Najlepšiu sezónu začala zlomeninou, ktorej sa aj lekár čudoval
Je pravda, že profesionálne sánkovanie nie je šport pre krehké stvorenia, ale keď človek vidí tie nemecké babizne, čo sa večne vyškierajú do kamery zo stupňov víťazov, celkom stráca ilúzie, že by s týmto drsným športovým odvetvím mohla mať aj ženská krása čosi spoločné. Pravda, keď ide o medaily, nedá sa hľadieť na to, aby ste pod kombinézu ukryli všetky telesné nedostatky, podstatné je zísť dole ľadovým tobogánom čo najrýchlejšie. Či máte tých kíl vyše sto, alebo len polovicu. No sú aj ženy, ktoré vás nútia zmeniť názor. Len čo spred očí zmizne ochranný štít, z hlavy prilba a ukážu sa divákom v plnej paráde.
K takým patrí slovenská reprezentantka, Košičanka Veronika Sabolová. Ani to mi nejde veľmi dokopy - dievča z mesta a športové sánkovanie. "Je pravda, že som rodáčka z Košíc, ale istý čas sme s rodičmi bývali aj v Helcmanovciach, dedine v okrese Gelnica." V Helcmanovciach je totiž jeden z piatich sánkarskych oddielov na Slovensku a nad dedinou aj funkčná drevená dráha. "A tam sa vlastne začala moja sánkarska kariéra. Bola som štvrtáčka, keď robili nábor na tento šport. Prihlásila som sa z čírej zvedavosti. Vôbec som netušila do čoho idem, že som tak trošku samovrah. Ale mala som deväť rokov, páčilo sa mi byť v partii a trošku vystrájať s deckami. Chodievali sme trénovať na drevenú dráhu v Tatranskej Lomnici, na výlety do Česka, dvakrát do roka sme mali preteky," netušila Veronika, že sa tomuto športu upíše natrvalo. "Najskôr som na kolieskových saniach vyhrala žiacke majstrovstvá Slovenska, aj keď sme boli na štarte iba dve, potom aj majstrovstvá Československa a bola som hviezda..." s úsmevom spomína na svoje súťažné začiatky, keď Slovenský zväz sánkarov bol ešte v plienkach a dobré meno na svetových šampionátoch či olympiádach mu robila akurát legendárna "Tatranka" Mária Jasenčáková.
Za pár rokov sa Veronika Sabolová vypracovala na pozíciu slovenskej jednotky, vydobyla si stabilný flek v kolotoči Svetového pohára a získava cenné skúsenosti i solídne umiestnenia z majstrovstiev sveta (v roku 2004 v Nagane skončila desiata) i olympijských hier (v Salt Lake City bola 21.). A vždy patrí k ozdobám našej výpravy. V pravom zmysle slova. Škoda, že voľba "Miss" zatiaľ nepatrí do programu žiadnej zo sánkarskych súťaží. "Ó, ďakujem za kompliment, ale myslím si, že to v ženskom štartovom poli už nie je také zlé. Sú aj také baby, čo ste spomínali, ale teraz už jazdia na saniach i ozajstné kočky. Napríklad Američanky či Kanaďanky, dá sa s nimi porozprávať, sú zlaté a aj dobre vyzerajú. Ale aj chalani sú krásavci, len nechcite, aby som menovala tých najväčších," je vraj v sánkarskej branži dobrá partia. "Veď sme stále spolu. Zažijeme kopec srandy aj mimo dráhy, nedá sa stále sústrediť iba na šport, treba si občas nájsť priestor aj na relaxovanie, vytriasť únavu trebárs na diskotéke. Na to sú najlepšou partiou najmä Rakúšania, ale už aj s Nemcami sa dá dobre zabaviť, takí Leitner s Reschom sú už úplne iní. Len s tými Nemkami je ťažké nájsť spoločnú reč. Na podobné spoločenské akcie nechodievajú, žijú si svojím životom, nie sú príliš zhovorčivé. No záleží aj od nálady, aká je po pretekoch."
Zdá sa, že v tejto sezóne ju Veronika bohvieakú nemá, v klasifikácii Svetového pohára skončila 31., iba dvakrát (v Lake Placid a Winterbergu) solídne zabodovala umiestnením v druhej desiatke a na Oberhof či Königssee by najradšej rýchlo zabudla. "Pritom mám tieto náročnejšie dráhy radšej, ako tie, na ktorých sa iba vozíte, ako napríklad v Salt Lake. Aj keď tá dráha je veľmi pekná. Pravdaže, to vozenie myslím s nadsázkou. Všade som sa už stihla obrátiť a obúchať sa o mantinely nikde nie je problém." Ako v minulej sezóne, ktorú Veronika (vďaka vynikajúcemu desiatemu miestu na MS v Japonsku) radí k najvydarenejším. A to dva a pol mesiaca z jej začiatku ukrojilo zranenie. "Hneď v októbri, na prvom tréningu v Lillehammeri, som si zlomila nohu. Bol to prvý tréning na ľade, v druhej jazde som po dlhej rovinke pri nájazde do zákruty pätou silno narazila o mantinel a aj keď som zo saní nevypadla a došla do cieľa, zistila som, že mám rozštiepenú pätu, zlomené dve kosti. Lekár povedal, že takú komplikovanú zlomeninu ešte nevidel. Sadru som nosila iba päť týždňov, ale nestihla som polovicu sezóny. Preto už nevravím o obľúbených dráhach, lebo sa mi potom na nich nedarí," nemá im však Veronika za zlé, keď ju "obdarujú" pár modrinami po celom tele, k tomuto športu takáto ozdoba patrí. "V plavkách tak aspoň poznať sánkara. Ale do leta modriny väčšinou zmiznú."
Nie vždy má pretekár rútiaci sa ľadovým tobogánom toľko šťastia. Niekedy ide pri haváriách aj o život. Po nedávnom "masakri" v Turíne (Cesane) musela FIL (Medzinárodná sánkarska federácia) vyhlásiť novučičkú, prakticky ešte nedokončenú olympijskú dráhu, za rizikovú a zrušiť finálové preteky tohto ročníka Svetového pohára. Doslova tam praskali kosti. "Bola som len kúsok od miesta, kde havaroval jeden Lotyš, vyzeralo to dosť nepekne, videla som ako sa potom zbieral zo zeme. No jazdy zrušili až keď mal nehodu Brazílčan Renato Mizoguči (po krvácaní do mozgu upadol do kómy - pozn. red.). Od soboty sme jazdili tréningy na tej dráhe, je náročná, ale nezdala sa mi nebezpečná. Mne to išlo bez vážnejšej chyby. Ale po tých haváriách bol každý hore na štarte trošku polepený," pretekári boli napokon radi, že dole už nemuseli na saniach.
Rozhodne to nie je šport pre nejaké padavky. Máte ešte strach, keď ste na štarte?
"Sem-tam. Ale strach to už nie je, skôr rešpekt. Z dráhy. Podľa toho, ako je naľadovaná. A je v tom i kus adrenalínu," vyznáva sa Veronika Sabolová z pocitov, ktoré pri "sánkovaní" prežíva. No pravdu povediac, trochu jej tá zima už lezie na nervy. "Niekedy sa sama seba pýtam, prečo som sa nedala na šach, alebo nehrám radšej kolky."
Ale to by ju pred pár rokmi sotva prijali na Športové gymnázium v Košiciach. "Aj tak som tam bola trošku čiernou ovcou, lebo na škole preferujú väčšinou letné športy. Neostávalo mi iné ako trénovať s atlétmi. Ale keď prišli prvé výsledky, tak ma už brali," nepatrí sánkovanie k "vychyteným" športovým odvetviam, aj keď súčasní reprezentanti dávajú o sebe znať čoraz hlasnejšie. A Veronika Sabolová, Jaroslav Slávik, či úspešný "double" Mick s Marxom sa nemôžu sťažovať, že by boli v ŠKP Štrbské Pleso iba na obtiaž. "Za klub nielen pretekám, ale som aj jeho zamestnankyňou, takže ma vlastne živí. Nie som však športová inštruktorka, ako mám uvedené v personáliách, ale podľa novej kategorizácie sme tam vedení ako profesionálni športovci," našla si košická rodáčka nový domov (a musíme podotknúť, že aj priateľa) pod Tatrami.
"Bývame, aj s inými športovcami, napríklad bežcami na lyžiach, v Smokovci, v budove ŠKP. Rodičia si už zvykli, že som preč. Ale keď sa dá, do Košíc prídem, alebo im aspoň napíšem. Som v kontakte aj s bývalými spolužiakmi a spolužiačkami. Len počúvam, že sú už vydaté a majú deti. Ešteže to zatiaľ neprišlo aj na mňa..." smeje sa nad predstavou naša olympionička, pred ktorou je v tejto sezóne ešte jeden ľadový cieľ - majstrovstvá sveta v Salt Lake City. "Verím, že aspoň záver sezóny bude dobrý, keď to doteraz nebolo najlepšie. Je to pekná, rýchla trať a keď sa na nej vyhnete chybám, dá sa spraviť slušný výsledok. Stupne víťazov nie sú reálne, ale do tej pätnástky by to mohlo vyjsť. To však závisí od viacerích aspektov, ktoré musia klapať jeden s druhým. Nemky nevyhrajú asi iba vtedy, keď ich otrávite," vie Veronika Sabolová, že zvyšok sveta, sa na ne stále díva iba z úctivej vzdialenosti.
Možno je jej hendikepom aj to, že sa Nemkám vôbec nepodobá. Je trošku rozdiel letieť po ľade sto kilovej babe a pretekárke, čo si musí hmotnosť korigovať oloveným závažím. "Olovené vesty používame pri tréningoch, ale sú povolené aj počas pretekov. Maximálne to však môže byť desať kíl. A ja vláčim stále to maximum," neprekáža Veronike umelá "nadváha".
Verí, že takto vyzbrojená sa spustí aj o rok dolu olympijským korytom. "I keď sa priznám, že nepoznám podmienky nominácie, keďže nepatrím do ´Top tímu´, ako Jaro Slávik či naša dvojka, takže musím ešte naháňať nejaké umiestnenia vo Svetovom pohári a na majstrovstvách sveta." Na podmienky, ktoré jej k tomu núka Slovenský zväz sánkarov, sa nemusí sťažovať. "Je to celkom dobré, vždy sa nájdu nejaké peniaze, aby sme mohli ísť na preteky, aj na materiál. S Nemcami je to však nerovný boj. Majú najlepšie sane, ale vyrábajú ich len pre seba, nepredávajú ich. Takže momentálne jazdíme na nejakých talianskych pozostatkoch a nože na výmenu máme od Rakúšanov. Sane musíme trochu šetriť, snažíme sa ich nedolámať." A komu sa to lámanie darí najviac? "Určite mne," smeje sa Veronika. "Našťastie, nie vždy treba potom sane vyhodiť, niektorá zlomenina sa dá aj zalepiť," určite však sympatická Košičanka do konca kariéry dá ešte nejaký kus na odpis.
Sotva sa jej však podarí to, čo "železnej dáme" nášho sánkovania Márii Jasenčákovej - štartovať na piatich olympiádach. Aj keď sánkari sú známi svojou dlhovekosťou. "Možno keby som presedlala na boby. Už som to skúsila, v Nemecku, samozrejme s pilotom, a bolo to veľmi zaujímavé. Lenže u nás ženy - bobistky nie sú. A ísť dolu hlavou, na skeletone, nie je nič pre mňa, vôbec ma to neláka," nechystá sa Veronika v dohľadnom čase zmeniť disciplínu.
Chvalabohu, lebo potom by na ženskom sánkovaní opäť asi nebolo čo obdivovať.
Bohuš MATIA
Autor: Poetický Výpredaj
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
