spolupráci na seriáli Miesto hore. Najnovšie si zahrala vo filme režiséra Karla Janáka Snowboarďáci. Premiéru snímky v štýle amerických teenagerských komédií v kine Družba chcela pôvodne spolu s hlavným predstaviteľom Jiřím Mádlom podporiť osobne. Pražské letisko však zasypal sneh a nijaké lietadlo neodletelo. Stretli sme sa preto až na druhý deň. Schôdzku sme si dali na pôde Valašského šenku v Plzeňskej hospodě.
Vašou poslednou úlohou pred Snowborďákmi bola nevďačná rola zavraždenej študentky v snímke Bolero. Ako si na túto prácu spomínate?
- Ako? Môžem povedať, že som sa naučila dobre splývať pod vodou. Vždy som z toho mala panický strach. Neznášam, keď ma niekto topí. Bŕŕŕ, hrozná predstava. Pod vodou sa bojím. Ale mala som z toho filmovania aj to, že som si dobre zaplávala v Orlickej priehrade. Fakt. Už som aj zabudla na všetky tie negatívne veci okolo tohto filmu. Zhodou okolností onedlho prichádza na obrazovky ČT.
A so Snowboarďákmi je to niečo podobné?
- Hej. Tam som sa zas naučila dobre jazdiť na doske. A od toho času, ako sme nakrúcali, sa mi vôbec nechce chodiť na hory. Asi preto, že sme tam strávili taký dlhý čas. Teraz nejako po horách neprahnem.
Aké to bolo zahrať si sedemnástku?
- Vyzerám na viac? Ha, ha... No dobre, osemnásť som už mala.
Čo vám dalo filmovanie Snowboarďákov?
Ja by som si najradšej odniesla snowboard. Sľúbili mi ho sponzori, ale zatiaľ mám figu borovú. Ale ostali nám pekné spomienky.
Pri snowboardových scénach boli aj úrazy?
- Boli. Martina Klírová, že vraj si to skúsi, zišla z kopca. Vrátila sa s obrovským golierom a narazeným stavcom. Kostýmerka ho potom musela maskovať velikánskym šálom. Potom si zasa šla "iba trochu zajazdiť" a vrátila sa so zlomeným lakťom. Maskéri mali zasa prácu. Ale inak boli iba také tie obligátne modriny. Všetci, ktorí sme sa učili jazdiť na snowboarde, sme boli nejako zranení.
Odjakživa ste chceli byť herečkou?
- Ani neviem, ako som dospela k takémuto záveru. Keď som bola malá, chcela som byť všetkým možným, od smetiarky až po patologičku. A asi najviac baletkou. Skúšala som veľa vecí. Ale herectvo vám to všetko dá, lebo si to môžete vyskúšať.
Napríklad hrať obeť vraha?
- Ale sa pritom naučíte dobre splývať. Samozrejme, niekedy hráme o drsných veciach a inokedy si zas všetko odnášame so sebou a prežívame to akosi viac. Ale na druhej strane herec je od slova hrať sa, a to ma baví.
Túžili ste robiť patologičku?
- No. Ale mám lepší príbeh. Kamarát mi hovoril, že jeho sestra túžila byť mäsiarkou, krájať mäso ju bavilo zo všetkého najviac a teraz je z nej chirurg. To, že by som chcela byť herečkou, mi napadlo až tesne pred prímačkami na konzervatórium. Napokon som vyštudovala dve herecké školy, konzervatórium a brniansku DAMU.
Dobrá skúsenosť.
- Niekedy mám pocit, že tie školy človeka skôr zablokujú. Škola síce dáva človeku slobodný priestor, ale na druhej stane je tam strašne veľa takých vecí, ktoré sa musia robiť, a to človeka zväzuje. A podľa mňa by toto nemalo byť. Treba dať skôr priestor, aby sa človek mohol sám rozvíjať a nie sputnať ho do nejakej svojej predstavy o divadle.
A čo film? Chystáte niečo?
- Malo by sa vyrábať pokračovanie seriálu Miesto hore.
A v divadle?
- Mala som premiéru hry Pánsky krajčír v pražskom divadle Činoherný klub s režisérom Martinom Čičvákom. A pracujem na novej inscenácii, ale teraz sme ešte len vo fáze, že píšeme scenár. Pôjde o autorskú záležitosť. Takže momentálne nie som herečka, ale dramatik. Spolupracujeme s divadlom Bolka Polívku, takže sa tu na pôde Valašského šenku cítim ako doma. Predstavenie by sa malo volať Nebo? Bude o tom, ako sa stretnú tri ženy v očistci.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
