otázku kam teraz? Ako hovorí predstavený Domu Charitas sv. Damiána de Veuster v Spišských Vlachoch Ing. Ján Ivančo, možností je niekoľko. Vrátiť sa k pôvodnej rodine, ak táto prejaví záujem, čo sa stáva iba málokedy, vzhľadom na vzájomné odcudzenie alebo nájsť si zamestnanie a získať niekde podnikový byt, čo je dnes takmer nemožné, či nájsť si podnájom, čo je iba zriedkavým javom, vzhľadom na finančné možnosti týchto mladých ľudí. Ďalším riešením sú zariadenia sociálnych služieb, akým je aj Dom Charitas v Spišských Vlachoch s celoslovenskou pôsobnosťou. Ak sa však situácia ani týmto spôsobom nevyrieši, mladí ľudia končia na ulici a stávajú sa z nich bezdomovci.
Dom Charitas je domom rodinného typu pre mladých chlapcov. Doobeda sú chlapci v zamestnaní alebo sa venujú rôznej pracovnej činnosti, napoludnie mávajú spoločný obed, ktorý si spoločnými silami aj pripravia a neskôr je to osobný program. Takto plynie život desiatke chlapcov v Dome Charitas, ktorého zriaďovateľom je Spišská katolícka charita. "U nás nájdu chlapci okrem ubytovania a stravy pomoc pri získavaní ďalšieho vzdelania, pri hľadaní brigád či zamestnania, trvalého alebo prechodného ubytovania. Mnohokrát k nám prichádzajú z ulice bez prostriedkov, iba v tom čo majú na sebe, bez dokladov či zaevidovania sa na úradoch. Chlapci tú získavajú praktické skúsenosti, učia sa hospodáriť s financiami, nakupovať, variť, vyprať si či vyžehliť prádlo, udržiavať poriadok ako aj údržbárskym prácam v domácnosti. Venujú sa prácam v záhrade, pestujú zeleninu, tkajú na krosnách koberce, chovajú ošípané i králiky," približuje J. Ivančo.
"Podľa štatistík až 80 percent detí po ukončení ústavnej výchovy má vážne problémy zaradiť sa do spoločnosti. Tieto deti z objektívnych či subjektívnych príčin si nevedia nájsť či udržať zamestnanie. Nízka kvalifikácia a nedostatočné pracovné návyky a skúsenosti sú pre nich hendikepom. Osemnásť rokov vyrastajú v kolektíve, kde je o nich postarané, majú čo jesť, kam zložiť hlavu. No zrazu sa majú postaviť na vlastné nohy a zaradiť sa do života, ktorý si často idealizujú. My im ponúkame pomocnú ruku. No nie všetci ju príjmu. Navyše chlapci sem prichádzajú zatrpknutí, s nedostatkom užšieho citového vzťahu. Chýba im láska mamy a otca a to je deficit, ktorý ich sprevádza v každodennom živote. A následne na to, len toľko lásky môžu rozdať, koľko jej dostali," zdôrazňuje predstavený Domu Charitas.
K súčasným obyvateľom domu patrí aj trojica sympatických mladíkov. Devätnásťročný Alex, dvadsaťročný Ivan a o dva roky starší Vlado. Každý z nich má v tvári vpísaný iný životný príbeh, no všetci majú jedno spoločné nezávideniahodný osud. Vlado pôsobiaci dojmom flegmatika, pochádza zo Spiša, celý život však prežil v spišskoštiavnickom detskom domove. Tam sa po desiatich rokoch dozvedel, že má aj sestru. Ako sám priznáva, bol šťastný ako blcha. Do Spišských Vlách prišiel pred dvoma rokmi, no kontakt so sestrou udržiava dodnes. V novom bydlisku je spokojný. "Sedem mesiacov som robil v stavebníctve. Práca bola náročná, ale bavila ma. Keď som si na ňu zvykol, stratil som ju. Mám veľkú túžbu. Chcem si urobiť vodičák a jazdiť na kamióne," prezrádza celkom obyčajné túžby Vlado.
Dvadsaťročný Ivan je z iného súdka. Zraniteľný mladík prišiel do Domu Charitas pred piatimi mesiacmi. Dnes sa tu stará o dve prasnice a deväť malých prasiatok. "Rád sa učím novým veciam. Raz je to lepšie, inokedy horšie. Nedávno som v parku našiel opustené šteniatko, tak som ho vzal k nám. Voláme ho Grizly," približuje Ivan, ktorý vyrastal u Sloníčat v Šarišských Michaľanoch. Privoňal k stolárčine, ale práca so zvieratami ho baví viac. Má aj priateľku. A hoci kontakt s rodinou udržiaval počas celého života, mamu vníma ako "cudziu tetu" a za svoju rodinu pokladá Sloníčatá.
Posledným je o rok mladší, troška neprístupný Alex. Pochádza z malej dedinky neďaleko Dolného Kubína, z rodiny, ktorá ho vyhnala, hoci mala iba jeho. Na východ prišiel pred pol rokom a zvyká si iba veľmi pomaly. "Od malička ma neznášali a nenávideli. Odchod z domu pre mňa neznamenal stratu. Kým som mal peniaze bol som dobrý. Akonáhle som ich nemal vyhrážali sa mi. Nedalo sa to vydržať. Nový dom je pre mňa obrovská zmena. Mal by som si zvyknúť, ale je to ťažké. Niekedy si musím aj poplakať," priznáva Alex, ktorého veľkým snom je pracovať s kožou. No vie, že bez výučného listu to nepôjde.
"Našou snahou je, aby chlapci u nás získali pracovné návyky a zodpovedný prístup k životu. Dôležitým sa stáva ich hodnotová orientácia a duševná stabilita. Vieme, že nie je v našich silách vyriešiť do detailov situáciu týchto našich chlapcov, ale chceme im pomôcť prekonať prekážky a začleniť sa do života. To sa nám z časti darí aj vďaka všetkým, ktorí akokoľvek tento projekt podporili ," dodáva na záver J. Ivančo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
