KOŠICKÝ "HORÁCIUS" POHROZIL, ŽE NECHÁ MESTO VYPLIENIŤ
Koncom roka 1848 vyhlásil panovník v Uhorsku výnimočný stav a cisárske armády vyrazili v dvoch hlavných smeroch, aby revolúciu potlačili. Od západu, priamo na Budín a Pešť, zaútočil generál knieža Alfréd Windischgrätz, od severu, z územia Haliče, generál František Schlick. Obe akcie sa sprvoti rozbiehali úspešne pre cisársku stranu a tak sa už po pár dňoch dostali Košice do rúk generála Schlicka. Ten predviedol doslova "Blitzkrieg" a s vojskom trikrát menším, ako bolo povstalecké, no oveľa disciplinovanejším a lepšie vycvičeným, tunajšie národné gardy z mesta vyhnal. Naviac na nich nasadil klasický obchvatný manéver údolím Hornádu. Kronikár doktor Plath píše:
BLESKOVÝ POCHOD A ÚTOK
Verím, že pri popise košickej bitky konám obozretne, keď tu citujem slová hlavného veliteľa vydávajúceho túto priateľskú úradnú správu: "Terorizmus a stav anarchie v celom kráľovstve vyvolali nutnosť a potrebu, aby od hraníc Galície vstúpila do Horného Uhorska zdatná armáda, ktorá opäť obnoví poriadok a potrebný mier". Na tento účel bol určený armádny zbor organizovaný a vedený pod velením generála grófa Schlicka. Dňa 6. decembra prešiel do Uhorska dvoma cestami od Dukly výzvedný oddiel. Dňa 7. decembra vstúpil do Bardejova. Dňa 9. decembra vstúpil celý armádny zbor do Prešova, zatiaľ čo povstalci, nekladúc žiaden odpor, sa stiahli smerom na Košice.
Cesta, ktorou armádny zbor napredoval, sa podobala slávnostnému triumfu. Národ lemujúci okraje cesty pozdravoval cisára a jeho pochodujúcu armádu hlučným vivat, a verejne prejavoval radosť, že sa mu splnila túžba a navrátila sloboda spod jarma, ktorým ho utláčali. V Prešove sa vojenský veliteľ dozvedel, že povstalci sa na Košickej hore rozložili táborom a stoja pohotoví postaviť sa na odpor. Rozhodol sa preto, že ich bezodkladne napadne.
V noci z 10. na 11. decembra spálili povstalci ešte pred príchodom cisárskych vojsk most pri Drienove, ale cisárski obratom vybudovali nový, ktorý vydatne pomohol ponáhľajúcemu sa vojsku. Brigáda generála Fiedlera stojaca pri Lemešanoch dostala už zavčasu ráno rozkaz, aby udrela na nepriateľa od chrbta, postupujúc cez Malú Viesku, Tepličany a Ťahanovce, kým dve iné brigády grófov Pergena a Deyma mali postupovať priamo.
Dňa 11. decembra privítali cisárskych o 11 hodine pri Budimíre povstalci z Košickej hory, odvážne sa na nich vrhnúc a silne kričiac hurá, počas ktorého zmĺkli povstalecké kanóny. Šíky plukov Parma a Mazzuchelli plne napnúc svoje sily povstalecké vojsko zatlačili, zaujali viacero výhodných pozícií a celý povstalecký národ rozohnali na všetky strany. Keby použili na ich prenasledovanie jazdu, úplne by ich zničili, atakďalej. Na košický katedrálny kostol vyvesili bielu zástavu. Cisárski mali minimum padlých a ranených, povstalci však veľmi veľa. Mená tých, čo vynikli v boji, boli čestne citované. Toľko citovaná úradná a priateľská správa.
ÚTEK NÁRODNEJ GARDY
Kronikár Jozef Tutkó popisuje tú istú udalosť oveľa podrobnejšie nasledujúcimi slovami: Dňa 10. decembra vyrazilo Schlickovo vojsko z Prešova a až po Budimír, kam došlo 11. decembra ráno po desiatej hodine, nenarazilo na žiadne prekážky okrem mosta v Drienove, ktorý bol maďarským oddielom úplne spálený. Ešte v Lemešanoch sa jedna divízia jeho vojska vedená Fiedlerom otočila na dediny Malú Viesku a Tepličany /dnes Družstevná pri Hornáde/ a na Ťahanovskú horu, aby zaútočila na maďarské vojsko stojace na Košickej hore od chrbta. Zatiaľ dal aj vrchný veliteľ nastúpiť do bojovej zostavy aj ostávajúce vojsko v Budimíri a pohol sa s ním na svah Košickej hory.
Keď ho však Maďari uvítali delostreleckou paľbou, odpovedal na ňu z budimírskej cesty dvanásťfuntovými nábojmi, čím bola obratom odzbrojená maďarská batéria so svojimi trojfuntovými strelami /ráž sa v tých dobách udávala váhou strely a jeden viedenský funt predstavoval 560 gramov/. Zmätok zachvátil ani nie tak delostrelcov, ako príslušníkov národnej gardy s kosami a kopijami, ktorých bolo asi 30 tisíc. Nevydržali súvislú paľbu, ktorou ich zasypávali batalióny Parma a Mazuchelli, odhodili svoje zbrane a nechajúc na mieste svoju batožinu zutekali.
Kým trval tento boj, zjavil sa Fiedler so svojou divíziou na ceste, ktorá vedie z Ťahanovskej hory medzi vinicami. Prvá kompánia košickej národnej gardy sa už vopred stiahla z tejto cesty cez ťahanovskú lávku k jazdcom abovskej župnej národnej gardy rozloženej pod Hradovou, aby tak kryla svoje dve delá v palebnom postavení. Fiedler sa so svojou divíziou ponáhľal na ťahanovské lúky a odtiaľ potom na prešovskú hradskú, kde za neprestávajúcej paľby ustupoval zadný voj maďarského vojska.
Medzitým prišiel z Črmeľského údolia aj batalión národnej gardy zo Spiša so svojim oddielom šesťfuntových kanónov a na tejto strane hornádskej hate zaujal bojové postavenie a spustil delostreleckú paľbu na cisársku divíziu, napredujúcu po prešovskej ceste. Divízia však zaraz odpovedala vlastnou paľbou a keď už po prvom výstrele prišiel jeden príslušník národnej gardy o nohu, opustil celý spišský batalión svoje postavenie, uháňajúc so svojimi kanónmi k mestu a potom spolu so všetkými maďarskými oddielmi zutekal smerom na Barcu a Moldavu
NEVRLÉ PRIJATIE
Prejdeme teraz opäť k textu Plathovej kroniky, ktorý ako sám uvádza, sledoval časť bitky zo svojho záhradného domčeka: Povstalecké vojsko bolo teda rozmetané a spásu hľadalo v úteku na všetky strany. Ja sám som pozoroval z dverí svojho bydliska na návrší Heringeš skupinu povstalcov utekajúcich cez mesto na Moldavu a Barcu. Medzi deviatou a desiatou hodinou bolo počuť dunenie ohňometov /jednalo sa o primitívne raketomety sústavy Congréve, ktoré niekoľko rokov predtým zaviedla do výzbroje armáda/ a o tretej hodine vystrelili smerom na mesto z Prešovskej cesty pri úpätí košických viníc ešte niekoľko gúľ, lebo, ako som už spomenul, na veži bola vyvesená biela zástava. Pod vedením starostu grófa Dessewffyho prichádzalo cisárskym v ústrety posolstvo senátu a takmer sa dostali do ohrozenia života, keď neďaleko nich dopadla delová guľa.
Hlavný veliteľ v sprievode kyrysníkov priviedol o štvrtej hodine za slávnostného jasania obyvateľstva víťaznú armádu do vnútorného mesta a ihneď vydal rozkaz, aby bolo vojsko ubytované v domoch mešťanov po 10, 20 ba i 30 mužoch, aby boli na viacerých miestach Hlavnej ulice rozložené mohutné ohne a aby bola na znamenie moci vyvesená na veži čiernožltá cisárska zástava. Po krátkom odpočinku unaveného vojska stretol som na centrálnej promenáde delegáciu mestského senátu vedenú starostom grófom Dessewffym. Starosta ma vyzval prívetivými slovami, či by som sa nechcel pripojiť k skupinke, I tak neveľmi početnej. Ľudsky prednesenú prosbu som neodmietol a išiel som v sprievode ostatných pomedzi početné stráže na schodíkoch bytu víťazného generála Schlicka /ten sa ubytoval v kapitánskom paláci, teda dnešnom Technickom múzeu/.
Kráčajúc k dverám predsiene začul som na prosbu o vpustenie k hlavnému veliteľovi takúto odpoveď jazdeckého kapitána grófa Starzynskeho: "Wartet ihr Hunde! Čakajte vy psy!" Kapitán pri našom príchode odpočíval na ležadle a niet divu, že unavený a doráňaný štvordennými útrapami vojny nemohol byť k nám láskavejší. V tomto momente mal doktor Plath ako sa hovorí "plné gate", čo dosvedčujú jeho dalšie slová: Ja som sa však zhrozil a oľutoval, že som sa k delegácii náhodou pripojil. Ale hoci som poprosil vojakov pri každej chodbe, zakázali mi cestu späť.
Napokon nás vpustili pred tvár jednookého hrdinu, druhého košického Horácia. "Ich komme in Námen Seiner Majestäts des Kaisers, und ihr habet mich mit Kugeln empfangen?! Wenn ein Schus fällt, so las ich die Stadt plündern! Mein Mannschaft braucht Schuhe! Prichádzam v mene Jeho Veličenstva cisára a vy ma vítate guľami?! Ak padne jediný výstrel, nechám mesto vyplieniť! Moje mužstvo potrebuje obuv!" atakďalej. Na tieto slová sa verne pamätám. Generál Schlick bol jednooký, takže ho rímskymi dejinami očarený Plath prirovnal k antickému hrdinovi Horatiovi Coclesovi.
SMRŤ MAJORA CONCORREGIA
Keď sme sa potom všetci predstavili menom, odišli sme prepustení v pokoji. U víťaza ostal iba pán starosta, aby prevzal nové rozkazy pre správu mesta. Počiatočný strach sa zakrátko rozplynul následnou blahovôľou. A tak, ako momentálne oddanosť senátu, tak v tretí deň samosprávou zložený slávnostný sľub vernosti, odstránili podozrenie z opozície. Mesto už viac nebolo obviňované, iba ak za to, že si ho povstalci bez súhlasu senátu vyvolili za centrum akcií. Ten, kto usilovne číta dejiny revolúcií, vie najlepšie, čoho je schopný terorizmus.
Čo sa však prihodilo pri vstupe armády do mesta? To je pamätihodným, no smutným úsekom mojej kroniky. Ako som už predtým spomenul, hľadali povstalci spásu v úteku. Hlavný veliteľ stráže Concorregio hnal ich artilériu s hrdinskou duchaprítomnosťou až k Barci, úkladmi poľskej légie tam však našiel svoju slávnu smrť. Osud vynikajúceho vojaka je tvrdý. Videl som, ako sa hnal na koni so svojou stotinou, počul som dunenie výbuchov gúľ a iba na tretí deň som sa náhodou dozvedel, čo sa včera stalo. Na pohrebe som zistil, že na cintorín vynášajú pozostatky ešte dvoch obyčajných vojakov. Povstalci sa časom predsa len vzchopili na akýsi odpor, osobitne skupina poľských dobrovoľníkov, ktorá má na svedomí smrť veliteľa prenasledujúcej cisárskej jazdy. Horácius Concorregio bol rodákom z Verony, príslušníkom prvého pluku ľahkej jazdy cisára Františka, a v dobe smrti mal 42 rokov. Je pochovaný na Rozálskom cintoríne.
Keď sa víťazný cisársky generál trochu zorientoval, okamžite vydal sériu nariadení, ktorými ukončil "revolučný chaos". Plath o tom píše: Dňa 16. decembra vydali prvú vyhlášku generála Schlicka, ktorou 1, sa úplne rozpúšťa Národná garda, 2, sa musia spísať všetky zbrane súkromných osôb, 3, sa ruší sloboda tlače, 4 sa zakazuje akékoľvek politické združovanie, národné uniformy, červené perá, atakďalej. Kto sa bude vzpierať, potrestajú ho podľa stanného práva.
Obrana mesta bola zabezpečená nápadne silnými hliadkami a udržiavaním veľkých ohňov na viacerých miestach, takže vystrašení občania susedných dedín, čo je pochopiteľná ľudská slabosť, nechceli nosiť do mesta potraviny. Tým vznikla núdza o potraviny, pretože aj súkromné zásoby sa vďaka novým hosťom pomíňali. Gróf pacifikátor teda považoval za potrebné vyzvať dedinský ľud, aby sa bez strachu a s dôverou stýkal s mestským obyvateľstvom a zaopatroval ho potravinami.
BUDÍN V CISÁRSKYCH RUKÁCH
Vojnový požiar sa čoraz viac rozhorieva
Nielen v Hornom uhorsku slávili cisárske armády vojenské úspechy. Dva dni po páde Košíc vyrazil z Dolného Rakúska generál knieža Windischgrätz smerom na Budín a 30. decembra porazil maďarské revolučné vojsko v jeho blízkosti. Vzápätí poslal do Olomouca /tam vtedy sídlil cisár/ správu, že uhorská vzbura je potlačená. Pustil sa do zostavovania kontrarevolučnej vlády a Kossuthovi odkázal, že je ochotný jednať iba o bezpodmienečnej kapitulácii. Lenže trochu sa prenáhlil. Krvavé boje ešte len mali prísť.
Maďarská revolučná vláda opustila Pešť 1. januára 1849 a evakuovala svoje sídlo spolu so štátnym pokladom, mincovňou, arzenálom a korunovačnými klenotami do Debrecína. Ešte predtým menoval Kossuth nového vrchného veliteľa armády, mladého, iba tridsaťročného Artúra Görgeiho, dovtedy iba v hodnosti plukovníka. Revolúcia bola ohrozená aj z územia Sedmohradska, kde operoval cisársky generál Puchner. Toho však eliminoval šikovnými vojenskými akciami Józef Bem, revolučný generál poľského pôvodu. V maďarskej revolúcii slúžilo až nápadne veľa nemaďarských generálov stačí menovať ešte Srba Jovana Damjaniča, ďalšieho Poliaka Henrika Dembiňského, či germanizovaného Čecha Juraja Klapku.
V oblasti dnešného západného a stredného slovenska operovali na strane cisárskych vojsk aj prvé jednotky slovenských dobrovoľníkov. Prvé vojenské vystúpenie Slovákov zorganizovali Štúr, Hurban a Hodža už v septembri 1848, no nezískali podporu rakúskeho vojenského velenia a operovali iba na časti západného Slovenska. Po zmene panovníka a vlády boli nakoniec slovenskí dobrovoľníci formálne uznaní, nie však ako samostatná národná armáda, lež ako súčasť regulérneho vojska. Nasadení potom boli v dvoch hlavných smeroch v zostave armád cisárskych generálov Götza a Šimuniča.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Nabudúce: Druhá košická bitka
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
