SÁM MINISTER VOJNY VEDIE ÚTOK NA KOŠICE

V súvislosti s rozbehnutím vojenskej ofenzívy voči maďarskému povstaniu začala cisárska strana aj s psychologickou kampaňou zameranou hlavne na prostý ľud a národnosti uhorska. Vyhláškou generála kniežaťa Windischgrätza bola sľúbená ochrana verným, odpustenie ľutujúcim ak sa vrátia k poslušnosti a skoncovanie s rebelantami. Už predtým vydal cisár Ferdinand manifest proti Kossuthovi a manifest, ktorým bol ľud oslobodený od nútenej roboty a desiatkov, čo bolo jedným z naväčších výdobytkov revolúcie. Začiatkom decembra 1848, ako už vieme, odstúpil v prospech synovca, mladého Františka Jozefa. Správa o tom došla do Košíc 16. decembra a kronikár doktor Plath bol po jej prečítaní otrasený. Jeho pohnutie však bolo zbytočné, pretože tá výmena bola už skutočne načase.

TE DEUM ZA FRANTIŠKA JOZEFA

Obráťme sa teda opäť na Plathovu kroniku a jej záznamy o prvých týždňoch Schlickovej prítomnosti v Košiciach. Po oznámení, že monarchia má nového panovníka sa doktor Plath zaoberal hlavne Ferdinandovým odstúpením: Zpráva o tom sa nedala čítať bez pohnutia mysle. Boli to slová muža, ktorý s bolesťou odchádza a dáva posledné zbohom svojim národom po trinásťročnom slávnom a otcovskom vladárení. Možno sa iba pousmiať nad tým, aké naivné predstavy o slaboduchom a epileptickom Ferdinandovi mal tento inak veľmi vzdelaný muž. No musíme vziať do úvahy aj fakt, že Košičania mali možnosť Ferdinanda poznať ešte ako dvanásťročného chlapca, počas jeho azylového pobytu u nás v rokoch 1805 a 1806, pričom si ho obľúbili.

Plathova kronika potom pokračuje: Dňa 17. decembra, potom, čo za cisára vyhlásený synovec /Plath ho omylom uviedol ako vnuka/ František Jozef I. nastúpil na dedičný trón, pozval gróf hlavný veliteľ Košičanov na slávnostné Te Deum. "Einladung zum Te Deum… Pozvánka armádneho zborového veliteľstva na Te Deum, ktoré sa koná v nedeľu 17. decembra o desiatej hodine predpoludním v katedrálnom kostole pri príležitosti sviatku nastúpenia Františka Jozefa I. na trón, ako Jeho cisárske a kráľovské Veličenstvo." Dňa 21. decembra si chladné zimné počasie vyžadovalo urobiť niečo pre zmiernenie krušného života vojenských stráží, rozostavených na obranu a uzavretie mesta. Senát im ochotne vyšiel v ústrety tým, že zaobstaral väčšie množstvo teplých zimníkov a v meste neprestával udržiavať na štyroch miestach veľké ohne z hojne navozeného dreva. Politický vetrík onej tvrdej zimy však hneď zafúkal sladšie, keď štedrý pacifikátor Košičanov potom, čo zaslal starostovi grófovi Dessewffymu prípis, povolil miestnemu zemianstvu a lesníkom za lojálne správanie vrátiť zbrane uložené na radnici.

Dňa 23. decembra, súc v strehu, dôrazne upozornil senát, aby sa konečne účinne postavil proti falošným správam o priebehu vojny a proti všelijakým výmyslom o víťazstve, atakďalej, pohroziac pritom trestami, ktoré vyplývali z nariadenia o výnimočnom stave v meste Košice. Generálova reč o trestoch bola síce tvrdá, ale aj láskavá a úctivá, veď počas výnimočného stavu v Košiciach vybavoval mnohé záležitosti prostredníctvom senátu, pričom prípisy zasielané v plnej láskavosti adresoval "An den Löblichen Magistrat der Königliche Stadt Kaschau…. Chvályhodnému magistrátu kráľovského mesta Košice".

PREDTUCHA NOVEJ BITKY

Kronikár Tutkó popisoval zimu na prelome rokov 1848/49 tiež, ale z úplne iného hľadiska, z ktorého je zrejmé, že víťazný Schlickov postup ďalej do Uhorska bol zastavený: Cisárske vojsko, ktoré sa tu usadilo na zimné ubytovanie, si pokoja neužilo dlho. Keď sa totiž podmaršal Schlick dozvedel o napredovaní hlavného veliteľa knieža Windischgrätza smerom na Budín a Pešť, rozhodol sa pokračovať v útočných akciách z mesta v smere na Miškovec. Boje pri Forró a Szikszó ho však prinútili, aby stiahol voje oddiely späť do Košíc, uvoľniac tak tlak na maďarskú armádu.

Kým cisársky podmaršal sťahoval a preskupoval po bojoch pri Szikszó a Forró svoje vojsko do Košíc, zatiaľ Lazar Mészáros, minister vojny a hlavný veliteľ, viedol osobne maďarskú armádu smerom na Košice. Táto maďarská armáda mala 18 peších práporov, v ktorých boli príslušníci honvédov i národnej gardy, ďalej 600 slobodných jazdcov z oblasti Jásov a Kumánov, tiež 200 riadnych starých /rozumej vycvičených profesionálov ešte z predrevolučného vojska/ husárov a napokon 42 kanónov.

Kronikár Plath zatiaľ popisoval situáciu v meste: Dňa 24. decembra dal generál V. C. M. Schlick tlačenou vyhláškou na známosť verejnosti pokyny súvisiace s výsledkami vojny. Dňa 26. decembra bola daná tlačenou vyhláškou prísna proklamácia kniežaťa poľného maršala Windischgrätza o stíhaní Ľudovíta Kossutha a vládnych komisárov. Koľko udalostí a aké zriedkavé deje sa to vyskytli za uplynulých desať mesiacov. Čo však prinesie budúci rok?

V roku 1849, Dňa 1. januára, Bola daná na vedomie proklamácia kniežaťa poľného maršala Windischgrätza, týkajúca sa spustošenia Prešporskej, Nitrianskej a Rábskej stolice povstalcami, tiež koní vyvedených zo žrebčinca v Bábolne a konfiškácie majetku Kossuthových prívržencov. Deň 4. januára si budú Košičania spomínať ako deň najpamätnejší, čo je dobre. Hoci gróf Schlick disponoval sotva 4000 vojakmi a mesto Košice náhle napadlo asi 20 000, ba aj viac, povstalcov, predsa toto povstalecké vojsko zahnal a zatlačil. Stalo sa to takto:

V tichom a kľudnom meste zavládol okolo druhej popoludní ruch a vojaci boli vyzvaní do zbrane. Osobne som zistil , že mesto bolo na všeobecný údiv rýchlo a nečakane obkľúčené /revolučné vojská Košice rozhodne neobkľúčili, iba ohrozili od juhu a juhozápadu/ oddielmi povstalcov, ako keby spadli z neba, alebo sa vyhrnuli z útrob zeme. Stalo sa tak podľa plánu generála a ministra vojny v Uhorsku Mészárosa, ktorý býval kedysi veliteľom husárov v cisásko kráľovskej armáde. O štvrť na tri sa za šesťlibrovými kanónmi, ktoré sa ponáhľali po Moldavskej ceste, hnal voz s kolesami, ako pre kanóny, no na tvrdej zemi zmrznutej tuhou zimou sa rozbil na kúsky. Z tohto nešťastného znamenia ma pochytil strach.

PLATH AKO "ČUMIL"

Ctihodný doktor práv, kronikár Ján Nepomuk Plath, sa napriek strachu z nešťastného znamenia zachoval v nasledujúcich hodinách ako malý neopatrný chlapec. Za žiadnu cenu si nechcel nechať ujsť také veľkolepé divadlo, akým mala byť nastávajúca bitka, a tak zaujal pozorovacie miesto takmer na samom bojisku. Ak by sa útok revolučných vojsk podaril, ktovie, či by tento vtedy 56 ročný pánko stihol zutekať do bezpečia. Jeho popis bitky, ktorá sa odohrala na území tiahnúcom sa od Hornádu, cez dnešné sídlisko Železníky, blší trh až po starú pracháreň, je nasledovný:

Asi o tretej hodine som videl napredovať smerom k Barci dvanásťlibrový ohňomet a spolu s ním sa hnal k bojišťu na koni hlavný veliteľ so zapálenou cigarou. Ja sám, hnaný zvedavosťou čo sa stane, utiahol som sa k plotu mestského majera /dnes pri hasičských kasárňach/. Na susednej roli pátrov Dominikánov /južne od Požiarníckej ulice, pravdepodobne priamo pred ním/ stáli kyrysníci, a na ďalších roliach stáli nastúpené oddiely cisárskej pechoty. Nepriateľská armáda povstalcov sa javila zraku ako nejaký hustejší dym v ktorého blikajúcom ohni podobnom bleskom bolo vidieť opakujúce sa výstrely útočníkov na mesto. Nebol som spokojný z toho, čo som videl, a tak som prešiel k cintorínu /cintorín Jána Nepomuckého kde donedávna stál komplex Astórie/ a obdivoval som odvetné výstrely neďaleko stojacich väčších kanónov, ktoré priam chrlili gule. Onedlho však bojové stroje utíchli, čo bolo znamením, že útočníci ustúpili.

Pri prenasledovaní až po potok Myslava im ukoristili jedenásť kanónov, štyri vozy s pušným prachom, štyridsať vystrojených koní a 250 z nich s viacerými dôstojníkmi zajali. Stalo sa tak počas zmrákania a trofeje uložené uprostred mesta sa spolu so zajatcami stali pre Košičanov nečakaným divadlom v nočnom osvetlení. Tak zažiarila Schlickova udatnosť, keďže sa vyznamenal ako Leonidas Košičanov, či ako jednooký Horátius. Hoci mal iba jediné oko, lebo o druhé prišiel na poli slávy a nosil potom dlhé roky cez tvár čiernu stuhu, postaviac sa účinne na odpor útoku oslobodil Košice takým spôsobom, ako Horátius Rím. Nikto nemôže poprieť, že slávne skutky ktoré Schlick predviedo, sú hodné najvďačnejšieho spomínania v kronike mesta Košice. Mnohí vychvaľovali jeho vynikajúcu blahovôľu a prívetivosť, pričom nedbali na niektoré jeho výhražné slová.

Plath, ktorý sa doslova motal Schlickovmu vojsku za chrbtom, videl a popísal iba úvodnú časť ozbrojeného stretnutia, uvádzaného v dejinách ako bitka pri Košiciach. Z jeho popisu vieme akurát to, že cisárski sa po delostreleckej prestrelke vrhli na Mészárosove vojská a zahnali ich preč. Osudným pre útok povstalcov, ktorý mal byť podľa všetkého prekvapivý a rýchly, bolo jeho predčasné vyzradenie, takže cisárski sa naň stihli pripraviť. Nie je celkom jasné, či bola na vine Mészárosova neschopnosť koordinovať svoje oddiely, alebo zbrklosť Alexandra Pulského /velil už debaklu na Chvalabohu 11. decembra 1848/, ktorý predčasne zaútočil na ľavom krídle povstalcov, samozrejme neúspešne. Plath, uchvátený víťazstvom, pridal Schlickovi ďalšie epiteton Leonidas Košičanov. Leonidas bol spartský kráľ, ktorý hrdinsky padol v boj proti Peržanom v Thermopylskom priesmyku.

Text a reprodukcie: Jozef Duchoň

Nabudúce sa pozrieme na bitku pri Košiciach očami Jozefa Tutkóa

Zvláštnem delostrelecké zbrane použité pri Košiciach

PRABABIČKA KAŤUŠE SA VOLALA CONGRÉVE

Málokto dnes vie, že v prvej polovici 19. storočia došlo v európe prvýkrát k nasadeniu balistických neriadených rakiet, že habsburská monarchia doviedla túto zbraň k najväčšej vtedy možnej dokonalosti a že tieto rakety používalo cisárske i povstalecké vojsko v bojoch v rokoch 1848 a 1849. Ich použitie popisuje Plath i Tutkó počas bitky pri Košiciach 4. anuára 1849. Vynálezcom tejto zbrane bol anglický generál delostrelectva, jeho reformátor a neskorší vojenský publicista Wiliam Congréve /1772 1828/.

Jeho plechové rakety poháňané zmesou pušného prachu s neznámym typom flegmatizátoru /zloženie sa tajilo, flegmatizátor spomaľoval horenie prachu a dával mu cestovitú konzistenciu/ sa odpaľovali z drevenej trojnožky s námerovým žľabom a mávali priebojnú /guľa/, trhavú /granát/, trieštivú /šrapnel/ či zápalnú hlavicu. Pôvodné Congrévove rakety v rážach 3, 12, 18, 24, 32, 42, 100 a 300 libier /posledná ráž predstavovala strelu o váhe 135 kg!/ sa používali už v napoleonských vojnách a v Anglo Americkej vojne z rokov 1812 až 1814.

Raketové jednotky zaviedli postupne okrem anglickej armády aj Francúzi, Rusi, Dáni, Taliani, Holanďania, Švédi ba dokonca aj Mameluci v Egypte! Najpočetnejšie raketové jednotky však vybudovala habsburská monarchia, opierajúc sa o teoretické výskumy poľného maršala Vincenta Augustina, ktorého raketové laboratórium bolo považované za najlepšie vo vtedajšom svete. Augustin presadil zavádzanie zdokonalených Congrévových rakiet k delostreleckým plukom rakúskej armády. Jeho rakety boli dvoch ráží: 50,8 mm /šesťlibrová/ a 63,5 mm /dvanásťlibrová/ a odpaľovali sa z trojnožiek vysokých asi meter až meter a pol. Samotné rakety sa stabilizovali dlhou tyčou, ktorá sa na ne pripevnila až tesne pred odpálením.

Uvádzalo sa, že táto zbraň, ktorú Plath popisuje ako "ohňomet" a vojaci jej hovorievali tiež "prskavka", bola ľahšia, ako pechotná puška, ale nesmieme to brať vážne, pretože už samotná raketová strela musela byť ťažšia, ako puška. V každom prípade to však bolo nesmierne mobilný delostrelecký prostriedok, nie síce veľmi presný, ale strieľajúci rovnako ďaleko ako vtedajšie kanóny /napodiv to bol dostrel úbohých tisíc metrov/ a hlavne plašiaci svojim svistom a dymom jazdu. Pri masovom použití mal asi taký účinok, ako pozdejšie známe sovietske "Kaťuše", či nemecké "Nebelwerfery" z čias druhej svetovej vojny.

Zdokonalené Congrévove rakety nasadila monarchia v severnej Itálii a proti revolučnému Uhorsku, ale použili ich aj revolučné vojská proti cisárskym. Až do roku 1864 existoval v habsburskej armáde dokobca zvláštny raketometný pluk. Vo výzbroji sa tieto rakety, spolu s modernejšími raketami sústavy Halle /už nemali stabilizačnú tyč, ale kormidlá, ktoré zabezpečovali rotáciu a tým stabilizáciu strely/, udržali až do roku 1866, keď došlo asi k ich poslednému bojovému nasadeniu v povestnej bitke pri Hradci Králové. Takéto rakety sa používali tiež v americkej občianskej vojne /1861 1865/, ba dokonca aj v Južnej Amerike v Brazílii a v Uruguayi.

Autor: FIKCIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári