DO ZBRANE... KYJAKOM, KOSOU, MOTYKOU ČI SEKEROU
Na prelome augusta a septembra 1848 sa vzťahy medzi Viedňou a Pešťou silne zhoršili. Presne v deň, keď do centrálneho Uhorska vstúpili Jelačičove chorvátske vojská, podala Batthyányiho vláda demisiu. Minister Széchényi sa nervovo zrútil, minister Deák rezignoval na politické funkcie a minister Eötvös emigroval do Bavorska. Batthyány ostal provizórne ešte tri týždne na čele štátu, opraty vlády však teraz prebral radikálny Ľudovít Kossuth. Uhorský snem ustanovil 16. septembra Celozemský výbor na obranu vlasti, do čela ktorého sa Kossuth 28. septembra postavil. Vo Viedni tesne potom, 6. októbra, došlo k novému výbuchu revolúcie, počas ktorého dav zlynčoval cisárovho ministra obrany generála Latoura. Uhorská vláda chcejúc využiť situáciu, vyslala povstalcom na pomoc vojsko. To však 30. októbra rozprášil pri Schwechate Jelačič.
DVOJNÁSOBNÝ LYNČ
Udalosti leta a začiatku jesene zachytil košický kronikár Jozef Tutkó opäť veľmi stručne: Dňa 30. júla odišla časť cisárskej posádky na čele s veliteľom mesta barónom Jozefom Bechtoldom proti nepokojným Srbom a Chorvátom. Onedlho aj jej druhá časť opustila mesto a presunula sa do Haliče. Dňa 9. augusta bol aj IX. honvédsky batalión poslaný do Báčky proti nepokojným a búriacim sa Srbom a dozor nad mestom prevzala tunajšia národná garda. Mobilných členov národnej gardy vystrojili na ich vlastné trovy a zaraz ich vyexpedovali do maďarského tábora. Potom sa Tutkó odmlčal a ďalší jeho záznam sa týka už decembra 1848, keď sa rozhorela regulérna vojna proti Uhorsku.
My však už vieme, že medzitým sa toho udialo až až. Jelačič vpadol do Uhorska a kronikár doktor Plath to okomentoval slovami: Dňa 19. septembra volal ministerský predseda gróf Battyányi znovu horúčkovite do zbrane. Dňa 20. septembra bolo vyšším rozkazom nariadené na celom území všeobecné štatárium proti buričom, bez ohľadov na osoby. Potom došlo k ohavnému lynčovaniu aj v uhorskom hlavnom meste, priamo na povestnom reťazovom moste. Dňa 29. septembra bol cisársky generál gróf Lamberg, komisár vyslaný na utíšenie nepokojov, v Pešti uprostred mosta strašným spôsobom zavraždený a odvlečený povstalcami. Povrávalo sa že sa to nepáčilo ani vedúcim demagógom, ktorí tak uvideli, čoho sú schopní ľudia keď sa zvrhnú na divé beštie, rebélia povoľuje uzdy a schyľuje sa k ostrej vojne.
Dňa 6. októbra podľahol vo Viedni gróf Latour taktiež zúrivosti povstalcov. Neverím, že by v Košiciach nebolo človeka, ktorého by silne nezronila smrť oboch generálov. Ale čo sa stalo, nemohlo sa už odstať, a nemohlo to už ani ináč skončiť, keď bolo celé kráľovstvo v plameňoch. Až do príchodu osloboditeľa odvrátila veľká Božia Prozreteľnosť od nášho mesta vraždy. Viedenské udalosti spôsobili, že cisár a jeho dvor z mesta doslova ušli a usadili sa na Morave v Olomouci, ktorý bol vtedy silou pevnosťou. V priebehu októbra knieža Windischgrätz a bán Jelačič vojensky dobýjali povstaním zachvátenú Viedeň. 26. októbra boli v ich rukách vonkajšie mestské štvrte, 31. októbra padlo i vnútorné mesto.
PRISAHÁM KRÁĽOVI A ZAS KRÁĽOVI
Teraz už bolo jasné, že v najbližších dňoch sa habsburské armády vrhnú na Uhorsko a tak jeho nový predseda výboru národnej obrany začal stvárať "hotové organizačné divy" - ako to nazýva maďarská historiografia. Kronikár Plath však veci opísal trochu inak, a vonkoncom nie lichotivo: Kossuthova proklamácia, tu preložená do slovenčiny, a všeobecná výzva "Do zbrane, kyjakom, kosou, motykou, sekerou…" atakďalej, prezrádzala svojou ťažkopádnou štylistikou povahu veľmi rozzúreného fanatického agitátora, ale u ľudu Horného Uhorska sa minula účinkom. Prozreteľnosť to tak chcela, aby sa šetrila ľudská krv.
Dňa 15. až 18. októbra nedokázali poriadne primäť k prísahe pozháňané skupiny dedinských chlapov s kosami. Po odznení formulácie prísahy takmer všetci mlčali, aj keď sa prisahalo po skupinkách. Národ bol natoľko oddaný monarchickému princípu, že sa vôbec nestotožňoval s klauzulou "Prisaham Kralowj a Krajine", a povrávalo sa že niektorí vyslovovali "Kralowj a zas Kralowj", namiesto krajine. Osobne som videl, že niektorí zutekali zo štvorca, v ktorom boli nastúpení, a nepochybujem, že v takto pripravených pomocných oddieloch zložených z dedinčanov vyšly úmysly agitátorov nazmar. Plath na tomto mieste použil v rukopisnom origináli svojej kroniky slovenčinu, aj keď nie spisovnú štúrovskú, takže "w" treba čítať ako v a "j" ako i.
A tak sa zrodil Celozemský výbor na obranu vlasti /Plath ho nazýva Únia na obranu vlasti/, ktorá si dala za cieľ, aby všetci jej členovia pomáhali čo najrýchlejšie poučovať ľud o príčinách smutnej kalamity vo vlasti a o spôsoboch, ako ju zdolať peniazmi, zbraňami, atakďalej, Ženy mali pomáhať zberom motúzov, zvyškov a rozličného iného materiálu. Keď bolo z Pešti dopravených šesť kanónov, hľadali sa osoby, ktoré by sa vyznali v ich obsluhe. Energická výzva na ujatie sa kanónov neostala bez účinku, tak, ako neostala bez účinku aj vo veci horského oddielu.
Celozemský výbor na obranu vlasti Honvédelmi bizottmány obrátil kvôli vyzbrojeniu národa každý kamienok. Proskriboval tiež dôstojných pánov kňazov Hurbana, Hodžu a Štúra a u občanov spisoval a preberal zbrane. Čo všetko zmôže v pohnutých časoch pre spoločnú vec výrečnosť jazyka, vidieť na proklamáciách určených ľudu. Ich sloh pôsobil takmer aziatsky, no pôsobil takmer neodolateľnou silou na povzbudenie všetkých myslí a vyvolal všeobecný entuziazmus. Dôvody agitátorov podoprelo aj zdanie pravdepodobnosti, ale najmä vojna s Chorvátmi, ktorá sa zmenila na nevysvetliteľný vandalizmus proti Maďarom. To všetko však, ako som už povedal, bude súdiť vševedúci Boh. Je zaujímavým detailom Plathovej kroniky, že sa veľmi slušne zmienil o slovenských národných vodcoch, na ktorých nechal minister vnútra Bartolomej Szemere vydať zatykač už v máji /Štúr a Hurban/ a júni /Hodža/. Zaujímavé je tiež, že ich vnímal ako pánov kňazov a že vôbec boli tu, v Košiciach, v tej dobe známi!
CISÁRSKE ARMÁDY SA POHLI
Doktor Ján Nepomuk Plath vo svojej kronike pokračuje: V každom prípade spôsobila výrečnosť agitátorov, že mnohí sa chytili zbrane na obranu vlasti dobrovoľne, dedinský ľud s kosami však iba z prinútenia. Aj v našich Košiciach bol magistrát podriadený Komisii pre obranu vlasti, zbavený všetkých práv a autority, takže nemohl nič robiť. V prvých dňoch mesiaca decembra tohto roku 1848 sa tu začali sústreďovať oddiely honvédov, chlapov s kosami a poľských exulantov. Vo všetkých mestách a krajoch boli sedliaci ozbrojení vidlami a kosami, a aj iní ozbrojenci, okolo dvadsať, ba aj viac tisíc. Hulákaním síce rušili pokoj mesta, nebolo však počuť, že by páchali ťažšie priestupky, vraždy alebo krádeže.
Na tomto mieste vstupuje do líčenia opäť kronika Jozefa Tutkóa: Keď sa revolučné pomery v Uhorsku rozrástli do širších rozmerov, dostal gubernátor v Krakove gróf František Schlick rozkaz, aby sa so svojim vojskom vypravil cez Duklu do Uhorska. Jeho armáda mala tri divízie a pozostávala zväčša z haličských plukov. Predvoj jednotiek podmaršala Schlicka prišiel do Bardejova 7. decembra, odkiaľ potom 9. decembra už aj sám s celým vojskom zavítal do Prešova. Tam, keď sa dozvedel, že maďarské vojsko Alexandra Pulszkého sa iba začína organizovať, rozhodol sa, že okamžite naň zaútočí.
To isté popísal doktor Plath takto: Vlasť uvrhnutá do plameňov musela nevyhnutne vyprovokovať vládu na utíšenie pomerov. Na severnej hranici sa už chystali cisárske vojská na Košice. V rozpore so správou Farkassányiovcov, podľa ktorej sa tvrdilo, že nepriateľ sa stiahol nazad od hraníc, pohol sa generál poľný podmaršal gróf Schlick so svojimi oddielmi smerom na Košice. Povstalci sa chystali klásť odpor v opevneniach vybudovaných na Košickej hore, kde zriadili aj zátarasy. Všetko však márne, lebo vojenský veliteľ Schlick Košice vybojoval a podrobil ich svojej moci.
Plath tu spomenul vládu, samozrejme nie uhorskú, ale rakúsku, sídliacu vtedy v Olomouci. Bola to už úplne iná vláda, ako v období často sa striedajúcich nerozhodných premiérov. Do jej čela presadil knieža Windischgrätz svojho bývalého podriadeného, synovca slávneho víťaza nad Napoleonom, schopné a rozhodné knieža Felixa Schwarzenberga /1800 1852, premiérom od 21. 11. 1848 do 5. 4. 1852/. Monarchia mala v tej dobe už aj nového cisára Františka Jozefa. Definitívne sa skončilo obdobie revolučných experimentov a koketovania s uhorskou samostatnosťou.
Cisár Ferdinand abdikoval so slovami: Rado sa stalo
VÝMENA PANOVNÍKOV V MONARCHII
Koncom roka 1848 bolo súdnym rakúskym politikom stále zrejmejšie, že monarchia si žiada nové najvyššie vedenie, priamo povedané výmenu panovníka. K tomuto názoru dospel nakoniec aj sám vtedajší cisár Ferdinand, a to napriek tomu, že to bol slaboduchý /čo je ešte opatrný termín/ človek. Celá jeho dovtedajšia vláda bola v podstate formálna. Vládla za neho štátna konferencia a on iba poslušne podpisoval, čo mu predkladali. Takto to mohlo fungovať iba za silnej vlády a v mieri. Lenže teraz monarchia bojovala s revolúciou a cisár už nemal po boku schopného Metternicha. Naviac ho jeho okolie začalo považovať za príliš sprofanovaného revolúciou. Kadekomu kadečo posľuboval, čo bolo teraz treba zrušiť a nastoliť zase normálne pomery.
A tak bolo prvou starosťou silných mužov v cisárovom okolí, len čo ho odpratali do bezpečia v Olomouckej pevnosti, pripraviť výmenu panovníka. Niektorí historici tomu hovoria aj puč, ale je to zbytočne silný výraz. Všetko sa totiž dopredu starostlivo dohodlo a s celou akciou súhlasila aj sama obeť cisár Ferdinand. Problém bol trochu s tým, kto by po ňom mal na trón habsburskej ríše nastúpiť. Ferdinandov mladší brat František Karol mal na to akosi prirodzené právo, lenže nebol o nič bystrejší, ako Ferdinand. Maliari ho podávajú síce ako normálneho človeka, ale existujú už aj fotografie tohto arcivojvodu a na nich vyzerá dokonale nepresvedčivo. Každému bolo jasné, že novým cisárom práve on byť nemôže, iba samozrejme Františkovi Karlovi nie. Nakoniec ho presvedčila jeho manželka Žófia bavorská /1805 1872/.
Tento nerovný manželský pár mal totiž životaschopného syna Františka Jozefa /18. augusta 1830 21. novembra 1916/. Ten práve vtedy dovŕšil osemnásty rok života. Nebol síce nijako prehnane inteligentný a perspektívny typ, no mal výborné vzdelanie, ovládal viacero rečí, pekne kreslil, miloval armádu a všetko vojenské a mal za sebou už aj prvú ľúbostnú aféru. Vo februári 1848, tesne pred vypuknutím viedenskej revolúcie, ho v plesovej trme vrme "zasvätila" berlínska grófka /o osem rokov staršia/ Alžbeta von Rochow Briest Ugarte. Tohto mladíka teda vytipovali ako nového rakúskeho cisára a ako sa neskôr ukázalo, trafili sa dobre.
K samotnej výmene panovníka došlo dňa 2. decembra 1848 na zámku olomouckého arcibiskupa /tým bol vtedy kardinál Maximilián Jozef Somerau Beckh/ kde sa cisár so svojim dvorom dočasne ubytovali. Pri akte sa zúčastnila celá cisárska rodina a asistovali všetky významné osoby i zástupcovia ríšskych stavov s výnimkou Maďarov, samozrejme. Svoju abdikačnú listinu prečítal sám cisár Ferdinand. František Jozef mu za odovzdanie moci v pokľaku poďakoval, pričom mu odstupujúci Ferdinand hladil hlavu a prihováral sa mu: To nič, nič to nie je, rado sa stalo, len buď dobrý! Revolučná vláda v Pešti nového cisára odmietala uznať veď sľuby jej dával a schvaľoval ten predchádzajúci a tak tu vznikol ďalší dôvod, prečo muselo dôjsť násilnému pacifikovaniu Uhorska. Teraz už v mene nového panovníka.
Posledný korunovaný český kráľ na Hradčanoch
HISTORICKÁ PERLIČKA
Je veľkou iróniou osudu, že posledným korunovaným českým kráľom navždy ostal slabomyseľný Ferdinand I. zvaný Dobrotivý, muž, ktorý v roku 1805 až 1806 strávil časť mladosti v Košiciach a po ktorom dostala prvá košická materská škôlka pomenovanie Ferdinandeum. Narodil sa v roku 1793, rok po nástupe svojho otca Františka na rakúsky trón, na ktorý sám nastúpil ako 42 ročný v roku 1835. Keď po 13. rokoch vlády abdikoval v prospech svojho synovca Františka Jozefa, odobral sa do politického dôchodku do Prahy, kde mu pridelili ako sídlo Hradčany. Tam žil ešte 27 rokov v opatere svojej manželky. Zomrel vo vysokom veku v roku 1875. Bol to posledný panovník, ktorý bol v Prahe skutočne korunovaný. Ani František Jozef /1848 1916/ a ani jeho nástupca Karol /1916 1918/ sa za týmto účelom do Prahy neráčili unúvať. Bolo to od nich nepekné a nepredvídavé gesto.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Nabudúce: Bitka na Chvalabohu
Autor: Maľuje na šatky, kravaty
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
