že predsa prídu. Jedna z mojich prvých plastík je drevená figúrka ženy čakajúca na svojho syna. Má zobrazovať nevyhasínajúcu nádej a túžbu," vysvetľuje pán Tibor a dodáva, že práve za túto drevenú plastiku matky mu ponúkal jeden Američan veľa peňazí. Pán Tibor sa však nedokáže vzdať ani jednej plastiky. Jeho tvorba je preňho na nezaplatenie. Ku každému kúsku dreva, ktoré prešlo jeho rukami a zmenilo sa na skutočné umelecké dielo, má silné puto.
"Všetko čo vytvorím ostáva u mňa doma alebo to niekomu z blízkych podarujem. Tak sa na ne môžem pozerať a spomínať. Viem že neskončia niekde v koši či kúte, lebo ľudia, ktorí vlastnia moje plastiky si ich vážia," tvrdí T. Hrušovský, ktorý vytvoril s vojnovou tematikou i obrovskú drevenú sochu, aby ju mohol pri príležitosti 735. výročie prvej písomnej zmienky o Harichovciach darovať obci. Je to socha kováča Filinského, ktorí žil v Harichovciach a dnes stojí neďaleko kostola.
I on ako 33 -ročný musel narukovať. Doma naňho čakala žena a päť deti, žiaľ ich otec sa už nikdy nevrátil. Práve preto sa socha nazýva Nedokončená podkova. "Kováč, ktorého som poznal hoc len krátko, mi ostal v pamäti ako symbol už nikdy nedokončenej roboty. Síce začal kuť podkovu, no musel odísť a viac sa k svojmu remeslu nedostal. Teda pazúry vojny ho vytrhli z domova a nakoniec..." so smútkom v hlase nedokončil pán Tibor vetu.
Podobnú symboliku má aj drevená plastika s názvom Prerušená pieseň, vták prestal spievať a sklonil hlavu. I tu sa v tónoch života prejavila vojna, aby úplne prerušila krásnu pieseň žitia. Skulptúrou Zakázaný chlieb zas poukazuje na biedu ťažkej vojnovej doby. Je to výpoveď o malom chlapčekovi a jeho súrodencoch, pred ktorými musela matka zamykať chlieb, aby ho od hladu nezjedli, kým ona bola v lese na raždie. "Deti potom chodili k nám pýtať si trošku chleba. Cítil som s tými ľuďmi, celú ich bolesť a utrpenie," dodáva insitný umelec a zároveň prezrádza.
"Rád tvorím pre druhých a veľmi rád obdarúvam blízkych. Teší ma, keď sú druhí šťastní. Už tradične ich obdarúvam prostredníctvom môjho vnúčika, ktorý sa narodila na Valentína. Z dreva mu vyrobím farebné drevené kvietky a on ich venuje svojím gratulantom. Stáva sa mi, že sa pre niečo tak nadchnem a nemôžem zaspať. Vtedy sa zatvorím do svojej kôlničky a pracujem do vyčerpania. Dokonca zabúdam i na jedlo," tvrdí umelec, ktorý navrhol i erb Harichoviec. Dlho premýšľal, čo by ju mohlo reprezentovať. Nakoniec ho inšpirovala niekoľko storočí stará pečať, na ktorej bola zobrazená hlava. Polemizuje sa čia hlava by to mohla byť, sú totiž dve alternatívy. Prvou je, že je to hlava Jána Krstiteľa, ktorého sťali a zároveň je patrónom harichovského kostola. Druhou je možnosť, že hlava na pečati patrí Turkovi z erbu Čákyovcov, ktorým v o tomto období vládli na Spiši a v Harichovciach vlastnili kuriu.
Pán Hrušovský sa nezaoberá len plastikami z dreva, ale aj maľovaním obrazov. Umenie poníma svojským pohľadom. "Umelec je ako včielka, ktorá priletí k nádhernému kvetu, inšpirácii a zoberie si z nej nektár, teda myšlienku, potom v úli premení nektár na sladučký med. Umelec podobne ako včielka odíde do svojej dielničky a tam šikovnými rukami spracuje myšlienku a vytvorí dielo, niekedy tak fantastické ako sladký med," vysvetľuje myšlienku T. Hrušovský.
Ten má vo svojej umeleckej tvorbe i plastiku zobrazujúcu mužské ruky ako držia nemluvniatko. Plastika Tvrdé ruky láskavé má byť oslavou toho, že i v tvrdých rukách sa ukrýva neha a láska. I tvrdé ruky pána Hrušovského sú láskavé, no predovšetkým nežné ku každému kúsku dreva.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
