V dreve nevidia kus polena, ale tvár starca či bolesť ženy

Už sa vám stalo, že keď ste zobrali do ruky poleno, nevideli ste v ňom len drevo, ktoré by mohlo dobre horieť, ale trebárs aj ľudskú usmievavú tvár? Nie? Vidíte, a predsa medzi nami žijú i takí, pre ktorých poleno nie je len polenom vhodným do pece alebo kozuba, ale i úžasne formovateľným materiálom. S dvoma košickými ľudovými rezbármi sme sa porozprávali o ich dlhoročnej vernej láske k drevu.

Od kovu prešiel k drevu

František Eštočin na počudovanie začínal pracovať najprv so železom. Čiastočne aj kvôli priestorovým podmienkam, veď v byte či na záhrade sa nedá veľmi zvárať. No hlavne preto, že drevo je teplejší materiál, postupne prešiel k jeho spracovaniu. Spočiatku, aby našiel inšpiráciu čo a ako tvoriť, pochodil po slovenských lazoch a košiaroch. Najviac prebrodil stredné Slovensko a najlepšie mu ´sadli´ črpáky.

"Najprv som si myslel, že ich budem len zbierať, pretože sa mi ako ľudový výtvor páčili. Skoro som však zistil, že putovanie za nimi nie je jednoduché, a tak som si ich začal sám robiť. Spolu som vyrobil 430 črpákov." Mnohé si F. Eštočin doteraz uchoval, ale dosť z nich rozdal. Okrem iného má takýto slovenský ´pohár´ americký exveľvyslanec a jeden črpák zaslal aj súčasnému prezidentovi USA G. Bushovi.

Na črpáky používa F. Eštočin tvrdšie drevo, väčšinou hrušku. Stredoslovenské sú zväčša zložené z dvoch častí a sú viac vyzdobené, kým východoslovenské, to je jeden kus a menej vyčačkania. Od črpákov postupne prešiel F. Eštočin k plastikám a soškám. Najviac ho láka stvárňovanie tvárí ľudí, do ktorých vsadí rôzne výrazy. Zväčša sú jeho vlastnou fantáziou, aj keď niektoré črty sem-tam odkuká aj kopírovaním tvárí členov rodiny. Väčšina sôch, čo je dosť zaujímavé, má smutný výraz, plný bolesti.

Jedným z najväčších diel, ktoré F. Eštočin vytvoril, je určite Svätý ruženec. Sú v ňom výjavy napríklad: Zvestovanie Panny Márie, Navštívenie Alžbety, V Betleheme porodila, V chráme obetovala, V chráme našla, Krvou sa potil, Bičovaný...a podobne. "Dielo som zhotovil v rokoch 1999 - 2001. Je z lipového dreva, štyri metre široké a tri metre vysoké. Tvorí ho 490 jednotlivých častí a 50 z celkového počtu 180 figuriek je pohyblivých," predstavil autor jedno zo svojich určite najväčších a na Slovensku ojedinelých diel. "Svätý ruženec je ovládaný motorčekom, riadený počítačom a ozvučený textom. Kto má záujem, a bude mať i šťastie, že nájde dvere otvorené, môže sa naň ísť pozrieť do Seminárneho kostola sv. Karola Boromejského na Hlavnej ulici."

Existujú síce betlehemy, ale Svätý ruženec nie. Pri tvorbe musel dávať pozor na to, ktorá postavička sa bude klaňať a ktorá nie, nech to zodpovedá realite. Nech to nie je smiešne a nech si predchádzajúci tvorcovia nemyslia, že snáď niekoho z nich pri tvorbe kopíroval. "Muselo ísť o originál v pravom slova zmysle. Práca na ňom mi trvala tri roky."

F. Eštočin má v talóne ešte veľa tvorivých nápadov a ani energia mu nechýba. Rád robí najmä veci a postavy, ktoré sú v pohybe. Veľmi by chcel vytvoriť Krížovú cestu. Už má predstavu, ako by ju zhotovil. Zatiaľ však nenašiel nikoho, kto by mal o toto, aj ďalšie diela, eminentný záujem. "Je pravda, že v Košiciach žije viacero ľudových rezbárov a svojím spôsobom sme si podobní, ale aj tak by sa podľa mňa súčasnosť mohla o podobné návraty do histórie viac zaujímať. I keď tvoríme hlavne preto, lebo chceme. Je to náš spôsob výpovede. Nechceme svoje práce nechávať pod pokrievkou, len za stenami vlastného bytu, ale viac ju prezentovať na verejnosti. Najmä spomínaný Svätý ruženec by mohol byť pýchou mesta a jednou z atrakcií pre turistov."

Košický rezbár je nešťastný i z priestorových podmienok. V byte pracovať nemôže a garáž, o ktorú sa delí s osobným autom, mu veľa možností na prácu neposkytuje. "Keby som mal samostatnú dielňu, mám dokonca vytypované aj priestory, kde by mohla existovať. To by sa robilo. Najmä pri väčších sochách, v životnej veľkosti, ktorých vyrezávaniu sa tiež venujem, by sa mi priestory zišli."

F. Eštočin už v mladosti uvažoval o štúdiu výtvarného umenia na vysokej škole, ale nevyšlo to. A tak ostal pri rezbárstve ako životnej záľube. "Keď sa pozriem na kus dreva, neviem čím to je, ale ja v ňom už pri prvom pohľade vidím rôzne figúrky, postavičky a sošky, ktoré sa z neho dajú vystružlikať. Výhodou je aj to, že drevo je drevo. Kus polena sa dá zobrať do ruky a môžete pracovať."

Tvorba F. Eštočina mala šancu dostať sa aj do Guinnessovej knihy rekordov, ale... Keď jednal priamo so strediskom v Londýne, nevedeli pochopiť, čo je to črpák a čo žinčica. "Musel som poslať podrobnú foto i textovú dokumentáciu, vrátane detailov, aby sa dalo zistiť, či sú moje výtvory originálnymi alebo sa niečo podobné vyskytuje aj inde na svete. Po nejakom čase prišla odpoveď, že nevedia, kam moju tvorbu zaradiť. Keď niekto behá po ulici s pohárom vody v ruke, pre toho nájdu kategóriu, a pre človeka, ktorý sa venuje 15 rokov nejakej činnosti a spolu mal 430 črpákov, sa trieda nenašla," neskrýval F. Eštočin sklamanie. Je totiž presvedčený, že mať črpáky čo do množstva, teda 430 kusov, i do veľkosti, keďže mal aj 15-litrové, by si svetovú pozornosť zaslúžilo. "Ale nič, už to prešlo...", uzavrel svoje rozprávanie František Eštočin.

Inšpiruje ho dedina, kde vyrastal

"Vyrastal som na dedine, kde si pred viac ako 60 rokmi ľudia museli mnohé veci z dreva sami urobiť. To, čo stružlikali naši otcovia a dedovia, robili sme aj my, chlapci," vrátil sa v myšlienkach do minulosti a chlapčenských liet dnes už dôchodca Ing. Ján Krajči, ktorý má spomedzi viacerých záľub tiež jednu srdcovú - rezbárstvo. "Potreboval som hokejku? Urobil som si ju z vykriveného dreva. Niekedy síce nevydržala ani jeden zápas, ale nebol problém vyhotoviť si druhú. Robili sme si aj šípy, luky a ďalšie chlapčenské zábavky. Keď som trochu podrástol, hrával som ochotnícke divadlo, kde mi prischla úloha kulisára, aj herca. Okrem iného som stvárnil i valacha sediaceho pred kolibou a vystrúhávajúceho varešky. Prvé kontakty s drevom sa teda datujú približne o polstoročnicu dozadu,"

Keďže J. Krajčí má rád prírodu, nejedna figúrka vyrezaná z dreva, sú zvieratká. Tou najmilšou je sova. Má však aj niekoľko koní a do jedného z betlehemov prirobil ťavu a slona. Vie aj, ako vyzerá krava, že nie je fialová, nedáva hneď čokolády a aká je to za ´paseka´, keď sa splaší a treba ju hľadať niekde v lese. Viaceré figúrky sú tiež napodobeninami hubárov aj s ich najväčším snom - košíkom plným dubákov. Na poličkách nechýbajú ani rybári, lebo aj lov šupináčov patrí medzi záľuby J. Krajčiho. "Ani vínkom nepohŕdnem, preto som v rezbárčine venoval priestor i patrónovi vinárov sv. Urbanovi, a tiež pestovateľom viniča. Najviac postavičiek sú však bačovia, valasi, gazdovia, drevorubači, dedinskí ľudia pri práci aj zábave. Zväčša ich vytváram v krojoch, keďže v minulosti sa na vidieku ľudia bežne takto obliekali."

Keď sa J. Krajči oženil a prišiel bývať do Košíc, nemal vraj po večeroch čo robiť. Na pivo nechodil, za kamarátmi tiež nie, najbližšie rodiny boli 250 kilometrov ďaleko, a tak začal spomienky na chlapčenské roky prenášať do dreva. "S nožíkom a dlátkom, ktoré som si tiež sám urobil, som najprv vystružlikal jednu postavičku, potom druhú, tretiu... Dnes ich rátam na stovky. Ba vlastne už ani nerátam, pretože sa to nedá."

Úplne na začiatku ľudového rezbárstva J. Krajčiho boli črpáky. Pre Slovensko sú charakteristické a každá oblasť sa vyznačuje iným druhom. Existujú i také črpáky, ktoré sú z jedného kusa. Najznámejšie sú ale stredoslovenské, zložené z dvoch častí: z geletky /nádobky/ a z ucha. Spojené sú pásom. "Geletka sa zväčša robí z tvrdého - javorového dreva, rúčky naopak z hruškového, aby sa postavičky aj s detailami ako sú oči, nos, vlasy, záhyby na oblečení, nepolámali. Tieto nádoby sa predsa umývajú, ukladajú hore-dolu, niekedy aj na zem môžu padnúť. Keby drevo nebolo mocné, bolo by po postavičke na rúčke."

Väčšina rezbárov v začiatkoch skúša pracovať s lipou. Nie je síce najmäkšia, ale celkom dobre sa spracúva. V podstate sa však dá opracovať každé drevo. "Výber, kedy ktoré, závisí od toho, čo chceme urobiť. Pokiaľ to má byť nábytok, použije sa borovica, smrek, červený smrek. Ak zaujímavá plastika, siahnem po dreve z ovocných stromov, ak hračka, po borovici," prezradil ´výrobné tajomstvo´ J. Krajči. Niektorým dielam ponecháva pôvodnú farbu dreva. Iné, hlavne plastiky, potrebujú polychrómiu, teda farebné dotvorenie. "Žiada sa to hlavne pri výjavoch v oblasti sakrálneho umenia, ako sú Pieta, betlehemské figúrky, Madonna, ale aj pri niektorých postavičkách pripomínajúcich dedinčanov."

Niektoré svoje práce odniesol J. Krajči prednedávnom do Liptovského Hrádku, kde sa vytvára múzeum ovčiarstva. Čestné miesto tam budú mať jeho ovčiari, ovečky i psy. Tvorba košického ľudového rezbára sa ale dostáva i do sveta. Jeden z polychrómovaných betlehemov veľký asi 80 cm bol dopravený do Paríža a má byť vystavený v pripravovanom Múzeu človeka. Druhý betlehem pred pár rokmi obdivovali zase návštevníci výstavy v Ríme.

V zbierke nájdeme aj rôzne ´bakule´, ale aj richtárske ferule. "Sú to vlastne rôzne povykrúcané konáre a konáriky, ktoré pri prechádzke v lese nájdem. Keď sa na ne bližšie pozrieť, už pri ich stočení vidím, že z jedného hrboľa by mohla byť mojím pričinením tvár starca a z ďalšieho trebárs smútiaca žena. Bolo by preto hriechom nechať ich len tak na zemi," tvrdí J. Krajči, ktorého ak robota chytí, len ťažko ho od nej niekto odtiahne. Menšie dielka typu sova alebo ovečka dokáže vystrúhať doslova na posedenie, za hodinu. Na trošku väčšie, napríklad na anjela, potrebuje približne štyri hodiny. Raz sa mu stalo, doteraz je to rekord, že bol sám doma a osem hodín nevstal zo stoličky. "Tak ma Jánošík chytil, že som len strúhal a strúhal, kým nebol hotový."

Za tie roky spod jeho rúk vyšlo neúrekom postavičiek. Zdokonaľoval sa v technike, aj vo vybavení. Dnes pri práci využíva rôzne dlátka, a obrazne povedané ich má toľko, že by mohol vystavovať nielen rezbárske diela, ale aj pomôcky, ktoré pri ich vytváraní potrebuje. "Rezbárstvo je krásna záľuba, ku ktorej treba dobré oči, predstavivosť a veľa trpezlivosti. Žiaľ, aj veľa a drahého ´vercajgu´ od malého po veľké, čo je už menej príjemná stránka."

J. Krajči chodí aj na rezbárske prehliadky a súťaže. Už po druhýkrát bol vo Východnej, kde vytváral plastiku vysokú tri a pol metra, pričom mal na ňu ani nie týždeň. S jeho tvorbou sa môžu stretnúť aj návštevníci niektorých rekreačných centier Slovenska. "Najlepšie vercajgy, napríklad sekery, kvôli ´dlhoprstým´ nenechávam na záhrade, kde inak zväčša pracujem, ale mám ich ukryté doma. Dúfam, že čoskoro ich znovu vytiahnem, aj keď momentálne musím pauzovať, hlásia sa bolesti ramena. Keď sa dostanem ´do laty´ znovu budem makať, pretože ľudia ma prosia o rôzne moje dielka a ja nechcem, aby dlho čakali. Treba si predsa vzájomne robiť radosť," myslí si Ing. Ján Krajči.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári