Do truhly chceli dať lampáš, aby svietil nebohému na cestu

Na svete existuje jediná spravodlivosť - a to, že každý raz musí zomrieť. Skôr či neskôr, poberieme sa na "druhý svet" všetci. Ako sa tam dostane duša, to ešte nie je veľmi prebádané, a čo sa stane s telom, záleží od pozostalých. Vo všeobecnosti existujú dva spôsoby pochovávania. Do klasického hrobu alebo kremácia. Spomínanú druhú službu v našom meste zabezpečuje krematórium patriace k spoločnosti Rekviem.

Podľa jej vedúceho Miloslava Urama ml., po kremácii sú tri spôsoby uloženia urny: do hrobného miesta v zemi, v stene alebo rozsypanie popola. "Pri uložení do hrobného miesta v zemi sú povolené aj atypické pomníky. Ľudia nám totiž dosť vyčítali, že sme ako za komunistov - za uniformitu, kedy nebolo povolené experimentovať a vybrať pomník podľa svojich predstáv," rozhovoril sa M. Uram, podľa ktorého ak ľudia pozerajú filmy západnej produkcie, hovoria, že sa im páčia tamojšie pomníky. Uniká im pritom detail, že tam sú všetky náhrobné kamene rovnaké. "Keďže vieme, že slovenská nátura chce dokázať okoliu: ´my máme na drahý náhromný kameň´, tak to je v krematóriu povolené. Môžu dať urobiť aj nekaždodenné, veľké a drahé pomníky, dokonca si v sekcii UH-II vytvoriť aj betónové chodníky."

Na uloženie urny sú ďalej určené klasické hrobné miesta s rovnakými pomníčkami, potom je to kolumbárium a najnovšie sa stále viac začína uplatňovať rozptyl popola. Výhodné je to najmä vtedy, ak sú pozostalí roztrúsení po svete a ako je rok dlhý, nemá sa kto pri zanedbanom hrobe nebohého či pri kolumbáriu pristaviť. "Keď sa aj popol rozptýli, spomienka na človeka vždy ostane. Žije predsa v našich srdciach a mysliach a nie tým, že kdesi je uvedené jeho meno. Niekto môže mať pomník i za 400-tisíc a predsa bude pustý alebo ho nedajbože ešte nejaký vandal rozbije," myslí si M. Uram.

Manželov popol dalal rozsypať

Stať sa ale môže aj to, čo jednej staršej dáme. Manželov popol dala podľa jeho priania rozsypať. Po istom čase si ale kúpila miesto v kolumbáriu, kde si na dosku objednala vyryť meno nebohého manžela. "Nevedela sa zmieriť s tým, že nemá kam priniesť kytičku, zapáliť sviečku a pospomínať. Niekomu to jednoducho chýba, i keď pri krematóriu je na rozptylovej lúke kamenná plocha, na ktorej sa dá zapáliť sviečka," pokračoval v približovaní ľudského konania vedúci krematória.

Približne raz za dva mesiace majú pozostalí aj takú požiadavku, že si chcú urnu s popolom nebožtíka zobrať domov. "Je to možné. Stačí, ak si vybavia u starostu príslušnej mestskej časti alebo starostu obce doklad. Má byť na ňom uvedené, že urna bude uložená mimo pohrebiska, v byte číslo to a to, na ulici tej a tej a konkrétne napríklad vo vitrínke, kde je zamedzený prístup cudzích ľudí. Potom môžu mať takúto urnu hoci aj medzi sklenenými pohármi."

Existujú ale aj opačné prípady. Pozostalí urnu vôbec neprevezmú. V sklade krematória majú najstaršie z roku 1995. V zákone sa hovorí, že krematórium je povinné urnu skladovať rok. M. Uram paragrafy teda vedome porušuje, aj keď je pravdou i to, že zákon už nestanovuje, aby ich neskladovali i dlhšie. "My to robíme preto, lebo neviem, či si niekto po rokoch nespomenie, že má u nás popol matky, otca, súrodenca. Aby nás nezačal preháňať po súdoch, ak by sme tento prach rozsypali. Keďže miesta zatiaľ máme, radšej skladujeme aj takéto zabudnuté urny."

Telá spaľujú väčšinou v piatok

Rozlúčky v krematóriu sú v utorok, stredu, štvrtok a piatok. Vo výnimočných prípadoch a za príplatok môže byť smútočný obrad aj v sobotu. Samotné kremácie sa začínajú vo štvrtok, kedy sa zapáli pec a pokračujú v piatok. Počas týchto dvoch dní sa postupne do kremačnej pece dostávajú truhly tých, ktorí mali spomínaný obrad rozlúčky počas týždňa. V peci sa však spaľujú aj telá nebožtíkov dovezené z miest a obcí bývalého východného Slovenska. Kapacita kremačnej pece je totiž veľká a rozsiahle sú aj počty "chladničiek", kde sa do kremácie truhly s telami uskladňujú.

Pec sa nahrieva asi 2,5 až 3 hodiny, kým sa v nej nedosiahne teplota 900 1000 stupňov Celzia a výkon horákov je 640 kW. To by sa už dalo prirovnať k malej elektrárni. "Celý systém spopolňovania je riadený počítačom. Človek, teda pracovník krematória, zasahuje do procesu len do momentu, kedy otvorí zavážacie vráta a zavezie truhlu s nebohým do pece. Zdôrazňujem, že vždy ide na spálenie len jedna truhla. Mylné sú názory, že naraz je v peci niekoľko tiel ľudí a že to robíme ako kedysi v koncentračných táboroch. Nie je to pravda, naraz sa spaľuje len jedno telo," veľmi vážne podčiarkol M. Uram. Je rád, že najmä mladí kňazi majú snahu dozvedieť sa niečo viac o kremácii. "Podobný záujem vítame, pretože aj cez farárov sa ľudia môžu presvedčiť, že naraz je v peci len jedna truhla s telom. Keď to totiž povie pán farár, je to pravda. Zariadenie je skutočne tak uspôsobené, že viac ako jedna truhla sa dnu nevojde."

Keď sa za truhlou, ktorá bola vsunutá do pece, zavrú dvere, približne poldruha hodiny prebieha spaľovací proces. Treba pritom povedať, že i v tom je rozdiel, pretože niekto mohol byť za života útly a ďalší moletnejší, a predsa sa telo prvého nebožtíka spaľuje dlhšie. Všetko totiž závisí nie od množstva vody a tukov v tele, ale od hrúbky kostí. "Kedysi z komína pece išiel dosť hustý dym, na čo sa ľudia sťažovali. Dnes vychádza už len biela para. Pec, ktorú máme päť rokov, je vysoko ekologická, takže žiaden zápach ani viditeľný dym. Skutočne spĺňa predpisy na ochranu ovzdušia."

Z človeka ostanú tri kilá popola

Pokiaľ sa proces spaľovania skončí, na rošte ostane popol. Ak by išiel na rozptyl, zhrabne sa do nerezovej urny a proces kremácie sa končí. Popol sa upravuje stále, a to hlavne kvôli rozptylom.

"Keď ide do klasickej urny, popol sa najprv v nerezovej urne ochladí a potom sa dnu vložia akési guľky, ktoré ho spracujú na šedý prášok približne vo veľkosti krištáľového cukru. Nesmie byť čierny, to by v ňom boli organické zvyšky. Popol, z dospelého človeka sú to približne tri kilogramy, sa potom presype do plastovej urny. V tej prvej, nerezovej, ostanú také veci ako sú skrutky, klince či pliešky z truhly. Pri spaľovaní je na urnách len číslo a až keď proces skončí, urna dostane meno nebohého, nálepku a príslušné papiere," opísal technológiu M. Uram.

Od prvej chvíle, kedy sa dovezie telo mŕtveho do krematória, nebožtíkovi pridelia číslo. Nemôže sa teda stať, že by sa poplietli telá s dvoma rovnakými menami, napríklad Ján Novák. Odlišujú sa podľa spomínaného čísla, to je rozhodujúce. Toto číslo sa dáva i na truhlu, do popola a urny. Až na tú poslednú urnu, kde sa už uvedie meno nebohého.

Zuby zhoria, čelo nie

"Pri kremácii zväčša zhorí všetko. Aj zuby. Čo zvykne ostať, je kus čelovej alebo temennej kosti. Nie však v celosti, na jednom mieste je len viac popola. To je u človeka, ktorý mal mocné kosti. Niekedy ostanú aj kovové časti, napríklad ak mal nejaký kĺb."

Pozostalí majú vo zvyku pochovať blízkych s talismanom alebo vecou, ktorú mali radi. Napríklad pri pohrebe dieťaťa rodičia vložili k chlapčiatku do truhly plyšovú hračku. Také niečo nie je problém, dá sa to. Dospelým sa zase zvykne dávať do truhly svätý obrázok, modlitebná knižka, cigarety. Ani s tým v krematóriu nie je problém. "Určite však neslobodno dať na poslednú cestu nebohému fľašu alkoholu. Pri rozpálení by došlo v peci k výbuchu. Pozostalých tiež upozorňujeme, aby sa nezabudlo na okuliare. Počas obradu ich nebožtík môže mať, ale ak ich chcú potom zobrať, musia o ne požiadať. Pred kremáciou sa mu totiž odoberú a zahodia. Do pece neidú."

Už mali v košickom krematóriu problém, že sa v peci na dne vytváral akýsi kopček. Čosi také ako v jaskyni. Jednému pracovníkovi to, hoci už začal nahrievať pec, nedalo pokoja a ešte ju otvoril, chcel tú kôpku vyhrabať. Vtedy zistili, že to bolo roztopené sklo. Do truhly nepatria ani žiadne zbrane či pyrotechnika. Súčasťou výbavy truhly nesmú byť ani hliníkové časti a diely. Hliník totiž pri vysokej teplote horí a mohlo by to poškodiť pec, ktorá je riadená elektronikou.

"Zlato, ak ho chce niekto nebohému nechať, sa ponechá. Je to mäkký kov a pri teplote 1100-1200 stupňov Celzia, koľko je v peci, sa odparí, nič nepadne na dno pece. Jedine, ak by mal nebožtík vo vrecku zlatú tehlu, mohlo by po nej niečo ostať. Pozostalí môžu nechať svojim blízkym aj šperky, retiazky. Už sa aj trochu smejeme, že určite máme pozlátený komín. Aj keď sú to len zlaté výpary, ale sú," pokračoval M. Uram.

Pokiaľ má niekto protézu, odstrániť ju musí patológ. Ak ju pozostalí chcú, môžu ju dostať. Nesmie sa však odstraňovať v krematóriu. To neprichádza do úvahy, aj keby to niekto veľmi žiadal. Rovnako je to aj s mostíkmi a zlatými zubami. I tie musí vybrať patológ. Ak to neurobí, zhoria spolu s nebožtíkom. V poslednom čase ľudia nechávajú zlato zubov mŕtvym. Uvedomujú si, že je to ich majetok, zaplatili si zaň. A tiež kvôli poslednému pohľadu, aby nemali ovisnutú tvár. Pri obhliadke mŕtveho patológ musí odstrániť i kardiostimulátor. Pozostalí by ho na to mali upozorniť. Jednak by mohol spôsobiť problémy v peci, aj s poisťovňou.

"Podľa mňa je to majetok poisťovne, len zapožičaný pacientovi, a preto ho môže žiadať späť. Mali sme prípad, že sa z istej poisťovne zháňali po titánovom transplantáte z nohy. Musel ostať v nemocnici. Keby bol v tele nebožtíka, niečo kovové by v peci určite ostalo," pokračoval M. Uram v informáciach, čo sa môže a čo nemôže dostať do kontaktu s pecou a spaľovacím procesom. Nebožtíkom sa odoberú tiež rôzne odpočúvacie zariadenia - slúchadlá, v ktorých sú batérie. Ani tie nesmú ísť do pece. "Dosť bolo nepríjemné, že do truhly silou mocou chceli dať pozostalí lampáš, aby si nebožtík posvietil na cestu. Ich prianie neprichádzalo do úvahy splniť."

M. Uram je zvedavý, ako to bude v budúcnosti s plastovými ozdobami, ktoré sa dnes bežne dávajú ako ´bliščace veci´ na truhlu. "Kvôli predpisom Európskej únie sa nimi asi nebudú môcť truhly zdobiť. Rovnako sa zrejme nebudú používať bukasové truhly, ktoré sú samá pilina a formaldehyd, lebo do ovzdušia by sa dostali nepovolené spaliny. Nová technológia, ktorá je v košickom krematóriu, vyhovuje predpisom a je veľmi ekologická, pretože do ovzdušia sa nedostáva ani zápach, ani sadze."

Zariadenie, ktoré posúva truhlu do pece, je uspôsobené na truhlu dlhú maximum 2,20 metra. "Velikáni by preto mohli mať pri kremácii problémy, pretože sa im síce dajú v truhle nohy pokrčiť, ale niektorí z rodinných príslušníkov s tým nesúhlasia. Vraj keď zaplatili.... Lenže ani do dva metre dlhej garáže človek nedostane vozidlo, ktoré je dlhé dva a pol metra," poukázal M. Uram na niektorých pozostalých.

Pri dlhých ľuďoch je zatiaľ len možnosť pochovať ich do zeme. S tým sa ale boria aj v cudzine, lebo dlhých ľudí nie je na svete tak veľa. Každý rozmer naviac tiež enormne zvyšuje cenu spopolnenia. Nárast je pritom kvadratický, nie lineárny, teda nie čo centimeter, to stupeň, ale čím väčší priestor, tým ho viac treba nahriať na technologickú teplotu. Problematickými v minulosti boli aj neklasické tvary truhiel, napríklad šesťuholník. "Teraz je to už iné. Všetko, čo je široké 84 cm, čiže, čo vojde cez dvere, sa dá spopolniť," dodal M. Uram.

V Ostrave aj s rozlúčkou

Ročne je pri Zelenom dvore asi 1500 kremácií, aj keď pec je schopná spracovať až 5400 tiel za rok. Zatiaľ sa ale pozostalí viac prikláňajú k pochovávaniu do zeme. Košický cintorín ešte stačí, aj keď skôr alebo neskôr sa zrejme do popredia dostane práve kremácia. Kvôli ekológii, aj nákladom. Vytvoriť nový cintorín, to sú neskutočné výdaje. Od vyklčenia stromov cez planírovanie plochy, chodníky, vodu, osvetlenie, ozvučenie, oplotenie. Koľko potom bude stáť miesto pre nebožtíka? Veľmi veľa.

V Ostrave majú v krematóriu miestnosť, kde sú žalúzie, kachličky, osvetlenie a znie hudba. Pozostalý sedí pred sklom, pred ním otvoria truhlu, aby potvrdil, či je to skutočne jeho príbuzný. Potom sa truhla zavrie a on sa pozerá, ako vojde truhla do pece. Morbidné? Možno. Ale aj o tom je život. Sú ľudia, ktorí to chcú vidieť. Zrejme mali v živote málo trápenia, žiaľu alebo naopak chcú mať istotu, že ten, kto im veľmi ublížil, sa ´škvarí´.

Košické krematórium s niečím takým neuvažuje. Pred rokmi malo len každý prvý pondelok v mesiaci Deň otvorených dverí. Za viac ako poldruha roka tejto aktivity prišiel sa pozrieť len jediný človek. Bol to asi 78-ročný pán, ktorý sa zaujímal, ako prebieha kremácia. Umieranie je predsa len smutné a ľudia sa tejto téme najradšej vyhýbajú...

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári