Aby vodič cestou dole nehavaroval, pokropil kolesá autobusu pálenkou

Ríša Inkov, mŕtve mesto Machu Picchu a jazero Titicaca. To sú iba niektoré z miest, ktoré na svojom putovaní naprieč Južnou Amerikou navštívila Košičanka Ing. Oľga Pániková. Minulý týždeň sme vám ponúkli prvú časť jej spomienok na dobrodružnú cestu zo západného na východné pobrežie tohto svetadielu a dnes v nich budeme pokračovať. Po prehliadke štátu Peru, ktorý prešla za dvanásť dní, vstúpila na územie Bolívie, rovnako krásne a bohaté na turistické atrakcie.

Ako sme už pred týždňom uviedli, prvým mestom na území Bolívie, ktoré sedem Slovákov vrátane O. Pánikovej navštívilo, bola Copacabana. S názvom brazílskej pláže malo toto mesto spoločné aj to, že ležalo na brehu, ale nie Atlantického oceánu, lež jazera Titicaca. Dali sa tam požičať loďky i šlapacie bicykle, ale keďže naši turisti mali iné plány, urobili si iba pár fotiek na pamiatku.

"Autobusom sme pokračovali do administartívneho hlavného mesta Bolívie, ktorým je La Paz," spomína ďalej O. Pániková. "Oficiálnym hlavným mestom je Sucre, no v La Paz sídlia všetky vládne úrady. Je najvyššie položeným hlavným mestom na svete (3627 m) a leží na dne vyschnutého jazera. Osídlené sú však už aj okolité svahy, kde býva najmä pôvodné indiánske obyvateľstvo. Mesto založil v roku 1548 španielsky dobrodruh Alonzo Mendoza. Už vtedy vycítil, že toto miesto má výhodnú polohu na obchodnej ceste medzi peruánskym pobrežím a bolívijskými baňami, kde sa ťažilo striebro. Aj preto sa mesto La Paz rýchlo rozvíjalo. V diaľke nad ním sa vypína vrch sopky Illimani (6426 m), ktorý má tri zasnežené vrcholy."

Patria hlavy mimozemšťanom?

Z La Paz sa turisti presunuli do 72 km vzdialeného Tiwanaku, kde je archeologické nálezisko starej tiwanackej kultúry s rozlohou 45 hektárov. Trvala okolo štyri tisíc rokov a bola mimoriadne rozvinutá. Tiwanakovia boli zbehlí v obrábaní kovov, astronómii i v hrnčiarstve. Poznali aj techniku glazúrovania. Okolo roku 700 však táto kultúra náhle zanikla a doposiaľ sa archeológovia nezhodli, prečo.

"Na mieste vykopávok sa našli pozostatky chrámov a rôzne kamenné monolity. Zachovala sa aj tzv. slnečná brána, cez ktorú v deň slnovratu svieti lúč slnka na kameň, ktorý je podľa Tiwanakov posvätný. Jednotlivé kresby na stenách znázorňujú kalendár s mesiacmi i týždňami." Múry veľkého chrámu Calasaya sú postavené z kamenných monolitov, ktoré sú doplnené dokonale opracovanými kamennými kvádrami. Niektoré monility vážia až 100 ton, pritom najbližší kameňolom sa nachádza vo vzdialenosti päť kilometrov.

V zrúcaninách bol šesť metrov pod povrchom objavený monolit sochy neznámeho panovníka. Je vysoký 3,2 metra a kedysi bol údajne pokrytý zlatom. Mimochodom, v obvodovom múre chrámu Calasaya je 177 kamenných hláv. Majú podobu rôznych etnických skupín i zvierat, ako sú pumy či ryby. "Zvláštnosťou sú dve hlavy, o ktorých sa archeológovia domnievajú, že znázorňujú mimozemšťanov. S tým súvisí aj dôvod, prečo pôvodní obyvatelia Južnej Ameriky tak dôverovali španielským dobyvateľom. Považovali ich totiž za bohov či mimozemšťov, ku ktorým sa modlili." Za svoju naivitu mnohí indiáni zaplatili nielen majetkom, ale aj životom. Viaceré kultúrne pamiatky nevyčísliteľnej hodnoty Španieli zbúrali, zlato odniesli a z kameňa postavili kresťanské chrámy. Tiwanaku nebolo výnimkou...

Ďalší výlet mal cieľ cesty v tzv. mesačnom údolí. Vzniklo eróziou usadenín sopečného pôvodu. Nemenej zaujímavý bol aj výlet ku striebornej hore Huaya Potosi, ktorá sa týči do výšky 6088 m. V jej okolí stáli za obdiv lagúny, ktoré menili svoje zafarbenie podľa typu a množstva minerálov. Pri výstupe na vrchol hory Chacaztay sa Slováci autobusom dostali až do výšky 5300 metrov. "V týchto miestach som dosiahla svoj výškový rekord," spomína O. Pániková. "Vystúpila som do výšky 5430 metrov a bol to nezabudnuteľný zážitok. Škoda len, že nám neprialo počasie, lebo bola nízka oblačnosť."

Cesta smrti

Z týchto vysoko položených miest si to Slováci nasmerovali prudko dolu. Ich ďalším cieľom bolo mesto Coroica, ležiace vo výške "iba" 1750 metrov. Namierené doň mali po tzv. ceste smrti, ktorá je považovaná za najnebezpečenjšiu autocestu na svete. Opäť mali smolu, lebo bol lejak a nemohli si túto adrenalínovú jazdu poriadne vychutnať. "Táto cesta je široká asi tak na jedno auto," opisuje O. Pániková miesto, ktoré ľuďom so slabšími nervami naháňalo hrôzu. "Ide v podstate o zárez do strmej hory. Po jednej strane je stena, na druhej zráz, klesajúci miestami do hĺbky 500 metrov. Cesta je dlhá iba 87 km, ale nám jej zdolanie trvalo až štyri hodiny."

Mimochodom, na vrchole majú svoje stánky indiáni, predávajúci fľaštičky s alkoholom. Sú na to, aby nimi vodiči pokropili kolesá svojich vozidiel, odohnali tak zlých duchov a zabezpečili si šťastný priebeh cesty. "Urobil tak aj vodič nášho mikrobusu. Neviem, či mu práve to zaklínanie pomohlo, ale dole sme došli šťastne. Vždy, keď sme šli do zákruty, vodič zatrúbil, aby dal v protismere vedieť, že sa niekto blíži. Keď sa stretli dve vozidlá, jedno obvykle muselo cúvať ku najbližšej výhybni. Mohli sa aj obísť. Bližšie ku zrázu šiel vždy ten vodič, ktorý spoza volantu videl na svoje kolesá a teda vedel, pokiaľ ešte môže ísť, aby sa nezrútil."

Napriek tomu sa občas stane, že niekto krkolomnú jazdu nezvládne. Dôkazom sú kríže, ktoré lemujú najmä najrizikovejšie úseky cesty. A ešte niečo. Určite je vám jasné, s akou opatrnosťou musia po tejto cestou jazdiť vodiči áut a najmä autobusov. A teraz si na nej predstavte kamión. Nemožné? Ba veru áno. Práve nebezpečenstvo a pocit, že ich život visí na vlásku, mnohých láka napriek tomu, že mestá Coroica a La Paz spája aj kvalitná, no o čosi dlhšia asfaltka...

Soľná púšť

Nakoľko mesto Coroica je položené relatívne nízko a jeho klíma je iná, vidieť to bolo aj na miestnej flóre. Vďaka vysokej vlhkosti sa tam darí rôznym druhom atraktívnych kvetov, ovocným stromom a úplne bežné boli aj kávovníky.

"Po návrate do mesta La Paz sme nášho sprievodcu prehovorili, aby sme namiesto jednodňového výletu ku pobrežiu Tichého oceánu, navštívili soľnú púšť," spomína O. Pániková na okamih, kedy pozmenila pôvodnú trasu cesty. "Pri stretnutí s partiou českých turistov, ktorí šli v opačnom smere, som sa ich totiž opýtala, ktoré miesta v Bolívii sa oplatí vidieť. A oni ako jedno z nich uviedli soľnú púšť."

Sprievodca bol flexibilný, a tak okamžite zariadil všetko potrebné. Minivýprava po 14-hodinovom trmácaní autobusom dorazila do mesta Uyumi, odkiaľ bolo na soľnú púšť najlepšie spojenie. V jednej z miestnych cestoviek, ktoré sa špecializovali na vozenie turistov ku púšti, si objednali odvoz a cestou ku púšti sa zastavili pri zvláštnom hoteli. Bol totiž celý postavený zo soli. Múry, stoly, stoličky či postele, všetko bolo slané...

"Uyumijská soľná púšť s rozlohou 12 tisíc km2 je najväčšou soľnou púšťou na svete. Leží v nadmorskej výške 3660 metrov. Vrstva soli dosahuje hrúbku od 80 centimetrov do šiestich metrov," pripojila O. Pániková niekoľko údajov. "Miestni obyvatelia túto soľ pomerne primitívnym spôsobom zbierajú, sušia, čistia a balia. Túto poslednú fázu zabezpečujú iba štyri ženy, ktoré denne zabalia do jednokilových vreciek až päť ton soli."

Soľná púšť, ktorá je údajne pozostatkom mora, nebola jedinou atrakciou tejto časti Bolívie. Slováci sa po jej bielom povrchu presunuli k miestu, ktoré má názov Isla de Pesca. Ide v podstate o lávový ostrov v púšti, ktorý dostal meno podľa svojho tvaru - rybí ostrov. Bol celý obsypaný štíhlymi kaktusmi, ktorých bolo miestami tak veľa, že pripmínali les. Jeden takýto kaktus vraj vyrastie centimeter za rok a keďže niektoré boli vysoké 12 metrov, ich vek sa odhaduje na 1200 rokov. Mnohé v čase návštevy Slovákov kvitli. "Hrubá kôra týchto kaktusov ich chráni pred výkyvmi teploty. V dužinatej stonke majú zásoby vody. V týchto miestach zvykne v zimných mesiacoch pršať. Ďažde vytvoria z púšte veľké plytké jazero, ktoré sa cez leto vyparí."

S blížiacimi sa hranicami Chile sa soľná púšť postupne menila na skalnú. Nachádzalo sa v nej niekoľko soľných jazier, rôzne sfarbených podľa množstva a druhu minerálov, ktoré obsahovalo podložie. Jednými z obyvateľov týchto jazier boli kŕdle plameniakov. Živili sa riasami, ktoré získavali filrovaním slanej vody. Denne im takto prešlo hrdlom okolo 20 litrov. Ďalšou atrakciou tejto vyprahnutej sopečnej krajiny sú skalné stromy, vymodelované veternou eróziou.

"Urobili sme si aj výlet na lávové polia, kde namiesto striekajúcej vody unikala zo zeme para. Kvôli tomu sme tam museli ísť skoro ráno, kým bol vzduch studený a para viditeľná," spomína O. Pániková na chvíle, kedy riadne premrzla. Bolo totiž mínus päť stupňov. "Miestami bolo vidieť akoby vriace bahno. Boli to nebezpečné miesta, lebo hrozilo prepadnutie sa. Museli sme stále dávať pozor pod nohy. V minulosti sa vraj stalo, že neopatrný turista stúpil na nespevnený povrch, ponoril sa a než ho vytiahli, zomrel."

Púšť Atacama

Slovenská minivýprava sa postupne dostala do Chile. Hranice tu nie sú žiadne, len odrazu prišli po asfaltke do prvého chilského mesta San Pedro de Atacama. Z neho turisti zamierili ku miestnej veľkej atrakcii, ktorou je púšť Atacama, považovaná za najsuchšie miesto na Zemi. Nachádza sa v nadmorskej výške 2700 metrov a vďaka suchému povrchu i podnebiu na nej zostávajú stopy ľudskej prítomnosti dlho zreteľné. V mäkkej kôre vyprahnutých úlomkov, skál a kryštálov soli, zvanej costra, sú dodnes viditeľné brázdy, vyhĺbené povozmi, ktoré tadiaľ prechádzali pred sto rokmi. Hoci za rok tam spadne iba 0,8 mm zrážok, existujú i miesta, kde údajne už 400 rokov nepršalo.

"Zo San Pedra sme si prenajtým autobusom urobili výlet do tzv. údolia mŕtvych. Na tieto miesta údajne v minulosti pôvodné kmene vynášali starých ľudí zomrieť. Vďaka suchému vzuchu telá vyschli a munifikovali sa."

Cesta po Chile bola krátka. Zo San Pedra odchádzajú Slováci autobusom do výšky 4900 metrov a odtiaľ zase dole do prvého mesta v Argentíne, ktorým je Salta. O zážitkoch O. Pánikovej z tejto časti Južnej Ameriky sa dočítate niekedy nabudúce.

Róbert BEJDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári