Odlišujú sa znamienkom na ľavom líci, ale každý zabudne, ktorá ho vlastne má

S dvojičkami mám jediný problém. Nikdy ich neviem rozoznať. A keď sú ešte také rovnaké ako atletické skokanky Danka a Janka Velďákové, problém je aj s fotografiou, ktorú chcem dať do novín. Darmo mi Danka hovorí: "Ja som v tom bielom tričku, sestra je v modrom." Ale spolu ich mám, napotvoru, práve tak, keď sú obe v rovnakom. "Aj minule som bola ja na oboch fotkách. Ale to nevadí," smeje sa o pár minút staršia Danka. "Rozoznáte nás tak, že ja mám na ľavom líci znamienko. Ale na fotke to aj tak nevidno... Viacerí povedali, že nás tak budú poznať, ale potom sa pýtajú - ktoráže má to znamienko?"

Pochádzajú z dedinky Pača, pri Krásnej Hôrke. Žije v nej asi šesťsto duší a za ňou vraj už len jelene, medvede a vlci. Slávnejších občanov, ako dve atlétky, by ste tam sotva našli. "Ešte tam máme aj futbalový klub, za ktorý hrajú naši chalani, ale ináč asi naozaj nič významné," húta Janka čím sa jej obec ešte preslávila. "Všetci nás poznajú. Keď prídeme domov, vravia - počuli sme o vás v rádiu, videli v telke."

"Neviem ako sme vyskákali na tento svet, ale boli sme strašne šalené deti," úprimne priznáva mladšia z dvojčiat. "Rodičia si s nami nevedeli rady. Robili sme všetko, čo sa dalo, basket, gymnastiku, s chlapcami sme hrávali futbal, hokej, skákali sme cez strechy, ale v škole sme sa nevyhli ani dramatickému krúžku, hrali divadielko, recitovali básničky. Len sme nevedeli byť vážne, chichotali sme sa ostatným, ako dôležito sa pritom tvária."

Preto, keď prišla prvá príležitosť dostať ich pochabosti trošku pod kontrolu, rodičia neváhali. "Mali sme deväť rokov, keď nás mamka dala na výber na atletiku. Aj keď napokon rozhodnutie nechala na nás. A vôbec neľutujeme. Atletika nás asi nikdy neprestane baviť, je to náš život, trénovať, pretekať. Nedokázali by sme sedieť niekde v kancelárii, robiť niečo iné," hovorí za obe Janka.

Tak sa z miestneho klubu AC Maratón Pača dostali do Rožňavy, k trénerovi Kočtúchovi a odtiaľ do Košíc, na športové gymnázium. Teraz študujú na ekonmickej fakulte Technickej univerzity, pretekajú za Akademik TU Košice, patria medzi slovenskú atletickú špičku a dúfajú, že sa im raz podarí preskákať aj na olympiádu. Keď to nevyšlo do Atén, bol by v tom čert, aby nešli do Pekingu.

S trénerom Dubovským však majú dovtedy pár cieľov, ktoré by chceli dosiahnuť. Tohto roku napríklad halové majstrovstvá Európy v Madride, svetový šampionát pod holým nebom v Helsinkách, či univerziádu v Izmire. Janke chýba na letenku do Madridu už len pár drobných, doslova. V diaľkárskom sektore sa priblížila k limitu na dva centimetre, Danke treba o čosi viac - pätnásť.

"Musím limit skočiť!" presviedča nás Janka. "Chcem to skočiť, určite na to mám!" to isté tvrdí Danka. Dá sa im veriť, aj keď k tomu majú poslednú príležitosť, na víkendových majstrovstvách republiky v Bratislave. Jedna sa ešte musí popasovať s výškou odrazu a rýchlosťou, druhá zas so skráteným rozbehom. A keď sa halový šampionát začne, do Madridu to aj tak nebudú mať ďaleko. Len prídu z opačnej strany ako ostatní - budú totiž už niekoľko dní na sústredení v juhošpanielskom Benidorme...

Ale nie o tom sme vlastne chceli. Veď o ich atletických radostiach, strastiach a výsledkoch sa píše často, život športových dvojičiek môže byť zaujímavý aj z inej strany.

Začnime trebárs v škole. Obe majú práve za sebou štátnice z angličtiny. Akože inak, s rovnakým výsledkom. "Ba i navlas rovnakým počtom bodov," nezaprú ani tam rovnaké gény. "Ale nebolo to vôbec jednoduché, najmä tá ekonomická angličtina je ťažká. Musíme poďakovať učiteľom, že nám to dali," vtipkuje Janka. A dušuje sa, že skúšky nerobila jedna za obe, tá lepšie naučená. "Chodíme síce na skúšky spolu, ale to sa nedá. Iba raz sme to skúsili tak, že jedna sa naučila z predmetu prvú polovicu a druhá zvyšok. Chvalabohu, vyšlo nám to. Ale nie že to napíšete, lebo nám prídu na taktiku..." chichoce sa Janka. "Vždy sme sa báli robiť také veci," majú aj výhody dvojičiek svoje hranice. "Ešte na strednej škole som sa vymenila raz so sestrou, ja som za ňu odpovedala z biológie, ona za mňa z nemčiny. Ale nie sme také, že by sme to zneužívali."

Už im nevadí, že sa za nimi ľudia na ulici obzerajú, na rolu dvojičiek si celkom zvykli. "Bolo obdobie, keď sme sa aj obliekali celkom rovnako a neprekážalo nám to. Teraz má každá svoje, ale druhá si to môže požičať, lebo je to dobré i jej. Len do sukne nás nik nedostane. Raz si ju Danka obliekla na nejaké vyhlasovanie najlepších atlétov a nemohla som sa smiechu zdržať, keď som ju videla," vraví Janka, že vždy ich to viac ťahalo medzi chlapcov. "Ako deti sme sa nehrávali s bábikami, ale s autíčkami. A radšej sme rozhodili hokejky a mastili s chlapcami hokej ako s dievčatami preskakovali gumu alebo švihadlo. Ale musím prezradiť, že v detstve sme sa strašne medzi sebou hádali, ba aj mlátili. Teraz sa už nebijeme a hádky sa väčšinou končia tak, že po chvíli sa na tom smejeme. Asi je to tým, že sme staršie."

Ani jedna na druhú nemá nič, čo by si mohli vyčítať. "My sme také dobré sestry, máme sa veľmi rady," prisahá Janka, že by sestru nevymenila za nič na svete. "Keď sa niekedy stane, že dlhšie nie sme spolu, hneď mi chýba a musím jej aspoň zavolať. Keby som predsa mala Danku charakterizovať, tak býva viac vynervovaná ako ja. Kým ona si všetko povie otvorene, na plné ústa, ja to v sebe dusím. No ani neviem, či Danka má vôbec nejaké zlé vlastnosti."

"Janka? Je tvrdohlavejšia. Keď si postaví hlavu, nič ňou nepohne," predsa prezrádza Danka. Ale tvrdí, že hlavné slovo v dvojici má predsa ona. "Preto, že som o desať minút staršia."

Iný rozdiel je voľným okom nepostrehnuteľný. "Danka je o centimeter vyššia a váhu máme takmer rovnakú, ja mám momentálne o pol kila menej." Starosti o hmotnosť ich vôbec nemusia trápiť. "Pritom pojeme všetko možné. Čudujú sa, kde to do nás vojde. Asi máme dobrý metabolizmus a sme tak trocha po rodičoch. Darmo, genetika urobila svoje."

Len chlapcom nevedia poradiť, pre ktorú sa medzi nimi rozhodnúť. Možno preto zatiaľ idú bokom. "Láska? Tie detské už máme za sebou. Už je to dávno čo nám v Pači prichádzali chlapci hádzať kamienky do okna," odkazuje im Janka, že je momentálne voľná. "Chlapcov berieme skôr ako kamarátov, ako bližších priateľov. Do lásky sa neplaším, nie je kam sa ponáhľať."

"Neoplatí sa to, a pri tom ako sme vyťažené, to ani nejde, na chlapcov ešte nemáme čas," tvrdí Danka, že tréner nemusí ich nápadníkov palicou odháňať. "A čo im odkázať? Nech sa skúsia ozvať, človek nikdy nevie, kedy preskočí iskra..."

Na diskotéke však sotva. Danka vraví, že nepatria medzi typy, čo by trhali parkety. "Keď sa trošku vyblázniť, tak napríklad s partiou na Silvestra. A stačí nám to na celý rok." Skôr pri telke vedia tráviť veľa času. "Zo Superstar mi neušla ani jedna časť," má Janka len jeden problém - že si nevie medzi budúcimi "Star" vybrať. "Taký Peťo Konček je dobrý, ale aj dievčatá, Zdenka či Katka. No spev za atletiku by sme asi nemenili. Keď začneme spievať, ľudia si zapchávajú uši. Takže radšej to ani neskúšame."

V partii sa však obe kočky vedia odviazať. Stačí keď s ňou zájdu do Aidy, na zákusok, či do Zvona, na pizzu, alebo palacinky. A netreba nad nimi merkovať, že by životosprávu nechali stáť za dverami podniku. "Bŕŕŕ, veď to pivo je také horké, vôbec mi nechutí," nedala by sa Janka zlákať. "Ani na ostré ma nik nedostane. Maximálne tak červené vínko alebo niečo sladké."

"Sladkosti vôbec, to je jedna z našich nerestí," prezrádza Danka, že ich môžu jesť koľko im hrdlo ráči. "Vôbec nám to neškodí. A sme aj veľké kávičkarky, niekedy si dáme aj štyri-päť za deň." Aspoň počas skúškového obdobia v škole. Inak káva nemá na nich príliš veľký účinok. "Veľmi rady spíme. Keď sme doma, tak prespíme aj celý deň, v pohode," ťažké je z postele ich vyhnať.

Iba tréning či preteky to dokážu. Vtedy ich tréner Dubovský nemusí naháňať. Vraj, lepšieho kouča pod slovenským slnkom niet. "Určite je najlepší, čo sa skokov týka," tvrdia svorne. "Len keby nebol taký ukecaný. Ale to myslíme v dobrom. Aj stokrát vám zopakuje jednu vec, aby ste si ju zapamätali. Dokáže to tak, že sa vám napokon predsa vryje do pamäti. Vládne medzi nami pohoda, aj keď sa občas pohádame, zvýšime trošku hlasy. Napríklad, keď nemáme chuť do tréningu a on nás doň tlačí. Ale to sú len chvíľkové stavy. Povieme si so sestrou - asi mu uleteli včely."

Bez neho by ani ony tak ďaleko nelietali. A tiež plyšových talizmanov, ktoré obom dvojičkám asistujú pri každom súťažnom skoku. "Ja mám psíka Bojka, Danka macka so srdiečkom, zatiaľ bez mena. Pred každými pretekmi im povieme, že nám musia priniesť šťastie a položíme si ich ku značke rozbehu," prezrádzajú košické atletické dvojičky tajomstvo ďalekých skokov.

Bohuš MATIA

Autor: Lev púšťový (Panthera leo)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári